Predstava, že o pár rokov vypukne svetová vojna od Európy po Pacifik nie je až taká absurdná, ako sa na prvý pohľad zdá, píše Bloomberg.
Najhorší scenár je nepravdepodobný, podčiarkuje však nestabilitu, ktorá dominuje medzinárodným vzťahom. Z americkej perspektívy sa na obzore črtá trojitá hrozba Ruska, Číny a Iránu. Nejde o spojencov v pravom slova zmysle. Čína a Rusko vedú v zahraničnej politike svoje vlastné a rozdielne hry. Neotrasné priateľstvo, ktoré ešte pred inváziou Ukrajiny deklarovali, je nakoniec relatívne chladné. Irán je rovnako ideologickou sirotou, do proti-západného záujmového bloku však zapadá.
Ako druhá svetová
Komentátor Bloombergu Hal Brands v tomto smere ponúka analógiu s druhou svetovou vojnou. Podotýka, že ani vtedy Západ nečelil zjednotenému antagonistickému bloku, ale skôr oportunistickej aliancii štátov, ktoré chceli profitovať z chaosu. Zjavne neporovnateľné rozdiely medzi japonskou a nemeckou rasovou ideológiou boli potlačené v mene pragmatizmu. Imperialistické a rovnako nesúzvučné ambície Talianska našli podporu v nemeckej vojne proti tradičným koloniálnym veľmociam.
Situácia sa dnes akoby opakuje. Neexistuje nijaký jednotný blok, čoraz viac štátov by ale benefitovalo z rozkladu pravidiel a stability, ktoré priniesol súčasný svetový poriadok a americká hegemónia. Otázka je, ako majú Spojené štáty reagovať, než bude neskoro.
Ústup z Európy alebo bankrot?
Jednou z možností je tzv. ústup z Európy a Stredného východu. Ten propaguje dav „Asia First“, ktorý vidí budúcnosť americkej zahraničnej politiky v Pacifiku. V extrémnom scenári by to mohlo znamenať oslabenie podpory pre Ukrajinu a NATO. Hľadáčik Washingtonu by sa presunul na Juhočínske more, Taiwan a Kóreu. Nosným bodom tejto politiky je skutočnosť, že Čína sa dlhodobo profiluje ako väčšia hrozba pre americkú hegemóniu, než Rusko.
Do nejakej miery sa tento presun už deje, dal sa zaregistrovať minulý rok, keď ústup z Afganistanu nasledoval nový obranný pakt s Austráliou. Vojna na Ukrajine trend východného posunu spomalila, ten však ostáva serióznou perspektívou.
Alternatívnym riešením by bolo masívne navýšenie rozpočtu Pentagónu a expanzia ozbrojených síl USA. Problémom však je, že naddimenzované bezpečnostné zložky hegemóna sú už dnes rozptýlené a takéto prezbrojenie je v čase ekonomickej krízy ťažko predstaviteľné. V každom prípade by sa investície prejavili až neskôr, a Washington nemá na otočenie trendov priveľa času.
Hra o čas
Pragmatickým riešením je tzv. „sequencing“. Ide o stratégiu, ktorá cielene spomaľuje a urýchľuje krízy a konflikty tak, aby sa dali riešiť jeden po druhom. Sequencing je náročný a riskantný, jeho architektom by však mohol kúpiť cenný čas.
Príkladom takýchto stratégií je zbrojenie Taiwanu a jeho príprava na hybridnú vojnu, ale aj nová nukleárna dohoda s Iránom. Nemusí ísť o riešenia na večnosť, predídu však najrýchlejšiemu rozpadu svetového poriadku.
Ďalšie dôležité správy
