„Bez názvu“ – týždenný newsletter Adama Valčeka

Ústavný súd už asi nebude rozhodovať o stovkách sťažností proti vlečúcim sa súdnym konaniam

Pred niekoľkými dňami vydalo ministerstvo spravodlivosti tlačovú správu s nudne znejúcim názvom, že vznikla pracovná skupina pre riešenie prieťahov v súdnych konaniach. No jej obsah je zaujímavý.

Vyzerá to podľa neho tak, že prinajmenšom na ministerstve existuje zhoda, že Ústavný súd by už ďalej nemal rozhodovať o sťažnostiach proti zbytočne vlečúcim sa konaniam na všeobecných súdoch.

Ak je žalobca alebo žalovaný nespokojný s rýchlosťou rozhodovania, teraz to funguje tak, že môže podať sťažnosť predsedovi konkrétneho súdu. Ten má zvyčajne tridsať dní, aby situáciu preveril – vyžiada si stanovisko sudcu, preverí, čo sa v konkrétnom prípade deje a posúdi, či je dlhotrvajúce súdne konanie opodstatnené alebo nie.

Ak predseda súdu zistí, že ide o prieťahy v konaní, ale ani potom súd nezačne konať svižnejšie, môže sa nespokojný účastník súdneho konania obrátiť na Ústavný súd. Ten o takýchto sťažnostiach rozhoduje rýchlo, zvyčajne to trvá asi šesť mesiacov.

Ak Ústavný súd skonštatuje prieťahy v konaní, prikáže konkrétnemu okresnému alebo krajskému súdu „konať bez zbytočných prieťahov“ a v niektorých prípadoch nariadi aj vyplatiť „primerané finančné zadosťučinenie“, čo je kompenzácia za zbytočne dlhotrvajúce konanie.

Z tlačovej správy ministerstva spravodlivosti vyplýva, že tento postup sa výrazne zmení. Znamená to, že obrana proti prieťahom v súdnych konaniach bude pomalšia, čo ukazujú skúsenosti z Českej republiky.

Pracovná skupina sa bude okrem iného „zaoberať aj bezproblémovým presunom kompetencií Ústavného súdu pre prieťahy v konaniach na všeobecné súdy“. Táto časť tlačovej správy znie akoby na presune právomoci Ústavného súdu už existovala dohoda a pracovná skupina má doriešiť technické podrobnosti. Dokonca aj štátny tajomník ministerstva Milan Hodás hovorí o „zabezpečení plynulého a efektívneho riešenia presunu agendy“.

Takáto zásadná zmena pritom ešte neprešla verejným pripomienkovým konaním alebo širšou verejnou debatou. V pracovnej skupine nie je žiaden zástupca občianskej spoločnosti. Nie je tam ani zástupca Súdnej rady, hoci členom skupiny je člen Súdnej rady sudca Marián Fečík, ktorý však podľa tlačovej správy zastupuje Najvyšší správny súd, nie Súdnu radu.

Žiadne bližšie podrobnosti o riešení v tlačovej správe uvedené nie sú, je tam iba poznámka, že „Slovensko by sa mohlo inšpirovať opatreniami, ktoré fungujú v Českej republike alebo Rakúsku“.

Nie je to prvýkrát. Nápad, aby Ústavný súd nerozhodoval o prieťahoch v súdnych konaniach, prvýkrát medializovali ešte v roku 2007 vtedajší minister spravodlivosti Štefan Harabin s vtedajšou predsedníčkou Ústavného súdu Ivettou Macejkovou. Vtedy ústavné sťažnosti na vlečúce sa súdne konania tvorili 49 percent všetkých podaní. Teraz je to podľa súčasného predsedu Ústavného súdu Ivana Fiačana približne 30 percent.

Do roku 2010, kedy skončilo funkčné obdobie prvej vlády Roberta Fica, Š. Harabin (ani neskoršia ministerka spravodlivosti Viera Petríková) ani I. Macejková neprišli s konkrétnym legislatívnym riešením a téma išla do stratena.

