D. Cameron pritom Rusov niekoľko dní predtým strašil, že eskaláciou konfliktu s Ukrajinou bude jeho krajina tvrdo reagovať proti Rusku. V skutočnosti, zdá sa, si britská vláda uvedomovala, že ekonomické sankcie by sa zrejme minuli účinkom a poškodili by finančné centrum City v Londýne, ktoré je populárnym kapitálovým rajom pre väčšinu bohatých Rusov.

Neskôr vyšlo najavo, že ani Francúzsko nemá v úmysle podporovať vojenské prípravy NATO, pretože podpísalo s Ruskom zmluvu o dodávkach lodí Mistral.

V oboch prípadoch nemusí ísť len o sebecké záujmy krajín, ale aj skúsenosti s ekonomickými alebo obchodnými sankciami z minulosti.

Vo väčšine prípadov zbytočné

Tvrdé dáta hovoria o tom, že väčšina ekonomických sankcií je zbytočná a neefektívna. Prehľad o ekonomických sankciách robí priebežne od prvej svetovej vojny washingtonský Petersonov inštitút v analýzach pod názvom Economic Sanctions Reconsidered, na ktorý upozornil ekonomický konzultant Lukáš Kovanda.

V štúdii vedci analyzovali viac ako dve stovky prípadov uvalenia ekonomických sankcií, ku ktorým došlo do roku 2000. Sankcie zaznamenali aspoň čiastočný úspech v zhruba tretine prípadov (34 percent).

Najprínosnejšie boli vtedy, keď mali pomôcť splniť pomerne nenáročný cieľ, napríklad prepustenie určitého politického väzňa. V týchto prípadoch uspela polovica z nich.

Avšak v prípadoch, keď išlo o náročnejšie presviedčanie ako v prípade prezidenta Vladimíra Putina, majú sankcie úspech len s 20-percentnou pravdepodobnosťou. Aj preto je logické, že krajiny, ktoré sú závislé nielen od ruskej ropy či plynu a finančných tokov oligarchov, s uvalením sankcií váhajú.

Príklady na obozretnosť v prijímaní sankcií netreba hľadať dlho. Americký prezident Franklin D. Roosevelt sa snažil sankciami „poučiť“ Japonsko počas 2. svetovej vojny. Jimmy Carter potrestal Rusov za inváziu do Afganistanu v roku 1980 cez embargo pšenice. Ronald Reagan uložil sankcie ako formu protestu proti stannému právu v Poľsku.

Podobne je to aj v prípade Ruska, pri ktorom Západ rieši, ktoré ekonomické opatrenie by bolo najcitlivejšie použiť proti Rusku, ale zároveň aby priveľmi neublížilo Európe a USA. Obe strany sú medzi sebou ekonomicky a obchodne silne prepojené. Hoci Rusi by si časť strát vykompenzovali prudko rastúcim dopytom po komoditách z Ázie, sankcie sú pre túto krajinu reálnou hrozbou. 

V Bruseli sa minulý týždeň EÚ zhodla na zastavení rokovaní o vízach a obchodnej dohode s Ruskom. Nemecká kancelárka Angela Merkelová vyhlásila, ze ak Rusko nepristúpi na politický dialóg, EÚ je pripravená pritvrdiť.

Ťažko s autoritatívnymi režimami

„Intuitívne sa javí, že vzťahy krajín cez medzinárodnú spoluprácu podporujú úspech sankcií,“ napísal ešte v roku 1999 v rozsiahlej analýze politológ Daniel W. Drezner.

Keď začal merať výsledky efektivity sankcií, výsledky ho prekvapili – korelácia medzi obchodnými väzbami a úspechom sankcií nebola žiadna alebo dokonca negatívna. Pri žiadnom štatistickom teste mu nevyšiel pozitívny vzťah medzi obchodnou závislosťou krajín a úspechom sankcií.

Jeho záver bol expertmi kritizovaný, pretože poskytol až príliš jednoduché videnie problematiky. Pretože stanoviť váhu a význam jednotlivých faktorov je - vzhľadom k rozmanitosti prostredia, v ktorom štáty existujú - vedecky nemožné.

Opísané problémy s nedostatkom presných vstupných údajov sa snažia prekonať odborníci zo spomínaného Petersonovho inštitútu: použiteľnosť sankcií je v medzinárodných vzťahoch obmedzená a nerieši základný spor.

Autori dospeli k všeobecnému záveru, že účinnejšie sú sankcie uložené štátom, s ktorým má donucovaná krajina intenzívnejšie obchodné vzťahy a priateľské zahraničné vzťahy (zvyšujú sa náklady pre donucovaný štát). Dôležité poučenie: ekonomické sankcie platia skôr pre demokratické režimy ako pre autokratické. Zároveň, dlhodobé sankcie prinášajú horšie výsledky.

Hlavný prínos štúdie spočíva predovšetkým vo formulovaní spôsobu hodnotenia efektivity hospodárskych sankcií - účinné sú podľa ich názoru sankcie vtedy, ak vedú k zmene správania donucovaného štátu.

Cielenie sankcií je dôležité preto, lebo primárne postihuje bežných ľudí sankcionovanej krajiny. Zatiaľ čo politické elity, ktoré svojím konaním sankcie vyvolali, nie sú sankciami priamo postihnutí, nedostatok potravín, liekov a ďalších tovarov na uspokojenie základných potrieb dopadá na najchudobnejších obyvateľov postihnutej krajiny. Ide o všeobecný fakt – stačí sa pozrieť na Severnú Kóreu, Kubu či Irán.

Traja experti Manuel Bessler, Richard Garfield a Gerard McHugh opísali, ako reťazec dopadov prebieha: Na krajinu je uvalená sankcia, ktorá zvýši nezamestnanosť v určitom sektore ekonomiky, zníži sa príjem v domácnostiach prepustených zamestnancov, zníži sa príjem potravín v rámci postihnutých rodín a rastie riziko podvýživy.

Aby tieto dopady nevznikli, štáty uprednostňujú embargá a bojkoty. Tie majú predovšetkým obmedziť potreby najbohatších a politických elít. Preto embargo a bojkot postihujú napríklad vojenský materiál, luxusný tovar a iné komodity, aby nepostihli najnižšie vrstvy obyvateľov. Efektívnym je hlavne zmrazenie aktív v zahraničí.

Kým Európa sa o sankciách voči Rusku vyjadruje opatrne, aktívne vystupujú USA. Má varovanie amerického prezidenta Baracka Obamu aspoň nejakú šancu, že na V. Putina zapôsobí?

Ak áno, tak len veľmi obmedzene. Kým pre B. Obamu je ukrajinský konflikt jedným z niekoľkých, ktoré teraz po svete rieši, z Putinovej perspektívy ide o osobné presvedčenie. Ide mu o obnovu veľmocenského postavenia Ruska, ktoré stratilo po páde Sovietskeho zväzu. Ide o obhajobu ruskej identity a povznesenie Putinovho Ruska.