Pozrite sa na nasledujúce tri položky. Skúste odhadnúť, aká je pravdepodobnosť, že sa vám niektorá z týchto udalostí prihodí.
1. dostanete rakovinu
2. rozvediete sa
3. prídete o prácu
Skúste si zobrať prvú položku - rakovinu. Akú pravdepodobnosť ste si určili? Na Slovensku každý rok zomrie 50-tisíc ľudí a z toho vyše pätina predčasne. Podľa správy o zdravotnom stave obyvateľstva za roky 2012 až 2014 za viac ako 70 percentami nájdeme dve hlavné príčiny: choroby obehovej sústavy a nádory. Nádory boli príčinou smrti u 29 percent mužov a u 24 percent žien. Samozrejme, pravdepodobnosť, že počas života ochorieme, je ešte vyššia – zhruba 33 percent.
Bol váš odhad vyšší alebo nižší? „Človek jednoducho podceňuje pravdepodobnosť negatívnych udalostí,“ tvrdí v knihe Ilúzia optimizmu americká neurologička Tali Sharot. Kniha síce vyšla pred pár rokmi, ale je nadčasová a mimoriadne pútavo napísaná a dodáva trefný nadhľad nad tým, ako sa rozhodujeme.
Vo všeobecnosti nepreceňujeme len vlastné zdravie, ale aj mimoriadne schopnosti vlastných detí či stabilitu vlastných manželstiev. Na Slovensku sa končí rozvodom 40 percent manželstiev. Možnosť, že budete patriť medzi túto skupinu ľudí, ste si pred manželstvom nepripúšťali. „Pritom z vlastnej skúsenosti vieme, že v stave zamilovanosti si ponechávame len malý priestor pre reflexiu štatistík a racionálnej úvahy,“ tvrdí autorka knihy. Dokonca to platí, aj keď sme už prežili rozchod alebo rozvod. Čím to je, že štatistiky rozvodovosti ignorujeme?
Ešte v roku 1993 sa psychológovia Lynn Bakerová a Robert Emery z University of Virginia rozhodli túto záhadu rozlúsknuť. Vyhľadali teda páry, ktoré sa mali v úmysle vziať, a spýtali sa ich, aká je podľa nich vysoká rozvodovosť v Spojených štátoch. Väčšina z párov odhadli percento pomerne presne - okolo 40 až 50 percent. Potom však prišla zákerná otázka: Aké však bude vaše manželstvo?
Väčšina zaľúbencov podceňovala možnosť, že sa ich manželstvo skončí rozvodom, a podceňovali aj rozsah negatívnych udalostí, ktorým by čelili, ak by sa ich manželstvo rozpadlo. Vedci zistili, že ružové okuliare si nedali dole ani budúci právnici, ktorí absolvovali kurz rodinného práva.
„Inými slovami, aj keď ľuďom poskytnete detailné a spoľahlivé informácie, akými sú priemerná rozvodovosť či upozorníte ich na negatívne udalosti, ktorým sa nevyhnú, ľudia majú sklon ich prehliadať a lipnúť na svetlých vyhliadkach,“ tvrdí neurologička.
Kniha The Optimism Bias Zdroj: Amazon
Ružové okuliare cez bias optimizmu
Ide o takzvaný bias optimizmu. Tento pojem vymyslel americký psychológ Neil Weinstein ešte pred vyše 30 rokmi. Ten svojim študentom Cook College v New Jersey predložil zoznam 42 pozitívnych a negatívnych udalostí. Požiadal ich, aby zhodnotili, aká je šanca, že sa im daná dobrá alebo zlá udalosť v živote prihodí. Výsledky boli zaujímavé.
Študenti boli totiž presvedčení, že v porovnaní s ostatnými, budú mať skôr prácu, ktorá ich bude baviť, budú zarábať viac peňazí, budú viac cestovať, budú mať nadané dieťa a nikdy sa nerozvedú. Jednoduchou matematikou však zistíme, že pokiaľ si väčšina ľudí myslí, že budú čeliť nepríjemným udalostiam menej pravdepodobne ako priemer, musia sa mýliť.
