Režimoví sudcovia, zapredaní politickej priechodnosti a tí druhí

Pred pár mesiacmi náš kolega Patrik Števík, ktorý je zároveň autorom viacerých knižných publikácií, verejne pomenoval fenomén tzv. režimových sudcov

Števík uviedol: „Dovolím si upriamiť pozornosť na iný typ korupčného správania, ktorým môže byť slovenská justícia vo väčšej miere postihnutá, a o ktorej sa toľko nehovorí. Napriek absencii právoplatných odsudzujúcich rozsudkov si určitá skupina sudcov zvolila za svoj slogan očistu justície. Ide najmä o sudcov, ktorí sa otvorene hlásia k aktuálnej vládnucej garnitúre, ktorá pod rúškom reforiem cielene ničí právny štát a nezávislosť súdnej moci. Poukazujú na to aj niektoré medzinárodné organizácie. Títo sudcovia sa v rozpore s teóriami o demokracii a právnom štáte podieľajú na ich rozvrate. Zapredávajú sa falošnej uvedomelosti a zodpovednosti buď z dôvodu absencie vedomia, alebo svedomia.“

Števík sa pristavil aj pri samotnej korupcii a upozornil, že si ju mnohí vykladajú nesprávne, keď ju spájajú iba s úplatkami. „Slovo korupcia je latinského pôvodu a vychádza zo slova corrumpere, čo v preklade znamená skaziť. V našej spoločnosti je nesprávne zaužívané stotožňovať korupciu iba s podplácaním. Ide samozrejme o omyl. Korupciou je akékoľvek správanie, ktorým poskytuje sudca neoprávnenú výhodu strane sporu. Motiváciou ale nemusí byť iba podplácanie.

Skazenosť konania sudcu môže byť motivovaná aj výhodami, ktoré môže sudcovi poskytnúť politická vládnuca garnitúra. Ich forma môže byť rôzna. Režimová pochvala a dávanie sudcu za príklad ostatným ako sa správne rozhoduje je jedným z takýchto korupčných nástrojov. Dokonca existujú príklady rôznych režimových a ideologických ocenení sudcov za ich rozhodovaciu činnosť. A sudca, ktorý ich prijme, usvedčuje sám seba z korupcie a získava status režimového sudcu.“

Kto sú podľa Števíka tzv. režimoví sudcovia? Medzi nich podľa jeho slov zaraďujeme takých, ktorí pri svojom rozhodovaní neprihliadajú výlučne na stav spisu. „Ich rozhodnutie je motivované politickými túžbami vládnuceho režimu či už preto, že budú glorifikovaní alebo preto, aby mali pokoj a neboli pošpinení režimovými médiami.“

Ďalej uviedol: „Je v poriadku, ak sudca svoje hodnotové smerovanie netají a pretavuje ho do svojich názorov a rozhodnutí, pokiaľ rozhoduje zákonne a spravodlivo, teda nezávisle, nestranne podľa svojho vedomia a svedomia. Ale je neakceptovateľné, ak sudca podľahne politickému tlaku alebo iba režimovým túžbam, aby bol za uvedomelého alebo mal pokoj od mediálnej šikany. Od takto charakterovo zlomených kolegov je nutné sa dištancovať a aj voči nim je potrebné smerovať očistu slovenskej justície. Sudca nikdy nesmie pri svojom rozhodovaní uprednostniť záujem ideológie alebo režimu na úkor právneho štátu. Nesmie sa zapredať politickej priechodnosti na úkor čistoty a ideálu právneho štátu a nezávislosti súdnej moci.“

S témou režimových sudcov úzko súvisí pojem diskriminácie, ako aj pojem pozitívnej diskriminácie. Vykonávateľ diskriminačného aktu je v prípade režimových sudcov minister spravodlivosti SR.

Pozitívna diskriminácia (anglicky: reverse discrimination) je nevhodnosť alebo prehnanosť afirmatívnej akcie, čím vzniká diskriminácia opačná (diskriminuje naopak tú časť, na ktorú sa kompenzačné opatrenie nevzťahuje, tým, že ju relatívne znevýhodňuje voči kompenzovanej skupine). Samotná existencia necitlivého kompenzovania priťahuje určitých ľudí zaradiť sa do menšinovej skupiny, aby sa dostali k výhodám kompenzácie, a tým vytvárajú ďalší podtyp pozitívnej diskriminácie.

Názorovo servilní

Diskriminácia v prístupe k verejnej funkcii bola podľa medializovaných informácií v minulosti v justícii prítomná. Podľa sloganu ministerky Kolíkovej o očiste a reforme justície som očakávala, že sa s týmto fenoménom vysporiada tak, že ho vykorení. Stal sa však presný opak, pani ministerka nevykorenila, len zasadila do koreňov svojich vlastných režimových sudcov. „Režimákov“ nájdete vo výberových komisiách (rotujú stále tie isté mená), v exkluzívnom postavení v legislatívnom procese, v predsedníckych kreslách.

