Keď sa vrahovia (ne)boja algoritmu
18. augusta 2010 policajný náčelník v mestečku Gary v americkom štáte Indiana dostal zvláštny e-mail. Jeho predmet bol: „Mohol by v (meste) Gary vyčíňať masový vrah?“ Policajný náčelník na tento e-mail síce neodpovedal, ale vzbudil u neho záujem. V prílohe sa totiž nachádzala pedantne spracovaná excelovská tabuľka vrážd v regióne za posledné roky. Medzi nimi bolo aj 14 neobjasnených prípadov zavraždených žien vo veku 20 až 50 rokov. Príčina smrti bola u všetkých rovnaká: uškrtenie. Porovnaním s dátami z iných regiónov USA autor e-mailu zistil, že početnosť vrážd uškrtením sa vymykala priemeru porovnateľných regiónov.
O 20 dní neskôr odosielateľ e-mailu napísal znova a pridal ďalšie detaily: Niekoľko žien páchateľ alebo páchatelia uškrtili v dome, v najmenej dvoch prípadoch po vražde sa snažili miesto činu podpáliť a zopár prípadov sa odohralo v okolí alebo priamo v opustených budovách. Nebolo by dobré sa na tieto prípady detailnejšie pozrieť? Nemôže byť vrah stále na slobode?
Ani na druhý e-mail mu nikto neodpovedal. „Bol to najfrustrovanejšia skúsenosť v mojom profesionálnom živote,“ hovorí v skvelej reportáži portálu Boomberg 61-ročný vyslúžilý reportér z Virgínie Thomas Hargrove, ktorý bol zároveň autorom e-mailov.
Na titulnej fotografii nášho článku je masový vrah Dexter Morgan zo skvelého seriálu Dexter. Tí, ktorí tento americký seriál ešte nevideli, odporúčame.
Novinár zbožňoval dáta už od vysokej školy a táto láska k štatistikám ho neskôr živila aj v novinách. V roku 2004 ho kolegovia požiadali, aby sa pozrel na štatistiky prostitúcie. Jediný spôsob, ako sa k ním dostať, bolo nazrieť do kriminálnych záznamov FBI. Tie boli verejne dostupné vo forme pravidelných výročných sprav známych ako Uniform Crime Report. „Keď som ich otvoril, boli tam záznamy, ktoré som nikde inde nevidel. Riadok po riadku. Každá vražda, ktorá bola ohlásená FBI,“ povedal.
Američania sú posadnutí detailnými štatistikami. Na rozdiel od európskej praxe vedú podrobné dáta na všetko. Pri každej vražde bol teda uvedený nielen vek či pohlavie obete, ale aj rasa, spôsob zabitia, policajné oddelenie, ktoré spísalo správu, bližšie okolnosti prípadu a informácie o páchateľovi, ak bol známy.
Ostrieľaný novinár si položil logickú otázku, či by na základe takýchto dát nebol schopný vyvinúť softvér, ktorý by mal silu upozorniť na sériového vraha? Problémom vyšetrovaní polície (a to nielen americkej) bola takzvaná linkage blindness.
Ide o kontextovú slepotu, ktorá bráni policajtom nachádzať väzby medzi jednotlivými prípadmi a pozrieť sa na ne systémovo. Niektoré vraždy mali totiž identické črty, ale pracovali na nich dve policajné oddelenia bez akejkoľvek spolupráce. Niekedy im ani nenapadlo, že prípady by mohli byť dielom toho istého vraha.
Novinár si každý rok poctivo sťahoval záznamy z FBI. Robil to spätne aj za niekoľko desaťročí. Zistil, že kým v 60. rokoch bola priemerná objasnenosť prípadov na úrovni 90 percent, v roku 2010 bol podiel vyriešených prípadov ešte nižší. Ako je ale možné, že v roku 2015 klesla objasnenosť až na 61 percent? Inými slovami každý rok sa udeje vyše šesť tisíc násilných zločinov, ktoré nenájdu vraha. Navyše rozptyl medzi objasnenosťou vrážd je medzi jednotlivými mestami priepastná. Kým v Los Angeles či New Yorku sa pohybuje okolo 70 percent, v mestách ako New Orleans, Detroit či St. Louis nie je ani 40-percentná. Nové technológie a identifikácia cez DNA k tomu mali predsa pomôcť a to aj v tých mestách, kde je objasnenosť nízka kvôli gangom, drogovým kartelom a všeobecnej nedôvere občanov k polícií.
