Tí nekládli vojenskej mašinérii krajiny polmesiaca tuhý odpor a rýchlo sa stiahli. Menej ochotne ustupovali z oblasti milície sýrskych Kurdov. Poľní velitelia žili v domnení, že nad nimi drží ochrannú ruku superveľmoc, ktorej sa nikto neodváži vzoprieť. Spojené štáty.
Tie však na svojich sýrsko-kurdských protežantov po piatich rokoch občianskej vojny akoby zanevreli. Prenechali ich takmer napospas výbojným Turkom, ktorým poskytujú služby svojej globálnej satelitnej navigačnej sústavy. Oficiálne podchytili leteckú podporu operácii Eufratský štít ako akciu spojeneckej koalície proti Islamskému štátu.
Koalícia má niekoľko desiatok členov a prispievateľov, vrátane Slovenska. Francúzsko, Británia, Holandsko i Nemecko nasadili do vzdušných úderov proti postaveniam Islamského štátu v Sýrii a Iraku stroje, technický servis, inštruktorov a pilotov.
Pre jedných hrdinovia, pre iných nočná mora
Proti Kurdom však koalícia dosiaľ svoje technicko-materiálne kapacity neposkytovala. Naopak, pešmergy (kurdské milície) zásobovala zbraňami a muníciou, keď sa predvlani ukázalo, že jedine kurdskí obrancovia mali odvahu čeliť tvárou v tvár oddielom samovražedných fanatikom Islamského štátu. Už pred pádom husajnovského režimu v Iraku sa vyznamenali udatnosťou proti presile armády diktátora.
Zatiaľ čo chrabrosť kurdských povstalcov proti Islamskému štátu v Iraku a Sýrii vzbudzovala u západných spojencov obdiv a úctu, tureckej vláde naháňala strach. Mátali ju predstavy pan-kurdského nacionalizmu a spájania jednotlivých autonomistických a separatistických kurdských hnutí v Sýrii, Iraku, Iráne pod spoločnú zástavu s oddielmi tureckých Kurdov.
V juhovýchodnom Turecku a okolitých štátoch žije 30 až 40 miliónov Kurdov a sú najväčším národom bez vlastného štátu na svete. Pokiaľ by si ho vytvorili, bolo by to za cenu dezintegrácie Iraku, Iránu, Sýrie a Turecka, čo bola donedávna nepredstaviteľná možnosť.
Nad celistvosťou Iraku a Sýrie v pôvodnom štátoprávnom usporiadaní však visí otáznik a kurdský separatizmus dvíha hlavu aj v jedenástich z 81 provincií Turecka, kde žije podľa nemeckých odhadov 15 miliónov Kurdov. Ďalšie dva milióny sú roztrúsené po západnej Európe. Z toho trištvrte milióna v Nemecku, kde vyvíjajú čulú národoveckú činnosť a ostro kritizujú turecký nacionalizmus jednotlivých vládnych garnitúr v Ankare.
Oblasti obývané Kurdmi v roku 2002 Zdroj: Wikipedia
Veľký sen v čínskom kontexte
Pan-kurdský nacionalizmus má niekedy veľké oči. Niektorí zapálenejší kurdskí národovci by radi videli územie zjednoteného kurdského štátu siahať až k brehom Stredozemného mora.
Mapa osídlenia Levantu, teda východného Stredomoria, kurdským obyvateľstvom, ktorú vydala americká spravodajská služba CIA, ukazuje, ako blízko k pobrežiu leží najzápadnejší výbežok oblastí osídlených Kurdmi.
Pri troche predstavivosti sa by sa dalo vybodkovať územné pásmo kurdského štátu dotýkajúce sa pobrežia. Muselo by to byť na úkor severnej Sýrie a/alebo južného Turecka. Také niečo by bolo v pokojných mierových časoch nepredstaviteľné. V chaotických a (občiansko-)vojnových je mysliteľné všetko.
Niektorí pan-kurdskí nacionalisti veria, že ekonomika Veľkého Kurdistanu, ktorý by siahal k pobrežiu, by z námorného obchodu prosperovala, najmä ak by Čína doviedla niektorú z pripravovaných Hodvábnych obchodných transkontinentálnych trás na pobrežie Kurdistanu.
