Povstanie totiž potrebuje armádu a armáda potrebuje zbrane a zásobovanie. To všetko stojí peniaze, ktoré v roku 1944, kedy nemecká a tým pádom slovenská ekonomika prežívali ťažké obdobie, neboli ľahko dostupné.

Teda okrem jedného miesta: Slovenská národná banka mala stále dostatočné zásoby. Jej guvernérom bol počas vojny Imrich Karvaš, uznávaný ekonóm a de facto riaditeľ slovenskej ekonomiky. Okrem centrálnej banky totiž viedol aj Najvyšší úrad pre zásobovanie – ktorý sa staral o zásoby pre vojsko a stál tak nad všetkými vládnymi inštitúciami. Zároveň bol na čele štátneho Dovusu, slovenskej dovoznej a vývoznej spoločnosti. Snažil sa udržať hospodárstvo čo najviac nedotknuté nemeckým drancovaním.

„Videli sme ho vychádzať z niektorých rokovaní s Nemcami úplne psychicky zrúteného. Už na druhý deň ale prišiel s novými plánmi na záchranu hospodárskych hodnôt,“ spomína jeho syn Milan v knižke Môj otec Imrich Karvaš.

Na ochranu sa nachádzali najrôznejšie spôsoby. Jozef Hajko – novinár a bývalý šéfredaktor TRENDU – vo svojej knihe Nezrelá republika ponúka jeden z príkladov.

Keď sa v roku 1941 dozvedeli na Slovensku o plánoch Ríšskej banky zabaviť slovenskú zásobu striebra, vydal I. Karvaš okamžite kremnickej mincovni príkaz raziť strieborné mince. Keď nemecká delegácia prišla, s ľútosťou jej oznámili, že striebro už bolo použité.

Ten mesiac dostali štátni úradníci výplatu v striebre. Ekonóm Ján Balko, ktorý na nemecký plán upozornil, neskôr so zásobou strieborných mincí ušiel do Švajčiarska, kde peniaze bez problémov vymenil za franky.

V prípade SNP sa I. Karvašovi podaril podobný husársky kúsok, keď do Banskej Bystrice poslal z Bratislavy rezervy v objeme troch miliárd korún. Pre bližšiu predstavu to bola čiastka vo výške celoročného štátneho rozpočtu. Toto rozhodnutie odôvodnil tým, že po bombardovaní Bratislavy v júni 1944 neboli peniaze v bezpečí.

Prakticky ihneď po vypuknutí povstania ho gestapo zatklo a konca vojny sa dočkal v koncentračnom tábore. Po nástupe komunistov k moci ho nečakala vďaka: v roku 1953 ho ako nebezpečného intelektuála vysťahovali z Bratislavy, o päť rokov nato dostal 17-ročné väzenie za velezradu.

Politické uvoľnenie ho našťastie zastihlo už o dva roky v podobe amnestie, počas pražskej jari v roku 1968 ho rehabilitovali.

V Bratislave má dnes ulicu so svojim menom, ktorú ľahko nájde každý návštevník: na čísle 1 sídli dominanta metropoly, Národná banka Slovenska.