Opäť začala ožívať asi pred dvomi až tromi rokmi. Ústavná sudkyňa Jana Baricová sa dokonca v ročenke Ústavného súdu spred dvoch rokov prihovorila, aby Slovensko prekopírovalo české pravidlá riešenia prieťahov v súdnych konaniach. Vysvetlila to nielen snahou odbremeniť Ústavný súd, ale podľa nej bude efektívnejšie, ak sa prieťahy budú riešiť bezprostredne tam, kde vznikajú – na všeobecných súdoch.

„Ak sa budú prieťahy riešiť v rámci hierarchie všeobecných súdov a riadiacej dohľadovej činnosti, bude to mať nesporne vyšší efekt. (...) Tento aj pre účastníkov súdnych konaní pružnejší, efektívnejší a pre štát lacnejší model umožní aj znížiť extrémnu zaťaženosť Ústavného súdu,“ napísala J. Baricová.

Táto téma sa dostala aj do poslednej ročenky súdu za rok 2023, v ktorej sa za prevzatie českého modelu prihovoril ústavný sudca Libor Duľa: „Pre účastníkov konania to prinesie skoršie odstránenie ich právnej neistoty, pre Ústavný súd aspoň čiastočné odbúranie jeho najpočetnejšej agendy,“ tvrdí.

J. Baricová a L. Duľa sú spolu s predsedom Ústavného súdu I. Fiačanom členmi pracovnej skupiny pre prieťahy konaní.

Český model. O čom teda hovoria J. Baricová, L. Duľa a ministerstvo spravodlivosti, ak spomínajú inšpiráciu Českou republikou?

Aj v Česku rozhoduje o prieťahoch Ústavný súd, ale vo výrazne nižších počtoch ako na Slovensku. Pretože ešte pred ústavnou sťažnosťou musia nespokojní účastníci súdnych konaní využiť iné nástroje na obranu proti vlečúcim sa sporom. V Českej republike existujú dva – preventívny a kompenzačný mechanizmus. Pre postup na Ústavný súd je dôležité využiť preventívny mechanizmus, práve ten spomínajú aj J. Baricová a L. Duľa.

Český zákon o súdoch a sudcoch hovorí, že pri prieťahoch v konaní môžu ich účastníci žiadať o určenie konkrétnej lehoty, v ktorej musí vlečúci sa sudca vykonať určitý úkon. Žiadosť treba vybaviť do pár dní, inak ju musí sudca posunúť nadriadenému súdu a aj ten má krátku lehotu (20 pracovných dní), aby o nej rozhodol. Ak preventívny mechanizmus súdy nerozhýbe, môže sa nespokojný účastník obrátiť na Ústavný súd.

Ústavná sudkyňa J. Baricová pripomína, že podobný mechanizmus už na Slovensku funguje v trestnom konaní súdnom. „Preto sú aj ústavné sťažnosti na prieťahy v trestnom konaní sporadické,“ tvrdí.

V českej právnej praxi však má preventívny mechanizmus niekoľko slabých miest. Český Najvyšší súd napríklad v minulosti rozhodol, že vlečúcemu súdu nie je možné určiť lehotu napríklad na nariadenie pojednávania, pretože by tým došlo k zásahu do jeho nezávislosti – pretože o niektorých typoch žalôb sa dá rozhodnúť aj bez pojednávania a nedá sa predpovedať, či sudca neuvažuje v konkrétnom prípade práve o takomto procesnom postupe.

Vrchný súd v Prahe ešte pred dvadsiatimi rokmi preventívny mechanizmus napadol na Ústavnom súde pre údajný rozpor so sudcovskou nezávislosťou. Neuspel.

Kompenzačný mechanizmus zas slúži na poskytnutie peňažnej kompenzácie za pomalé rozhodovanie súdov. Na Slovensku kompenzuje dĺžku konania Ústavný súd „primeraným finančným zadosťučinením“. Nahradiť by ho mohlo konanie podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktoré bude trvať dlhšie než trvá rozhodovanie o sťažnosti proti prieťahom na Ústavnom súde.

Kompenzačný mechanizmus zas v sebe nesie riziko reťazenia prieťahov – niekto z účastníkov vlečúceho sa súdneho konania podá žalobu o peňažnú kompenzáciu, ale konanie o nej samej sa bude vliecť neprimerane dlho. Podobný prípad riešil český Ústavný súd aj nedávno.

Politické a sudcovské súvislosti. Správa ministerstva spravodlivosti o prechode právomoci Ústavného súdu je zaujímavá aj z perspektívy širších politických súvislostí.