Podľa psychológa Davida Armora je optimistické skreslenie bežná vec a týka sa 80 percent ľudí. Čo je však zarážajúce, je fakt, že hoci každý deň prežívame negatívne i pozitívne udalosti, čítame v novinách o vojnách, rakovine, nezamestnanosti, predsa nejako podceňujeme pravdepodobnosť, že práve my dostaneme infarkt alebo naša krajina bude uchránená pred útokom agresívnej mocnosti.
Logické a racionálne uvažovanie by bolo podľa neurologičky asi takéto: Ak som minulý mesiac prišiel na polovicu stretnutí neskoro, polovicu filmov, ktoré som videl, sa mi nepáčila a od priateľky som nedostal žiaden darček, pravdepodobne sa situácia ani tento mesiac nezlepší. Správne spracovanie informácií je teda kľúčové pre optimálne fungovanie našich očakávaní. Napriek tomu si udržiavajú nerealistický obraz sveta a pohľad na budúcnosť.
Autorka knihy preto urobila výskum, ktorým sa snažila iracionalitu vysvetliť. Požiadala dobrovoľníkov, aby odhadli pravdepodobnosť, s akou sa im stane 80 rôznych nepríjemných udalostí (zlomená noha, zmeškanie lietadla či dopravná nehoda). Respondentom snímala mozgovú aktivitu cez fMRI.
Mozgová rezonancia mala snímať ich mozgovú aktivitu a poslúžiť na to, aby zistila, či u ľudí funguje spätná väzba, ak im povie priemernú pravdepodobnosť uskutočnenia jednotlivých udalostí. Autorka knihy zistila zásadné rozdiely v spracovaní informácií.
Negatívne informácie vnímame rovnako, ale ignorujeme ich
Keď napríklad respondentka Jane očakávala, že dostane žalúdočné vredy s 25-percentnou pravdepodobnosťou, a potom sa dozvedela, že priemerná pravdepodobnosť je len 13-percentná, mala v druhom kole hodnotenia väčší sklon svoj pôvodný odhad aktualizovať (zmenila odhad z 25 na 15 percent).
Pokiaľ však jej odhad predstavoval len päť percent a potom zistila, že pravdepodobnosť udalosti je o niečo vyššia, teda 13 percent, zmenila svoj odhad len nepatrne alebo vôbec. Vnímala žiaduce aj nežiaduce informácie v rovnakej miere, ale nežiaduce jednoducho neakceptovala, pretože jej nesedeli do vnútorného sveta, v ktorom žila.
Mozgová aktivita poskytla kľúč k tomu, čo sa v Jane dialo. Za normálnych okolností platí, že ak máme určité očakávania, mozog porovnáva rozdiel medzi očakávaným a skutočnosťou. Príklad: Prídete do reštaurácie na chutný steak. Odhadnete, že jeho cena by mohla byť 7 eur. Keď ale príde čašník s účtom, zistíte, že jeho cena bola 10 eur.
Trocha vás to prekvapí a nesúlad medzi vaším odhadom a skutočnosťou sa prejaví vo vašej mozgovej aktivite. Čím väčší je nesúlad, tým výraznejší je signál v mozgu. Tento signál nesúladu má však zásadný význam. Mozog ho používa v procese učenia sa za účelom aktualizácií očakávaní. Nabudúce jednoducho budete vedieť, že steak stojí 10 eur a lepšie odhadnete aj ceny iných jedál v rovnakom podniku.
Niečo podobné sa stalo aj u respondentov - aktivita vo frontálnom laloku odrážala porovnanie medzi ich odhadom a štatistickými dátami. Jeden z respondentov napríklad odhadoval, že sa u neho objavia genitálne bradavice s pravdepodobnosťou 20 percent (priemer bol len 12 percent). Výsledkom bolo, že aktivita v mozgu vykázala zvýšený BOLD (blood oxygen level dependent) signál. Pokiaľ bol rozdiel väčší (ak by bol jeho odhad až 30 percent), bol by aj signál v mozgu silnejší. To vedkyňu až tak neprekvapilo.