O štyri roky neskôr od zaslania e-mailov našla polícia v hoteli telo 19-ročnej černošky Afrikky Hardy. Cez telefónne záznamy policajti zatkli 43-ročného vraha Darrena Deon Vanna. Ten neskôr polícii ukázal ukryté telá šiestich ďalších žien v opustených budovách. Vrah neskôr priznal, že systémovo vraždil do roku 1990.
Keď sa novinár dozvedel o prípade okamžite odcestoval do mestečka Gary. Zistil, že Darren zapadal do popisu masového vraha, na ktorého upozorňoval policajné oddelenie e-mailami už v roku 2010. „Odkedy som presviedčal políciu, aby hľadala masového vraha, zabil sedem ďalších žien. Som presvedčený, že väčšina miest má niekoľko sériových vrahov, ktorí sú stále na slobode,“ povedal T. Hargrove.
V reportáži poukazuje, že polícia má k dispozícií rozsiahle a skvelé databázy, ale nevie s nimi narábať a naplno využívať vo svoj prospech. Databázy zhromažďujú informácie o obetiach vrážd, ale v mnohých nie je stále možné dohľadať prípady, ktoré neboli objasnené. Reportér preto popri práci v novinách vytvoril vlastný softvér na identifikáciu možných masových vrahov. Softvér sa volá Murder Accountability Project. Ide o open source softvér, ktorý zlučuje verejne dostupné dáta od federálov, policajných zložiek z miest a regiónov.
Či funguje algoritmus dostatočne spoľahlivo si otestoval na prípade sériového vraha známeho ako Green River Killer. Šlo o masového vraha Garyho Ridgwaya, ktorý zavraždil v okolí mesta Seattle 48 žien. „Spätne sme zistili, že veľa vecí (v algoritme) nefungovalo,“ priznal 61-ročný novinár. Softvér ale upravili natoľko, že jeho výsledky sú obdivuhodné. Na základe štyroch základných parametrov (pohlavie, spôsob zabitia, veku a lokality) dokáže prepájať jednotlivé prípady a upozorňovať policajtov na sériového vraha. Viac v mimoriadne zaujímavej reportáži od agentúry Bloomberg, ktorá poukazuje na praktický príklad ako sa dokáže fenomén big data využívať v praxi.
Firma bez šéfa
Švédska softvérová firma Crisp sa pred troma rokmi rozhodla pre rezolútnu zmenu. Začala experimentovať so svojou organizačnou štruktúrou. Vyskúšala model, v ktorom, ako v každej firme, sedí v korporátnej hierarchii najvyššie jeden šéf (CEO). Neskôr ale firma vyskúšala oveľa variabilnejší model. Šéfa si začala meniť každých 12 mesiacov na základe hlasovania všetkých 40 zamestnancov, ktorí si ho volili.
Po rokoch hľadania správnej organizačnej štruktúry prišla na ešte radikálnejší nápad. Žiadneho CEO nepotrebuje. „Povedali sme si, čo by sa stalo, keby sme si nikoho nezvolili na post CEO,“ vysvetľuje pre televíziu BBC programátorka vo firme Yassal Sundman. Firma si totiž uvedomila, že mnohé kompetencie šéfa sú zbytočné a prekrývajú sa s dennými povinnosťami bežných zamestnancov či lídrov jednotlivých oddelení.
Švédska firma to vyriešila po svojom. Dvakrát až trikrát do roka sa stretávajú všetci zamestnanci firmy na veľkom meetingu, ktorý trvá aj štyri dni. Rozhodujú spoločne o strategických krokoch vo firme. Spoločnosť má stále kvôli legislatíve formálne predstavenstvo, ale ide skôr o poslednú inštanciu, ktorá rozhoduje v mimoriadnych situáciách.
Väčšina z rozhodnutí o projektoch alebo o rozpočte sa deje na základe konsenzu zamestnancov. Firma je transparentná a pred zamestnancami nič netají. Toto prostredie podporuje ľudí, aby boli aktívni a preberali zodpovednosť za svoje rozhodnutia. O dennodennej rutine sa rozhoduje každý sám. Každý zamestnanec má právo urobiť veci, ktoré považuje za dobré pre firmu. Nie všetko, ale musí vychádzať podľa predstáv. „Aspoň urobil to, čo bolo dobré v danom momente. Potom môžeme o tom diskutovať,“ dodala pre BBC Y. Sundman.