Ak dôjde k takémuto prechodu, Ústavný súd to odbremení od nemalého počtu sťažností ročne (za uplynulé tri roky konštatoval prieťahy v priemere 599-krát ročne, na tento počet ešte pripadá pár stoviek neúspešných sťažností). Výrazne by to zoslabilo argument Hlasu, ktorý práve „zavalením“ Ústavného súdu odôvodňoval myšlienku zvýšiť počet ústavných sudcov.

Na to by bolo treba zmeniť Ústavu, čo koalícia Smeru, Hlasu a SNS bez podpory niektorej z opozičných strán nedokáže. Opozícia je proti a predseda Ústavného súdu I. Fiačan už v decembri uviedol, že zvýšenie počtu sudcov nie je optimálne riešenie a radšej by sa mal zúžiť rozsah právomocí súdu.

Na samotný prechod kompetencie Ústavného súdu v súvislosti s prieťahmi v konaní Ústavu meniť netreba, stačilo by novelizovať zákon o súdoch, zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a postupne by sa tomu poddala rozhodovacia prax sudcov Ústavného súdu.

Nie je jasné, nakoľko je reálne odhodlanie ministerstva spravodlivosti presunúť túto kompetenciu na všeobecné súdy a aká bude reakcia sudcov všeobecných súdov. Pretože šesťsto až tisíc prípadov ročne, ktorých sa takto Ústavný súd zbaví, znamená šesťsto až tisíc prípadov, ktoré budú riešiť najmä krajské súdy (ak dôjde k prevzatiu českého modelu).

Vyšetrovateľom NAKA asi odpočúvali aj telefóny

Vyšetrovateľom Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) v roku 2021 asi odpočúvali aj telefóny, vyplýva z posledného príspevku ich obhajcu Petra Kubinu z advokátskej kancelárie Dentons. Vychádza z toho, že vyšetrovateľ policajnej inšpekcie v návrhu na podanie obžaloby navrhuje ako dôkaz proti stíhaným vyšetrovateľom oboznámiť „nahrávky a prepisy z telekomunikačnej prevádzky“.

P. Kubina v príspevku na sociálnej sieti uviedol, že doteraz nemali o odpočúvaní telefónov vedomosť. Nateraz preto nie je známe, čo všetko inšpekcia nahrala.

Už skôr som publikoval informácie, že je možné, že vyšetrovateľom NAKA odpočúvali aj telefóny. Celkovo totiž vydal niekdajší Okresný súd Bratislava III najmenej 23 príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov v súvislosti s podozreniami, že na NAKA dochádza k manipulácii vyšetrovaní. Samotní trestne stíhaní vyšetrovatelia dovtedy vedeli iba o siedmich z nich.

Z neutajovaného súdneho registra sa však nedá vyčítať, v koľkých prípadoch išlo o odpočúvanie kancelárií, telefónu alebo nasadenie agenta s nahrávacím zariadením – informačno-technickým prostriedkom je každý jeden prípad.

Doteraz bolo oficiálne známe iba odpočúvanie štyroch kancelárií a jedného policajného auta. Inšpekcia pritom informovala, že prepočula osemtisíc hodín nahrávok. Nie je známe, čo všetko do toho započítala.

Ak príslušníkom NAKA odpočúvali aj telefóny, tak to nesedí. Pretože iba z odpočúvaní štyroch kancelárií a jedného auto vzniklo 8300 hodín záznamov.

Nejasné je aj obdobie odpočúvania. Auto odpočúvala inšpekcia ešte aj v novembri 2021, ale nahrávky z kancelárií sú zatiaľ dostupné iba z júla 2021. Okresný súd Bratislava III vydal povolenia na použitie informačno-technických prostriedkov na rôzne obdobia od mája do novembra 2021.

Pozn.: Autor tohto newslettra je podozrivý v trestnom konaní pre údajné ohováranie obhajcov spolupracujúcich obvinených Františka Imreczeho a Michala Suchobu, a ďalšie trestné činy; toto trestné stíhanie bolo začaté aj na základe realizačného návrhu, ktorý spísali neskôr obvinení policajti NAKA okolo vyšetrovateľov Jána Čurillu a Pavla Ďurku.

