Keď je možné zaplatiť nižšie dane a šanca odhalenia je nízka, oplatí sa byť kreatívny. Keď ťažkopádny štát nevie ustrážiť čerpanie každej jednej sociálnej dávky, oplatí sa vymyslieť si ťaživú sociálnu situáciu.
Keď sa nikto nepozerá, oplatí sa vlámať do cudzieho domu. Keď je preukázateľne nízka úspešnosť odhaľovania bankových prepadov, stojí za to zariskovať.
Tieto závery by mohli vzísť z krátkozrakej aplikácie poučky o maximalizácii osobného úžitku. Keď sú riziko odhalenia a prípadná sankcia dostatočne nízke, človek by sa mal snažiť optimalizovať vlastnú ekonomickú situáciu.
Napriek tomu ľudia podvádzajú na daniach, klamú so- ciálne úrady, kradnú a lúpia menej, ako by sa dalo predpokladať. Nerozhoduje len hrozba odhalenia a trestu. Do hry vstupuje svedomie.
Bezbrehému správaniu jednotlivcov bráni súbor spoločenských noriem a etických pravidiel, ktorých porušenie vyvoláva osobný dyskomfort. Dobrý pocit zo seba samého alebo uznanie okolia za dodržiavanie pravidiel je tovar.
Má cenu, ktorú človek platí tým, že odvádza dane, aké by mal, že si nenárokuje sociálny príspevok, i keby vedel sfalšovať dokumentáciu a preukázať nárok. Lenže keď je cena za morálku privysoká, zač- ne klesať dopyt.
Čo ju zvyšuje? Expanzia projektov sociálneho štátu, milionárske dane, zvyšovanie sociálnych odvodov majetnejším...
Dve rôzne veci
S pojmami daňovej a dávkovej (benefitovej) morálky pracuje ekonómia dlhší čas. No doteraz nemala veľkú snahu pojmy oddeliť. Vnímala ich ako rôzne prejavy toho istého fenoménu – klamania štátu.
Martin Halla a Friedrich Schneider z univerzity v Linzi vydali minulý mesiac článok s názvom Dane a dávky: Dve rozličné možnosti podvádzania štátu. Ukázali v ňom, že jednovrecový prístup je chyba. Motivácie podvádzať na daniach a dávkach sa rôznia.
Teórie testovali na dátach z prieskumov verejnej mienky v 29 štátoch OECD (bez Južnej Kórey).Uskutočňovali sa v štyroch vlnách v rokoch 1981 až 2001.
Vyše 75-tisíc ľudí na stupnici od 1 do 10 kvantifikovalo, do akej miery považujú za ospravedlniteľné klamanie štátu jedným i druhým spôsobom. V priemere sa ukázalo, že ľudia majú o niečo vyššiu morálku pri čerpaní dávok, obchádzanie daní je mierne prijateľnejšie.
Z pozorovania sa vymyká šestica štátov vrátane Slovenska, kde sa za akceptovateľnejšie považuje klamať sociálne úrady než daňové.
M. Halla a F. Schneider sa rozhodli otestovať, ako sa úroveň morálky pri finančných tokoch medzi občanom a štátom mení za rôznych situácií. Neprekvapilo napríklad, že nezamestnaní deklarujú najväčšiu snahu dodržiavať daňové reguly.
Napokon, táto morálka je v ich prípade zadarmo. Naopak, ich dávková morálka je nižšia ako u pracujúcich. Často si nemôžu dovoliť zaplatiť za tento statok cenu v podobe neprijatia nárokovateľnej dávky.
Friedrich Heinemann z mannheimského Centra pre európsky ekonomický výskum (ZEW) v tohtoročnom článku o samodeštrukcii sociálneho štátu, kde sa venuje výhradne benefitovej morálke, upozorňuje ešte na jeden aspekt.
Nezamestnanosť znižuje dávkovú morálku i nepriamo: človek, ktorý príde o prácu, si vyskúša, ako funguje sociálny systém. Oboznámi sa s ním a do budúcnosti je pre neho ľahšie ho využívať. I zneužívať.
Tým sa líši od majetnejších ľudí, u ktorých je dávková morálka vysoká. Ak chce dobre zarábajúci človek poberať sociálnu dávku, musí najprv vyfabrikovať dôkaz, že na ňu má nárok.
Sociálne odkázaný človek má situáciu ľahšiu – nárok na dávku preukázal a stačí mu len „trochu“ zaklamať, aby poberal viac. Bohatší navyše čelia vyššiemu riziku prezradenia, pretože okoliu môže ich správanie viac prekážať.
Pridrahá etika
Ďalšie zistenia M. Hallu a F. Schneidera sú menej triviálne. Majetným sa síce dobre deklaruje vysoko etické správanie v oblasti dávok, no pri daniach nastupuje takzvaný substitučný efekt.
Ľudia jednoducho pri vyšších príjmoch nie sú ochotní platiť zvýšenú cenu za dobrý pocit a peniaze presúvajú inam. „To je jasný dôkaz, že morálne motivácie sú ovplyvňované cenami. Občania sa učia odôvodňovať si vlastné deviantné správanie,“ konštatujú M. Halla a F. Schneider.
Výsledky skúmania možno vnímať ako odporúčania pri nastavovaní daňovej politiky štátu. Potvrdilo sa, že zvyšovanie sadzieb má za následok opadávanie zábran podvádzať.
Najmä pri zdaňovaní práce, no štatisticky významný bol i vplyv daní zo spotreby. Vlády, ktoré si myslia, že zvýšením daní naplnia štátne kasy, sa môžu škaredo pomýliť, ak nedostatočne odhadnú silu spoločenských noriem.