„Čo však bolo nečakané, bola skutočnosť, že mozog presne registroval chybu len v prípadoch, že nová informácia bola pozitívna,“ píše T. Sharot. Pokiaľ bola informácia nežiaduca (jeho odhad bol napríklad len 1 percento, ale štatistický priemer 12 percent), mozog túto chybu v rozptyle nezachytil. Dobrovoľníci selektívne zaznamenávali žiaduce chyby a ignorovali nežiaduce.
Prečo však mozog skresľuje proces, prostredníctvom ktorého sa učíme chápať svet okolo nás? Prečo sa vyvinul systém, vďaka ktorému nepresne odhadujeme budúcnosť? Je snáď iracionálny optimizmus potrebný na prežitie? Na prvý pohľad nie. Ak podceňujeme zdravotné riziká, je pravdepodobnosť, že preventívne navštívime lekára nižšia. Koľkokrát sa nám stalo, že sme sa nenatreli opaľovacím krémom alebo praktizovali nechránený sex? Výsledkom je rizikové správanie, ktoré spôsobuje problémy.
Lenže vedci zistili, že optimizmus je niekedy naozaj prospešný. V 90. rokoch vedci sledovali 238 pacientov s rakovinou. Štúdia dokázala, že pesimistickejší pacienti zomierali skôr, hoci s optimistickejšími pacientmi mali rovnaký zdravotný stav aj vek. Optimisti sa taktiež rýchlejšie zotavovali po bypasse a boli menej často hospitalizovaní. Podceňovanie udalosti totiž zmierňuje stres a úzkosť, čo prispieva k nášmu zdraviu.
Príliš veľa optimizmu škodí
Kniha vysvetľuje aj štúdiu dvoch ekonómov (Manju Puri a David Robinson), ktorí sa pozreli na vzťah medzi optimizmom a voľbami, ktoré v živote robíme. Na účely výskumu použili údaje o spotrebiteľoch od americkej centrálnej banky Fed. Tento prieskum zahŕňa pracovné návyky ľudí, sporivosť, míňanie, správanie ovplyvňujúce zdravie a očakávania budúcnosti. Výskumníci rozdelili dobrovoľníkov do niekoľkých kategórií podľa toho, aký vek dožitia u seba očakávajú: extrémni optimisti (nad 20 rokov nad priemerný vek dožitia), priemerní optimisti a pesimisti.
Ukázalo sa, že optimizmus úzko súvisí s štyrmi faktormi: počtom hodín strávených v práci, vlastníctvom sporiaceho účtu, očakávaným vekom odchodu do dôchodku a fajčením. Priemerní optimisti pracovali viac hodín, očakávali neskorší odchod do dôchodku, viac si sporili a menej fajčili. Extrémni optimisti trávili v práci menej hodín, menej sporili a paradoxne najviac fajčili. Z výskumu sa ukázalo, že optimizmus úzko súvisí s mnohými našimi rozhodnutiami - od investícií až po našu produktivitu.
Všetkého veľa škodí. Ani s vínom to netreba preháňať Zdroj: flickr.com / Brendan DeBrincat | cc
Rovnako ako vo všetkom v živote sa zdá, že umiernenosť je tou správnou voľbou. „Podceňovať do určitej miery prekážky, ktoré môžu byť pred nami, nám umožňuje kráčať vpred. Pokiaľ však ignorujeme nebezpečie a riziká celkom - domnievame sa, že sa nás netýkajú, nebudeme pripravení na situácie, keď sa riziká zhmotnia,“ tvrdí neurologička.
Optimizmus je podľa nej ako červené víno - jeden pohár denne neuškodí, ale vypiť každý deň celú fľašu je riskantné. Extrémni optimizmus je nielen riskantný pre naše zdravie, ale aj pre našu peňaženku.
Otázka vo všeobecnosti znie, čo je teda pre nás prospešné? Niektorí vravia, že tajomstvom, ako byť šťastný, je neočakávať veľa. Logika tohto postoja je asi takáto: ak nečakáme nič úžasné, ak nečakáme, že nájdeme lásku a budeme zdraví a úspešní, nebudeme sklamaní, ak k tomu nedôjde. A ak nie sme sklamaní, keď sa nestanú dobré veci, a sme príjemne prekvapení, ak sa stanú, potom sme šťastní.