Už v roku 2013 presadila niečo podobné americká online spoločnosť Zappos, ktorá predáva topánky. Zrušila pracovné funkcie, nadriadených a podriadených a vytvorí spolu 400 navzájom prepojených tímov, v ktorých zamestnanci zastávajú rozličné pozície. Cieľom bolo zvýšiť mieru zodpovednosti každého pracovníka, ktorá v tradičných hierarchických štruktúrach ostáva prevažne na pleciach manažérov. Snahou bolo posilnenie transparentnosti v záujme rýchleho a otvoreného riešenia potenciálnych konfliktov so zamestnancami aj klientmi. Táto nová štruktúra je známa pod názvom holakracia.
V štýle Kellyanne Conway
Táto 49-ročná dáma bola šéfkou prezidentskej kampane Donalda Trumpa a už mesiac je jeho hovorkyňou. Kellyanne Conway je zároveň profesionál a manipulátor, ktorý privádza väčšinu novinárov na pokraj nervov. Dokáže bez mihnutia oka prekrúcať realitu a šikovne odvádzať pozornosť na niečo iné a takýmto spôsobom sa desiatky minút sofistikovane vyhýbať odpovediam na zdanlivo jednoduché otázky.
Rozhovor s ňou môže podľa novinárov dopadnúť dvojako: buď novinár z rozhovoru nič nedostane alebo novinára s tvárou zenového majstra potopí. Z K. Conway, inak matky štyroch detí, sa stal v posledných mesiacoch takzvaný spin doctor. Ide o politického hovorcu, ktorého cieľom je zahladiť trikmi problémy a nedorozumenia vlastného šéfa.
Americký portál Vox sa na jej triky pri odpovediach pozrel detailnejšie. Možno v nich spoznáte aj triky, ktoré používajú slovenskí politici. V každom prípade sa od nej majú čo učiť, pretože K. Conway len tak niečo nerozhádže. Mnohí ju volajú ľadová kráľovná. V plnej miere využíva ženské zbrane a dokáže argumentovať tak, že si ani nevšimnete, že vám neodpovedala. Dokáže dokonale pracovať s kľúčovými slovíčkami, je inteligentná a mimoriadne zdatná rečníčka, ktorá nenútene odbočuje od témy. Veď sa na analýzu pozrite vo videu.
Bývanie v mikroskopickom byte
Ak bývate v malom byte a nie ste spokojní so svojim životom, skúste sa pozrieť do Hong Kongu. V reportáži sa novinár Chris Weller z portálu Business Insider pozrel na obyvateľov, ktorí sa museli kvôli drahým cenám nehnuteľnosti presťahovať do maličkých bytov, aby si ušetrili aspoň nejaké peniaze.
Nehovoríme pritom o nejakej bratislavskej garzónke. Simon Wong má už 61 rokov, ale tak ako tisícky iných obyvateľov Hong Kongu, sa presťahoval do takzvaných coffin bytov. Žije v akejsi obývateľnej rakve bez okien, ktorá má rozlohu menej ako dva metre štvorcové. Je v nej posteľ, televízia a pár vešiakov na zavesenie svojich vecí. Mesačne platí 226 dolárov, čo je cena, za ktorú by si v Bratislave prenajal celú izbu v zdieľanom byte.
Dôvodom je vysoká cena nehnuteľností. V prepočte stojí jedna štvorcová stopa (0,09 metra štvorcového) neuveriteľných 1 380 dolárov, kým v predraženom New Yorku je to 1 640 dolárov. Od roku 2012 sa ceny nehnuteľností zdvihli o 50 percent.
Dôvodom je nedostatok miesta. Len na siedmich percentách mesta sa môžu stavať nehnuteľnosti a preto sa ich cena nafukujú do obrovskej bubliny a vytláča strednú a nižšiu vrstvu z mesta. Podľa oficiálnych štatistík v takýchto mikrobytoch býva aspoň 200-tisíc ľudí, neoficiálne ale agentúra Reuters hovorí o oveľa vyššom čísle. Vláda sa preto rozhodla do desiatich rokov postaviť 460-tisíc nových bytov, aby situáciu ako-tak zachránila.
Koncom minulého roka v Hong Kongu nakrúcala televízia Al Jazeera.
