Najskôr boj názorov na usporiadanie Európskej únie v budúcnosti a potom obyčajný kšeft s dobre platenými miestami. Asi tak by sa dalo zhrnúť vyjednávanie o budúcom predsedovi Európskej komisie. Ešte pred samotnou voľbou sa s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dalo odhadovať, že na čele výkonného orgánu EÚ bude opäť doterajší predseda Komisie a bývalý portugalský premiér José Barroso, čo sa aj potvrdilo.
Jeho cesta na čelo veľmi vplyvnej inštitúcie, kde vzniká väčšina európskej legislatívy, však nebola vôbec jednoduchá a ukázala, že napriek často proklamovanému súboju ideí ide pri podobných rokovaniach o veci oveľa prozaickejšie. J. Barrosovi nahral už výsledok posledných volieb do Európskeho parlamentu, v ktorých jasne zvíťazila pravica. To päťdesiattriročnému bývalému maoistovi, ktorý sa časom prerodil na pravicového politika, zabezpečilo hlasy najsilnejšej ľudoveckej frakcie v Európskom parlamente.
Získanie postu predsedu Európskej komisie však vyžaduje nielen podporu členských štátov, ktorú J. Barroso bez väčších problémov získal od všetkých 27 krajín, ale aj väčšinu zo 736 hlasov od europoslancov. Súčasný šéf Komisie sa tak ocitol pred neľahkou úlohou, a to získať na svoju stranu prinajmenšom ešte liberálov, ktorí sú v Parlamente treťou najväčšou frakciou, a aspoň niekoho z radov socialistov. A práve u nich narazila kosa na kameň.
J. Barroso leží socialistom už dlhší čas v žalúdku, pretože ho pokladajú za prílišného obhajcu trhových princípov a voľného obchodu. Za hranicami Bruselu to tak možno nevyzerá, ale európski komisári sa pod jeho vedením predsa len snažili vydláždiť cestu k skutočnému zjednoteniu a liberalizácii európskeho vnútorného trhu.
Veľkým kritikom podobného počínania bol dosiaľ predovšetkým šéf socialistov Martin Schulz, ktorý je v Parlamente za nemeckú SPD. Paradoxne to bol však on, kto J. Barrosovi uvoľnil cestu k moci. M. Schulz sa nikdy netajil svojimi ambíciami a v kuloároch sa už dlho hovorí o jeho veľkej túžbe zasadnúť priamo na čelo Európskeho parlamentu, prípadne obsadiť post eurokomisára. To využili práve ľudovci pri zabezpečovaní hlasov pre svojho kandidáta a pohrozili socialistom, že nepodporia M. Schulza, aby sa v polovici tohto volebného obdobia stal predsedom Európskeho parlamentu.
Tým je v súčasnosti Poliak Jerzy Buzek, ale podľa pomaly zažitých tradícií sa obidve najsilnejšie strany na čele zákonodarného zboru EÚ striedajú. Po dva a pol roku by tak mal na čele Parlamentu vystriedať J. Buzeka práve niekto z radov socialistov, pričom ťažko to môže byť niekto iný než M. Schulz.
Hrozba obmedzením personálnych ambícií evidentne zabrala. Po pomerne zložitých rokovaniach sa vo francúzskom denníku Liberation, ktorý patrí medzi Barrosových zarytých odporcov, objavil článok s názvom Kocky sú hodené, ktorý jasne vymenúva dôvody, prečo socialisti súčasného šéfa Komisie podporia aj v jeho ďalšej kandidatúre. M. Schulz sa v tejto súvislosti nechal počuť, že radšej bude súčasťou „vlády“ než opozície.
Internetový server Eurointelligence, ktorý vedie okrem iných jeden z členov redakcie denníka Financial Times, upozorňuje, že celá situácia dáva za pravdu nemeckému ústavnému súdu, ktorý v súvislosti s Lisabonskou zmluvou zapochyboval, či možno Európsky parlament pokladať za parlament. Hlavné výčitky pritom smerujú k tomu, že v zákonodarnom zbore EÚ chýba efektívna opozícia. V poslaneckých laviciach síce sedí niekoľko odporcov celej únijnej myšlienky, ale ich počet nepresahuje desiatky, pričom chod Parlamentu je určený dohodou najväčších frakcií.
Ľudovcom sa okrem personálnych ambícií socialistov pravdepodobne podarilo využiť aj rozkol v socialistickej frakcii, o ktorom hovorí práve Liberation. Portugalec má totiž isté hlasy španielskych a portugalských socialistov, pričom frankofónne krajiny a britskí labouristi nie sú z predstavy, že J. Barroso bude na čele EK ďalších päť rokov, úplne nadšení. Socialisti z Pyrenejského polostrova sa zrejme boja, že by sa politik Barrosovho formátu mohol stať pre nich veľkou konkurenciou na národnom poli, teda v prípade, že by sa vrátil na portugalskú politickú scénu.
Trochu na počudovanie zostáva, že socialisti kývli na takéto skoré hlasovanie o predsedovi Európskej komisie. Pôvodne – a na prvý pohľad neotrasiteľne – trvali na hlasovaní, ktoré sa malo uskutočniť až po írskom referende o Lisabonskej zmluve. Ponuka kolegov však bola predsa len zaujímavejšia než ich vlastné názory a postoje. Celý proces vyberania nového šéfa Európskej komisie však vrhá na EÚ podozrenie, že uzatvorené dohody majú čo do činenia iba s rozdeľovaním postov.
Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.
