Výrok predsedu súdnej rady ako determinačný element

Zasadnutie súdnej rady dňa 15.12.2021. V súvislosti s bodmi rokovania o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti kandidátmi na funkciu sudcu, sa venovala pozornosť priestupkom na úseku cestnej premávky jedného kandidáta, ako aj jeho trestnému stíhaniu pre prečin (nedbanlivostný trestný čin) ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Trestné konanie bolo ukončené zmierom medzi obvineným a poškodeným dňa 14.04.2010, (teda pred dvanástimi rokmi, keď bol kandidát na sudcu vo veku dvadsať rokov) a trestné stíhanie bolo zastavené.

Pán predseda súdnej rady v rámci verejne prerokúvaného bodu a rozpravy k nemu uviedol, že sudcovi Krajského súdu v Košiciach takto zabili dcéru pri dopravnej nehode, a na úplný záver rozpravy uviedol že preveril, či došlo pri takýchto dopravných trestných činoch k uzavretiu podobného zmieru, pričom nenašiel v štatistikách žiaden taký prípad, kedy by to končilo takýmto spôsobom, ktorý aproboval aj sudca okresného súdu.

Súdna rada hlasovaním prijala následne stanovisko, že kandidát na sudcu nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne. Za to, že tieto predpoklady spĺňa, hlasovalo sedem členov, čo je málo. Musí ich byť aspoň desať. Zasadnutie bolo vysielané aj naživo a jeho priebeh je zaznamenaný obrazom aj zvukom.

Čo na to Ústavný súd SR?

V Náleze sp. zn. III. ÚS 446/2021-89 zo dňa 30.06.2022, ktorým rozhodol na základe ústavne sťažnosti dotknutého kandidáta uviedol, že uznesením Súdnej rady SR č. 340/2020 zo dňa 15.12.2020 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky a právo vstúpiť bez akýchkoľvek rozdielov a neodôvodnených obmedzení zo rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Ústavný súd uznesenie súdnej rady zrušil a vrátil jej vec na ďalšie konanie. Konštatoval, že súdna rada je povinná nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 953,21 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Z dôvodov nálezu citujem tie časti, ktoré sa týkajú predsedu súdnej rady, keďže jeho nepravdivé skutkové tvrdenie vnieslo do rozpravy podľa ústavného súdu „determinačný element, ktorý však bol prekvapivým a sťažovateľ na neho nemohol byť pripravený“:

„Tvrdenie predsedu súdnej rady o neexistencii rozhodnutí súdov o schválení zmieru v obdobných prípadoch, ako bola trestná vec sťažovateľa, ktoré zaznelo v závere rozpravy, predstavuje tvrdenie o určitom objektívnom stave súdnej praxe. Pri porovnaní s terminológiou štandardného konfliktu slobody prejavu a ochrany osobnosti možno príspevok predsedu súdnej rady hodnotiť ako skutkové tvrdenie, nie hodnotový súd.“

„Ako už bolo naznačené, ústavný súd akceptuje, že pre naplnenie princípu transparentnosti nemusia uznesenia súdnej rady o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti zahŕňať komponent tradičného (písomného) odôvodnenia, avšak súdna rada je povinná o to poctivejšie dodržiavať požiadavky objektivity a transparentnosti konania o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti. Zo samotného priebehu zasadnutia súdnej rady, otázok kladených uchádzačovi v rámci jeho verejného vypočutia, prípadných reakcií členov súdnej rady, či z predložených materiálov musí byť možné vnímať a zistiť, čo bolo konkrétnym dôvodom neúspechu uchádzača pred súdnou radou, prípadne ktoré informácie zistené o uchádzačovi boli zo strany súdnej rady vnímané ako problematické pre jeho prípadný výkon funkcie sudcu (m.m. II. ÚS 164/2017)“

„Z materiálov predložených súdnou radou nevyplýva, že by sa medzi podkladmi zhromaždenými súdnou radou na účel posudzovania predpokladov sudcovskej spôsobilosti sťažovateľa nachádzal taký, ktorý by indikoval zisťovanie súdnej rady o stave rozhodovacej praxe trestných súdov v obdobných veciach, ako bola trestná vec sťažovateľa. Za tohto stavu je nutné prijať záver (opak v konaní preukázaný nebol), že sťažovateľ pred zasadnutím súdnej rady nemal žiadne indície, že súdna rada môže pri hodnotení splnenia predpokladov jeho sudcovskej spôsobilosti pripisovať relevanciu aspektu, či spôsob rozhodovania v sťažovateľovej trestnej veci bol ojedinelý, resp. či k sťažovateľovi bolo zo strany súdu v trestnom konaní pristupované inak ako k ostatným obžalovaným v obdobných trestných veciach. Na možnosť zaujatia kvalifikovanej reakcie sťažovateľom na skutkové tvrdenia o neexistencii obdobného rozhodnutia je nutný prieskum rozhodovacej činnosti súdov, ktorý, pochopiteľne, u sťažovateľa neprichádzal do úvahy na zasadnutí súdnej rady 15. decembra, keď bol s predmetnou tvrdenou skutočnosťou konfrontovaný prvý krát.“

