Európski politici vyše roka aspoň budia dojem, že makajú na riešení dlhovej krízy. No Washington akoby sa ani len nevzrušoval nad tým, že mu verejný dlh presiahol 100 percent hrubého domáceho produktu (HDP), čo je mimochodom dvojnásobok slovenského pomeru. Najvýznamnejší nájomník Bieleho domu veselo pokračuje vo zvyšovaní dlhového limitu – v tradícii, ktorú v USA s krátkymi prestávkami pestujú posledné polstoročie.
Prv Kongres posúval tento strop v desiatkach miliárd dolárov. V uplynulom desaťročí, uprostred bezprecedentnej povojnovej konjunktúry však narastal v stovkách miliárd ročne a ostatné tri roky v biliónoch. A to pri rekordne nízkej inflácii! Od vzniku Spojených štátov amerických koncom 18. storočia bol pomer ich verejného dlhu k HDP vyšší ako v súčasnosti len po druhej svetovej vojne. A v mierových desaťročiach, ktoré po nej nasledovali, nebol nikdy nižší ako krátkodobé maximá po občianskej či prvej svetovej vojne.
Tieto fakty obsahujú aj početné analýzy, ktoré pre Kongres pravidelne pripravujú jeho analytici. Popisujú príčiny i riziká náhlej fiškálnej krízy tak jednoducho, že problém pochopí aj priemerný Američan. Poslanci, ekonómovia, médiá a trhy o ňom vedia a roky diskutujú. Že sa rapídne zhoršujúce hospodárenie americkej vlády musí nakoniec odzrkadliť v znížení jej ratingu, bola len otázka času. A je skôr na zamyslenie, prečo sa k tomuto kroku odvážila len jedna z troch kľúčových ratingových agentúr.
Zdá sa však, že i odvážny krok jedinej z nich trocha pootvoril Washingtonu oči. V praxi to pre vládu nebude znamenať významne vyššie úroky ani zhoršený prístup na finančné trhy, ale zlé vysvedčenie pre šéfa exekutívy i ministra financií to je určite. Napriek urazeným vyhláseniam marketingového prezidenta Baracka Obamu, že Amerika bude vždy trojáčková.
Návrhy amerických politikov na riešenie dlhovej krízy za Atlantikom nielenže neriešia problém priveľkého dlhu, ale ani nezastavujú, len spomaľujú jeho rast. Aj podľa optimistického scenára Kongresu bude verejný dlh USA v nasledujúcich dvoch dekádach ďalej stúpať, a to nie v dôsledku nákladov na boj s recesiou a finančnou krízou, ale pre zhoršovanie demografickej situácie a tlak na sociálne a zdravotné výdavky. Na Georgea Busha juniora sa už nebude dať vyhovárať.
Američania majú jednu menu, fiškálnu úniu, výrazné prerozdeľovanie medzi štátmi. Napriek tomu čelia rovnako nepriaznivej fiškálnej situácii ako nacionálne atomizovaná Európa. Menové stimuly nezaberajú, a nezaberú, ani keď ich budú centrálne banky ventilovať donekonečna. Investori sedia na hotovosti, rizikovejším aktívam neveria, štandardný transmisný mechanizmus menovej politiky nefunguje.
Fiškálna munícia sa minula. O chvíľu už otáľajúcim štátom nebude mať kto požičiavať. A budú musieť naozaj šetriť (poznámka pre MF SR: čiže tvoriť prebytky), nevytláčať súkromné investície a vytvárať priestor pre zdravý hospodársky rast, ktorý nestojí na permanentnom vytáčaní štátnych dlhov. Tento model dosiahol svoj limit a ako sa ukazuje, recesiu neodvrátil, iba na krátky čas oddialil.
Viac o dlhovej kríze si prečítajte v aktuálnom vydaní TRENDU č. 32.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Desať dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
