Americké hospodárstvo bude v roku 2010 rozpoltené dvoma protichodnými silami. Prvou je fakt, že hlboká recesia zvyčajne vedie k silnému zotaveniu. Druhá vraví, že finančné krízy produkujú chabé zotavenie. Súhra týchto dvoch síl znamená cyklus, ktorý nepripomína V, U či W, ale vyzerá ako odmocnina: expanzia, ktorá sa začne nečakane svižne, aby neskôr pokračovala dlhým obdobím slabého rastu.
Recesie prerušujú prirodzenú inklináciu hospodárstva rásť. Potláčajú dopyt po domoch či iných tovaroch a nútia biznis znižovať produkciu, platy a investície hlboko pod úroveň, ako si zvyčajne obchod vyžaduje. Väčšinou platí, že čím hlbší pokles, tým silnejšia korekcia tohto efektu. Podľa skúseností by malo americké hospodárstvo, ktoré kleslo o štyri percentá v období 2007 – 2009, v prvom roku zotavovania vzrásť o osem percent. Nezamestnanosť na úrovni desať percent v druhej polovici roka 2009 by mala klesnúť na osem percent.
To sa nestane. No rast by aj tak mohol pokoriť konsenzuálny odhad 2,5 percenta na rok 2010. Zásoby firiem sú veľmi stenčené a aj malý posun k ich dopĺňaniu prinesie rapídne oživenie podnikovej výroby. Výstavba nových domov dosahuje najnižší podiel na HDP od roku 1960 a množstvo nepredaných novostavieb je najmenšie za posledných sedemnásť rokov. V zálohe sú ďalšie slušné zlepšenia. Kapitálové výdavky sú na najnižšej úrovni k HDP za posledných 40 rokov a musia rásť. Fiškálny stimul Obamovej administratívy vo výške 787 miliárd dolárov čelil kritike, že vlieva peniaze do ekonomiky príliš pomaly, ale z tohto dôvodu sa prejaví v raste do veľkej miery práve v roku 2010.
Pravda, žiadny z týchto faktorov nedokáže udržať rast po roku 2010 bez udržateľného cyklu rastu osobných výdavkov a príjmov. Je mnoho prekážok, ktoré stoja v ceste k prechodu na takýto cyklus. Do prvej polovice roka 2009 domácnosti stratili 12 biliónov dolárov alebo 19 percent majetku pre kolaps cien nehnuteľností a akcií. To podkopáva ich kúpnu silu a núti ich šporiť viac, zvlášť tých, ktorí sa blížia k dôchodku. Hoci sa budú úspory zvyšovať iba postupne, stále to znamená, že spotrebiteľské výdavky (približne 70 percent HDP) budú rásť oveľa pomalšie ako príjmy, po dvoch desaťročiach, v ktorých zvyčajne rástli rýchlejšie. Vysoká nezamestnanosť stiahne celkové mzdové príjmy a znižovanie platov je už bežnou vecou. Ak nedôjde k nárastu cien energií, inflácia, ktorá je teraz na úrovni 1,5 percenta, klesne na nulu a môže sa zmeniť na defláciu v druhej polovici 2010. Deflácia zvýši bremeno dlžníkov a ďalej stlačí spotrebiteľské výdavky.
Zdroj: graf
Vysoké úrokové sadzby zapríčinili väčšinu predchádzajúcich recesií a nízke sadzby ich ukončili. No nie tú dnešnú. Keď sa začala, krátkodobé úrokové sadzby Fedu boli na úrovni 5,25 percenta, čo nie je zvlášť vysoko. Fed ich znížil prakticky na nulu a agresívne nafúkol súvahy pôžičkami a nákupmi cenných papierov s dlhodobou splatnosťou. Napriek tomu bankové pôžičky podnikateľom a spotrebiteľom klesajú, ako aj pôžičky poskytované cez nákup cenných papierov. Iba vládou istené hypotekárne agentúry Fannie Mae, Freddie Mac a Ginnie Mae pokračujú v raste úverovania.
Táto situácia odráža nielen nedostatok vôle veriteľov, ale aj pretrvávajúce poškodenie finančnej infraštruktúry, ktorá vytvára vzťahy medzi sporiteľmi a investormi. Medzinárodný menový fond preskúmal 88 bankových kríz posledných štyroch desaťročí a zistil, že viedli k trvalému zníženiu produkcie. Podpora amerického „tieňového bankového systému“ finančných inštitúcií, investičných bánk a hedžových fondov sa vyparila. Vláda síce nenechá padnúť žiadne veľké banky, ale tie, čo prežili, nechcú, ba ani nemôžu rozširovať úvery.
Rezidenčné či kancelárske nehnuteľnosti stratili na hodnote osem biliónov, skoro dvadsať percent hodnoty za prvý polrok 2009, čím zhoršili kvalitu pôžičiek a zerodovali kolaterál pre nové. Regulátori navyše žiadajú zvýšiť kapitálovú primeranosť, čo povedie k ďalšiemu podnecovaniu bánk znižovať pôžičky. Iné krajiny bičované krízou, napríklad Švédsko v prvej polovici deväťdesiatych rokov či Južná Kórea, sa zviezli na devalvujúcich menách a rastúcom exporte naspäť k dobrej kondícii. Týmto si však Amerika nepomôže: zvyšok sveta nie je dosť veľký či dosť zdravý a prudko znehodnotený dolár by zmenil defláciu na ďalší veľký problém.
Fiškálna a monetárna politika boli obdivuhodne agresívne v 2009, ale ich stiahnutie by ohrozilo rast aj na ďalšie roky. Plánované uplynutie stimulov pána Obamu zníži HDP v roku 2011 o dve percentá. Ale pán Obama nebude chcieť významne zvyšovať stimuly, keďže voliči sú znepokojení rastom vplyvu vlády a deficitom a republikáni využijú tento pocit, keďže by radi zvýšili počet kresiel v kongresových voľbách v 2010. Fed pod paľbou kritiky za miešanie sa do trhu a nafukovanie súvah môže byť v pokušení zvyšovať úrokové sadzby v prvej polovici 2010, ak bude rast prekvapivo dobrý. No centrálna banka odolá.
Zoznam prekážok je deprimujúci, ale Amerika neupadne späť do recesie či do stratenej dekády ako Japonsko v deväťdesiatych rokoch. Nevstúpila do krízy s takým podielom nadmerných investícií ako iní, zvlášť Japonsko, a jej populácia stále rastie (japonská sa zmenšuje). Zápas s bankovými problémami trval dva roky, v Japonsku sedem. Dobré časy sa vrátia. Akurát nie veľmi skor.
Autor je editor pre ekonómiu, The Economist.
Článok je prevzatý z ročenky SLOVENSKO A SVET V ROKU 2010, ktorá vyšla ako príloha TRENDU č. 50-51. V predaji do 6. januára 2010.
Foto na titulke - Flickr.com