„Dané tvrdenie na zasadnutí zaznelo v rámci rozpravy k posudzovaniu predpokladov sudcovskej spôsobilosti sťažovateľa ako posledné. Po odznení príspevku bola rozprava ihneď ukončená a súdna rada pristúpila k hlasovaniu. Ústavný súd konštatuje, že týmto postupom súdnej rady bola sťažovateľovi zmarená možnosť kvalifikovane reagovať a vyjadriť sa k tvrdeniu predneseného predsedom súdnej rady, ktoré vzhľadom na jeho skutkový charakter a celkový vývoj diskusie na rokovaní ústavný súd považuje za dostatočne závažné na to, aby odôvodňovalo vytvoriť priestor na sťažovateľovu reakciu. Zjednodušene povedané, do diskusie bol vnesený determinačný element, ktorý však bol prekvapivým a sťažovateľ na neho nemohol byť pripravený.“

Podotýkam, že súdna rada žiadny takýto prieskum v rozhodnutiach súdov nerobila a členom súdnej rady nebol predložený žiaden, ktorý by robil predseda súdnej rady. Ani pred zasadnutím ani po ňom.

Z odôvodnenia ústavného súdu ďalej vyplýva:

„Problematický postup súdnej rady v tomto smere umocňuje fakt, že skutkové tvrdenie o rozhodovacej praxi v obdobných trestných veciach nezodpovedá skutočnosti. Existuje viacero súdnych rozhodnutí o schválení zmieru v obdobných prípadoch trestných stíhaní pre prečin ublíženia na zdraví, čo sťažovateľ preukázal poukazom na značný počet rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré k ústavnej sťažnosti aj priložil.“

„Popísaný diskriminačný prístup súdnej rady nie je podľa názoru ústavného súdu možné obhájiť ani úvahou o prípadnej racionalite odlišného zaobchádzania (II.ÚS 161/03), ktorá by mohla vyplývať z presvedčenia, že aj v prípade, ak by záverečný príspevok do diskusie predseda súdnej rady nepredniesol, výsledok pre sťažovateľa by nebol kladný. Pri hlasovaní o sťažovateľovej veci sa totiž až šiesti členovia súdnej rady zdržali hlasovania, iba dvaja boli proti záveru o splnení požiadaviek sudcovskej spôsobilosti. Šesť hlasov, ktoré sa nepriklonili k žiadnej z dvoch vylučujúcich možností, zvýrazňuje dôležitosť priestoru na vyjadrenie sťažovateľa ku skutočnosti prednesenej predsedom súdnej rady v závere rozpravy, čo mohlo podporiť ďalšiu diskusiu na zasadnutí súdnej rady vedúcu k presvedčeniu členov súdnej rady, ktorí sa zdržali, aby napokon hlasovali kategoricky. Tým je oslabený prvok racionality odlišného zaobchádzania v miere dosahujúcej ústavnú relevanciu.“

Takže si to zhrňme. Predseda súdnej rady na jej verejnom zasadnutí predniesol skutkové tvrdenie, ktoré nebolo pravdivé, nešlo pritom o jeho hodnotiaci úsudok, ale prezentoval fakt, ktorý neexistuje. Nemal k nemu žiadne dôkazy. O tomto navyše nebol dopredu informovaný kandidát na sudcu, ktorému sa poskytujú všetky podklady vopred, aby sa s nimi mohol oboznámiť a adekvátne mohol na verejnom zasadnutí, prípadne aj vopred písomne, zareagovať.

Tento fakt, ktorý nebol pravdivý, predniesol predseda súdnej rady na záver a kandidát nedostal slovo, aby naň mohol zareagovať, a podľa konštatovania ústavného súdu malo nepravdivé tvrdenie predsedu súdnej rady podstatný vplyv na to, ako dopadlo hlasovanie. Alebo, ako napísal ústavný súd. Postupná gradácia kritiky sťažovateľa vyvrcholila v úplnom závere rozpravy príspevkom predsedu súdnej rady založenom na skutkovom tvrdení (štatistiky dokumentujúce absenciu prípadu ukončenia trestného stíhania zmierom), ktorý so sebou priniesol nový faktor spochybňujúci sťažovateľovi sudcovskú spôsobilosť a interpretovateľný aj ako náznak „neštandardného“ vybavenia jeho trestnej veci.

Len na pripomenutie, predseda Súdnej rady SR Ján Mazák je bývalý predseda Ústavného súdu SR.