Jeden zo stredomorských prístavov, kam Čína už začala nalievať investičné milióny, je sýrsky Baniás . Libanonský portál Middle East panorama sa zmieňuje o trase obchodno-energetického koridoru z čínskej priemyslovej metropoly Šanghaj do sýrskeho prístavu Baniás. Leží 35 kilometrov na sever od iného sýrskeho prístavného mesta Tartus, kde má Rusko vojenskú základňu, doky, námorné dopravné prekladisko a iné zariadenia.
Sýrske pobrežné pásmo však obýva kmeň Alawitov, ku ktorému patrí aj prezidentský klan Asádovcov. V regióne má pevné mocenské postavenie a je nepravdepodobné, že by dobrovoľne urobila historicky nepodložené územné ústupky Kurdom alebo akémukoľvek inému klanu či kmeňu.
Mapa kurdsko-tureckého konfliktu Zdroj: Wikipedia
Čo najviac trápi Erdogana
Bez zahĺbenia sa do peripetií kurdskej problematiky v Turecku, Sýrii, Iraku a Iráne je prakticky nemožné dešifrovať jednotlivé mocenské ťahy tureckého autokrata Recepa Erdogana. Všetky jeho úvahy ako vladára 80-miliónového následníckeho štátu po Osmanskej ríši sa odvíjajú od základného predpokladu, že sa mu podarí trvalo neutralizovať kurdské nebezpečenstvo pre tureckú štátnosť.
Kurdská Strana kurdských pracujúcich (PKK) vedie ozbrojené zrážky s tureckými silovými zložkami už takmer 40 rokov. Odboj prechádzal fázami otvoreného povstania, ktoré sa striedali s upokojením bojov i prímerím. Turecká armáda, ktorá je po americkej druhou najväčšou v NATO, podniká proti oddielom PKK odvetné údery a neľútostne bombarduje ich základne a výcvikové tábory aj v irackom Kurdistane.
Nálety natiahla až k iránskemu Kurdistanu v hornatom severovýchodnom Iraku. Nepotrestané zverstvá, nespravodlivosti a perzekúcie, ktoré Turecká republika napáchala voči domácich Kurdom za bezmála storočie svojej existencie, znemožňujú úprimné a trvalé zmierenie.
Alawiti na území Levantu Zdroj: Wikipedia
Irak, Sýria, a Irán ostávajú aj na prahu tretieho tisícročia národnostne a nábožensky oveľa menej homogénnymi krajinami ako Turecko. Je natoľko sekularizované a westernizované, že pragmaticky umiernený islamista, akým R. Erdogan je, si môže zatiaľ dovoliť prehlbovať islamské duchovné obrodenie bez obáv z moslimskej radikalizácie väčšinovej spoločnosti.
Fundamentalistickým islamizmom sa nedávajú opantať ani tureckí, irackí, iránski a sýrski Kurdi. Na tomto poznaní spočíva doktrína tzv. erdoganizmu. Tureckého prezidenta netrápi veľmocenská hra Spojených štátov, Ruska, Číny a už vonkoncom nie prebyrokratizovanej a vnútorne rozháranej Európskej únie.
Achillovou pätou R. Erdogana, boli, sú a budú tzv. horskí Turci. Práve takto sa v Turecku donedávna úradne označovala kurdská menšina, ktorá mala zakázané používať vlastný jazyk a štát ju desaťročia podroboval neľútostnému poturčovaniu. Dôraz na zlepšovanie postavenia národnostných menšín a osobitne Kurdov, vnucovaný Ankare z Bruselu v rámci prístupového procesu Turecka do EÚ, R. Erdogana vnútorne zožiera.
V neskrotnom kurdskom živle - a ten opäť pácha bombové útoky po celom Turecku - vidí jedinú smrteľnú hrozbu pre mocenský rozkvet novodobého Turecka. Nie v radikalizme Islamského štátu. Ten považuje za ošiaľ, ktorý pominie.
Ohol chrbát, aby ho znovu vystrel
62-ročný veterán tureckej politiky má natoľko psychologicky prečítaných svojich kolegov z Moskvy, Bruselu a Washingtonu, že dokáže včas a zvyčajne správne odhadnúť, kedy a v akej podobe budú chcieť proti nemu vyťahovať tzv. kurdskú kartu v domnení, že ho môžu tlačiť k nezvratným ústupkom.