A naopak – Slovensko sa mohlo presvedčiť, že zníženie zdaňovania príjmu môže zapôsobiť ako jeden z faktorov vyššieho výberu. V roku 2005, keď sa priznávali dane za prvý rok po reforme, sa na daniach z príjmu vybralo skoro o 40 percent viac, ako sa plánovalo.
Zvýšenie zaťaženia sa prejavuje i na dávkovej morálke – ľuďom sa menej štíti zobrať si neoprávnený benefit. „Keď je daňové bremeno vnímané ako vysoké, občania si prestavia morálne motivácie k dodržiavaniu pravidiel. A zdá sa, že neplatenie daní a podvody s dávkami zrazu vnímajú ako cestu k obnoveniu stratenej kúpyschopnosti,“ tvrdia autori štúdie.
Dobrý štát?
Nárast verejných výdavkov na sociálnu oblasť vyvoláva zvýšenie daňovej morálky. To je ďalšie z menej triviálnych zistení, ktoré na akademikov vychrlil ekonometrický softvér v Linzi.
Podľa ich hodnotenia to vyvracia klasickú domnienku, že daňovníci vnímajú vzťah k štátu ako nevoľnícky. Zozbierané dáta síce neumožnili rozmeniť výsledky na jednotlivé podskupiny obyvateľov, no celkovo sa dá povedať, že dobre fungujúci sociálny štát považuje populácia za všeobecné dobro.
Tento efekt sa, prirodzene, vytráca s rastúcim príjmom, pretože bohatší majú menej možností benefitovať.
Pri spomínaní sociálneho štátu treba dať dôraz na prívlastok „dobre fungujúci“. Bezhlavé zavádzanie dávok a rozdávanie peňazí zvyšuje pokušenie. F. Heinemann ukazuje, na čo si treba dávať pozor.
Na podobnom empirickom výskume, aký robili profesori z Linzu, potvrdil staršie teoretické predpoklady Assara Lindbecka zo Štokholmskej univerzity: sociálny štát z definície obsahuje prvky, ktoré môžu vyvolať jeho zrútenie.
Záleží na jednoduchosti podvádzania a morálnom profile obyvateľstva. Stačí, aby si úzka skupina ľudí poberaním neoprávnených dávok zvýšila životnú úroveň, a môžu sa inšpirovať ďalší.
Ktorí tiež môžu prehodnotiť vlastné etické princípy. Keď sa nazbiera kritická masa, systém nastavený pôvodne na iné počty poberateľov dávok sa finančne zrúti.
Zostane neporiadok vo verejných financiách a demoralizované obyvateľstvo. Nehovoriac o sekundárnom efekte v podobe chýbajúcej pracovnej sily, ktorá sa odnaučila živiť robotou.
F. Heinemann vlády varuje: ak chcete meniť sociálny systém, nekopírujte bez rozmyslu to, čo úspešne funguje inde. Berte ohľad na morálny profil vlastného obyvateľstva.
Dánsky obdivovaný systém flexicurity, ktorý kombinuje na Európu extrémne slabú legislatívnu ochranu zamestnancov s mimoriadne štedrým systémom podpory v nezamestnanosti, môže podľa akademika fungovať v Dánsku a zlyhať inde.
Dáni patria medzi národy s najväčšou osobnou integritou v OECD. Pri poslednom prieskume sa 83 percent vyjadrilo, že podvody so sociálnymi benefitmi sú neospravedlniteľné.
Skutočne rozsiahle programy si podľa F. Heinemanna môžu dovoliť štáty s vysoko morálnym obyvateľstvom. No i tak sa dá sociálny inžiniering preexponovať. Príklad krajiny, kde to nevyšlo, predstavuje Švédsko.
Utkanie hustej sociálnej siete za cenu vysokých daní sa prejavilo zdrvujúco na morálke obyvateľstva. Kým ešte v 80. rokoch boli Švédi podobne hrdí ako Dáni, začiatkom 90. rokov si podvod s dávkami nevedelo predstaviť len niečo cez 50 percent z nich.
Morálna elita
Aký je teda profil občana, pri ktorom sa oplatí bez väčšieho rizika budovať „dobre fungujúci sociálny štát“? Klamanie pri transferoch medzi vlastným účtom a štátnou kasou sa mu musí vyslovene priečiť.
Vnútorne, ale i s ohľadom na hroziace odsúdenie okolia. Štedré sociálne schémy sú v konečnom dôsledku lacnejšie, ak sú ľudia vychovávaní k tomu, že v prvom rade sa musia o seba postarať sami.
A prijatie dávky je pre nich krajná možnosť. Ekonómovia to označujú za morálnu stigmu.
Čo má robiť krajina ako Slovensko, ktorého občania veria, že ak neokradnú štát, okrádajú rodinu? M. Halla a F. Schneider radia, aby sa pri definovaní politík pozorne analyzovalo, ktoré skupiny obyvateľstva sú náchylnejšie vnímať podvody s dávkami a daňami za prijateľný priestupok. Síce takých ľudí nepreonačia, ale aspoň budú vedieť presnejšie predvídať ich vplyv pri jednotlivých opatreniach.
Medzitým sa môžu spoľahnúť aspoň na všeobecné empirické zistenia: ženy sú morálnejšie ako muži, starší majú silnejšie zábrany klamať ako mladší, ľudia na vidieku sú pod väčším tlakom okolia i vlastného svedomia ako obyvatelia miest. A patrioti sa správajú etickejšie k štátu, na ktorý majú dôvod byť hrdí.
Ilustračné foto – Profimedia.cz