Je to síce veľmi dobrá teória, ale ukázalo sa, že neplatí z troch dôvodov. Dôvod číslo 1 je takýto: Čokoľvek sa stane, či už uspejeme, alebo prehráme, ľudia s vysokými očakávaniami sa v oboch prípadoch cítia lepšie.
Psychológovia Margaret Marshall a John Brown skúmali študentov s vysokými a nízkymi očakávaniami. A zistili, že ak uspejú študenti s vysokými očakávaniami, prisudzujú tento úspech svojim vlastnostiam:„Som génius, preto som dostal A, a preto budem mať Ačka znovu a znovu.“ Keď neuspeli, nebolo to preto, že by boli hlúpi, ale preto, že tá skúška jednoducho nebola fér. Najbližšie im to pôjde lepšie.
Ľudia s nízkymi očakávaniami robia presný opak. Takže keď neuspeli, bolo to preto, že sú hlúpi, a keď uspeli, prisudzovali to ľahkej skúške. Najbližšie ich realita doženie, a tak sa cítia horšie.
Na prednáške TEDx autorka knihy predostrela aj iný dôvod, prečo sa oplatí byť pozitívny. Bez ohľadu na výsledok, už samotné očakávanie nás totiž robí šťastnými. Behaviorálny ekonóm George Lowenstein povedal študentom na univerzite, aby si predstavili, že dostanú vášnivý bozk od celebrity.
Potom sa ich pýtal: „Koľko by ste boli ochotní zaplatiť za bozk od celebrity, ak by ste ho mali dostať hneď, o tri hodiny, o jeden deň alebo o tri dni, o rok alebo až o desať rokov?“ Zistil, že študenti boli ochotní zaplatiť najviac nie za to, aby dostali bozk ihneď, ale za to, aby ho dostali o tri dni. Študenti chceli ten čas, aby si mohli predstaviť, kde sa to stane a ako sa to stane. Očakávanie ich robilo šťastnými.
To je aj dôvod, prečo je napríklad piatok obľúbenejším dňom ako nedeľa. Všetko je o očakávaniach a pre náš život sú veľmi dôležité.
Ekonomické aspekty
Optimizmus sa netýka len našich osobných životov, ale aj ekonomiky. Koľkokrát sme boli svedkami pozitívnych odhadov rastu ekonomiky či predražených zákaziek (teraz odhliadneme od korupcie). Príkladom je slávna opera v Sydney. Keď bola v roku 1955 vyhlásená architektonická súťaž, predpokladané náklady sa rátali okolo siedmich miliónov austrálskych dolárov.
Budova opery v Sydney Zdroj: flickr.com / Lenny | cc
Stavba mala byť pôvodne dokončená v roku 1963. Lenže potom prišli problémy - poveternostné podmienky, potreba prebudovania pódia a podobne. V roku 1966 už rozpočet prekročil pôvodnú sumu o 16 miliónov dolárov a stavebné práce meškali tri roky. Pôvodný architekt neskôr od projektu cúvol a stavba sa takmer nedokončila. Nakoniec budova opery prekročila rozpočet 14-násobne a bola dokončená o desať rokov neskôr, ako sa predpokladalo.
Opera v Sydney nie je ojedinelý prípad - či už sú to stavebné práce, natáčanie filmu, večerná párty, vojna - často dochádza k prekračovaniu rozpočtu a časovému oneskoreniu. Britská vláda preto pred pár rokmi prijala direktívu pre korekcie optimistických skreslení v odhadoch. V nej sa napríklad píše: Existujú systematické tendencie oceňovať projekty prehnane optimisticky. Úpravy optimistického skreslenia boli zohľadnené aj pri prípravách letnej olympiády v roku 2012. Napriek tomu rozpočet olympiády bol o 76 percent vyšší, ako bol pôvodný plán.
„Čo sa týka mňa, som optimista. Nemyslím si, že byť niečím iným je užitočné,“ povedal v roku 1954 Winston Churchill. Kým pesimista vidí vo všetkom problém, optimista v tom vidí príležitosť. Optimizmus ľudí robí zraniteľnými, ale aspoň ich niekam posúva a to je niekedy oveľa podstatnejšie.