K takým, do akých ho vmanévroval transatlantický Západ, keď začal pred šiestimi rokmi povzbudzovať vlnu nespokojnosti obyvateľov prevažne arabského sveta s autokratmi, ktorým toleroval vnútropolitický despotizmus výmenou za zahraničnopolitickú lojalitu a spojenectvo.
R. Erdogan bol vtedy premiérom, ústavnoprávne mocnejším politikom ako prezident a správne usúdil, že pokiaľ sa chce udržať v sedle, musí dočasne zanechať vydarenú zahraničnopolitickú doktrínu bezproblémových vzťahov Turecka so susedmi.
Erdoganovci sa dovtedy úzko priatelili s Asadovcami, trávili spolu dovolenky, zabávali sa a Ankara nakrátko účinkovala ako sprostredkovateľ medzi Západom a Damaskom, keď Asadovi začalo tiecť do topánok.
#Assad and #Erdogan family photo. How times have changed. #Turkey #syria pic.twitter.com/K8tUXXzQ
— Meir Javedanfar (@MeirJa) 11. novembra 2012
Turecko chce byť samé sebou
Otázky, ktoré si kladú médiá o zmysluplnosti otvárania dvojofenzívy proti Islamskému štátu a súčasne proti sýrskym kurdským milíciám v sýrskom pohraničí, stoja na vratkom podklade. Kurdské milície sa síce tešili priazni a podpore Západu a NATO, avšak nikdy nie Ankary.
A naopak, extrémisti Islamského štátu nikdy neoberali R. Erdogana o spánok. Vedel, že sú ako besné psy, no bol si istý, že keby pohrýzli Turecko, rozprášil by ich. Najmä vtedy, keby sa mocenské pomery vo svete posunuli úmerne stúpajúcej hospodársko-politickej váhe Ázie a Východu a transatlantický Západ by sa podľa očakávania rozptyľoval vlastnými patáliami.
Takáto konfigurácia okolností nastala už vlani a R, Erdogan mohol rozohrať voči Washingtonu, Bruselu a Moskve komparatívne výhody krajiny sediacej na križovatke Európy, Ázie a Afriky. Ostrieľaný prezident stavia svoju stratégiu na zásade nezameniteľného postavenia Turecka ako sprostredkovateľa medzi Východom, Západom, Juhom a Severom.
Navliekať ho do rovnošaty člena jedného bloku v podmienkach globálnej ekonomiky a vzájomnej závislosti bolo odsúdené k nezdaru. Tlačiť ho do konfrontácie s iránskym a ruským susedom nevyšlo, pretože to odporovalo základným potrebám tureckého štátu.
Ankara nechce byť pod vedením R. Erdogana prozápadná, ani provýchodná a nástojí na ponechaní priestoru pre rozvíjanie vlastných záujmov, ktoré sa v 21. storočí, tzv. storočí Ázie, logicky prikláňajú k dvojsvetadielovej Eurázii.
R. Erdogan môže po zmierení sa s ruským náprotivkom Vladimirom Putinom dávať Západu jednoznačne na vedomie, aké sú národnoštátne priority Turecka. Ďalšia podpora kurdských rebelov v Sýrii a ich súkmeňovcov v Turecku medzi ne rozhodne nepatrí.
Z tohto uhla pohľadu sa nemožno tureckému prezidentovi čudovať, s akou vervou otvoril v prvú septembrovú sobotu druhý front v severosýrskom pohraničí, aby súčasne kosil oddiely extrémistov Islamského frontu i milície Kurdov, aj keď sýrskych.
Ak všetko hladko prebehne, na vyčistenom území zriadi zónu, ktorú nazve na dva spôsoby. Pre seba ako klin znemožňujúci prepojiť oblasti ovládané kurdskými pešmergami do súvislého pásma. Pre západnú verejnosť ako zónu vyčistenú od Islamského štátu a schopnú poslúžiť ako bezpečnostná zóna pre civilné obyvateľstvo vyhnané vojnovým pustošením z pôvodných domovov.
Podľa servera Washington Post sa Ankara rámcovo dohodla s Washingtonom už dávnejšie o zriadení bezpečnostnej zóny o dĺžke necelých sto kilometrov na západ od rieky Eufrat. Podľa infografiky servera by vyzerala takto:
Mapa bezpečnostnej zóny na severe Sýrie Zdroj: Washington Post
Autor je spolupracovník TRENDU