Tajnosti okolo nehody Andreja Danka potvrdil aj policajný prezident

Policajný prezident Ľubomír Solák potvrdil, že polícia neposkytne verejnosti uznesenie v súvislosti s nehodou podpredsedu parlamentu Andreja Danka. Práve toto rozhodnutie objasňuje dôvody, pre ktoré polícia poškodenie semaforu a útek z miesta nehody nevyhodnotila ako trestný čin.

Ľ. Solák tvrdí, že sprístupnenie dokumentu by ohrozilo práva a právom chránené záujmy aj A. Danka: „Sprístupnením informácií by došlo k ohrozeniu práv a právom chránených záujmov osôb, ktorých sa uznesenie o postúpení veci (na priestupkové konanie, pozn. autora) týka, ako aj osôb, ktorým sa doručuje,“ tvrdí.

Policajný prezident sa vyjadril aj k argumentu, že konanie o priestupku je už ukončené, prípad je uzatvorený a samotná polícia nemala problém zverejniť na sociálnej sieti jeden z dôkazov (video z električky). „Skutočnosti, či je alebo nie je rozhodnutie policajta o postúpení veci právoplatné a či je alebo nie je priestupkové konanie právoplatne skončené sú právne irelevantné a bezvýznamné,“ dodal Ľ. Solák.

S rozhodnutím nesúhlasím a v dvojmesačnej lehote proti nemu podám žalobu, o ktorej rozhodne Správny súd v Bratislave; rozhodovanie o nej môže trvať dva až tri roky.

Polícia tají, ako vyvrátila podozrenia z manipulácie podatelne

Národná kriminálna agentúra neposkytla päť rokov staré uznesenie o zastavení trestného stíhania v súvislosti s preverovaním podozrení z manipulácie podatelne na Najvyššom súde. Ide o vyšetrovanie, v rámci ktorého bola dva mesiace odpočúvaná podateľňa súdu.

Dôvody nesprístupnenia síce objasňuje na siedmich stranách, ale napriek tomu im nerozumiem – rozhodnutie o zastavení stíhania neposkytla asi pre ochranu osobných údajov osôb, ktoré sú v ňom spomínané. Prečo radšej nezvolila anonymizáciu, nie je v rozhodnutí vysvetlené (alebo možno áno, ale nerozumiem tomu).

Peter Straka chcel detailnejšie preveriť odvolanie členov Súdnej rady

III. senát Ústavného súdu (ústavní sudcovia Robert Šorl, Peter Straka a Martin Vernarský) 30. mája odmietol ústavné sťažnosti odvolaných nominantov vlády a parlamentu v Súdnej rade Kataríny Javorčíkovej, Evy Mišíkovej, Ľudovíta Bradáča a Jána Mazáka.

Odôvodnenie rozhodnutia nie je ešte zverejnené (III. ÚS 298/2024), ale nebolo prijaté jednomyseľne; P. Straka s ním nesúhlasil a pripojil k nemu odlišné stanovisko, ktoré bude zverejnené spolu s rozhodnutím.

Stiahol sťažnosť

Minister spravodlivosti Boris Susko (Smer) vzal späť ústavnú sťažnosť svojej predchodkyne Jany Dubovcovej proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu o oslobodení sudcu Najvyššieho súdu Františka Moznera spod disciplinárneho návrhu. Vlani v lete som písal, že taká sťažnosť je nezvyčajná.

Predseda Najvyššieho súdu Ján Šikuta neskôr potvrdil, že ak by Ústavný súd sťažnosť J. Dubovcovej prijal, „tak to bude pomerne veľký a nebezpečný precedens“.

Ústavný súd sa totiž v minulosti viackrát vyjadril, že ľudské práva patria fyzickým a právnickým osobám. Či patria samým orgánom verejnej moci a ich predstaviteľom pri vynucovaní pravidiel závisí od kontextu prípadu a toho, čo konkrétne namietajú.

Bez názvu je týždenný newsletter Adama Valčeka. Prináša komentovaný výber udalostí a jeho poznatkov z konkrétneho týždňa. Vychádza na adamvalcek.sk a trend.sk spravidla v nedeľu. V prípade, že máte akékoľvek pripomienky alebo námety, napíšte e-mail autorovi.