„Režimákov“ spoznáte aj podľa toho, že nikdy nie sú verejne kritizovaní za prípadné zlyhania na svojom súde a užívajú benefity toho, že sú chránení ministerskou imunitou, keďže sa nachádzajú v názorovom rádiuse predpísaným výkonnou mocou. Je pravdou, že myšlienka servilného sudcu v predklone pred predstaviteľmi iných mocí nie je príliš príťažlivá a obávam sa, že ani účastník konania by takéhoto sudcu neocenil, ale toto ministerku spravodlivosti osobitne nevyrušuje.

Ešte podstatná skutočnosť – režimoví sudcovia netvoria reprezentatívnu vzorku justície, nemajú mandát hovoriť za ostatných sudcov a nepožívajú ich dôveru v tom smere, aby ich zvolili za svojich zástupcov. Dôkazom toho je, že ani jeden z režimových sudcov nebol zvolený sudcami do Súdnej rady SR vo voľbách v apríli 2022. Z uvedeného vyplýva, že sudcovia – voliči vystavili svoje vysvedčenie tomuto fenoménu.

Pani ministerka spravodlivosti sa po svojom nástupe do funkcie netajila tým, že bude chcieť v kreslách predsedov súdov osoby, s ktorými má názorovú zhodu. Takže diskriminácia. Uvedené verejné vyjadrenia tak mohlo mať úplne logicky odstrašujúci efekt pre tých sudcov, ktorí nepovažujú za súčasť svojej výbavy povinnosť byť predklonení. Tých sudcov, ktorí sa rozhodli dokázať svoje kvality „len“ výkonom svojej rozhodovacej činnosti. Pre ministerku Kolíkovú málo.

Kritériá na predsedu súdu sú podľa nej úplne iné. Takže prosím neočakávajme vo výberových konaniach slobodnú demokratickú súťaž kandidátov, očakávajme klasické zneužitie dominantného postavenia na trhu. Inými slovami, monopol. Pred časom sa v sudcovskej pošte začal niekto sťažovať, prečo sa interne poukazuje na režimových sudcov, veď oni za to nemôžu. Nemôžu do tej miery, do ktorej neprijali pravidlá hry verejne artikulované ministerkou Kolíkovou a verejne sa kriticky voči takejto rétorike Márie Kolíkovej neohradili a nezastali si „nerežimákov.“

So záujmom som si prečítala v apríli tohto roka verejné vyjadrenie jedného režimového sudcu, ktorý reagoval na otázky novinárky položené mu v súvislosti s tým, že je neustále vyberaný do výberovej komisie Máriou Kolíkovou. Uviedol, že ho teší, ak ho ministerka považuje za spravodlivého a neúplatného, lebo aj on sa tak vidí. Týmto verejným vyjadrením sme sa dostali do hlavy režimového sudcu. Sám seba považuje za dobro a spravodlivosť, pričom túto hodnotu odvodzuje od toho, že ho ako dobrého a spravodlivého vyberá ministerka Kolíková.

A že ako dobrý a neúplatný sa dostal do predsedníckeho kresla. A tu sa pristavím. Zmýšľanie „my sme dobro, ostatní sú zlo (úplatní, temné sily)“ zaváňa jemnou sektárčinou. A tvrdenie o neúplatnosti nie je tak celkom pravdou, pokiaľ sa vrátim k slovám kolegu Števíka o zjavných výhodách, ktoré plynú z názorovej zhody s ministerkou. Mimochodom, uvedený režimový sudca kandidoval do funkcie predsedu súdu s inou pani sudkyňou, nerežimovou. Hádajte, koho vybrali režimoví sudcovia sediaci vo výberovej komisii, vybraní ministerkou spravodlivosti, ako víťazného kandidáta?

Pani sudkyni, ktorá skončila na druhom mieste, som na Súdnej rade popriala veľa zdaru a odhodlania, keďže sa mi páčilo ako prezentovala svoju víziu o vedení súdu s využitím viac ľudskosti a toho, čomu sa hovorí „mäkké komunikačné techniky.“ Z obsahu jej prednesu vyplynulo, že by vedela priniesť na súd viac sociálneho zmieru a empatickej komunikácie medzi kolegami. Čo osobne považujem za podstatnú vec.

Sudcovia sú neustále zaťažení konfliktom – riešia ho v rámci výkonu svojej rozhodovacej činnosti, ale aj v rámci pracovného prostredia, a rovnako je prítomný faktor hodnotenia – hodnotia vyjadrenia účastníkov konaní, pričom sami podliehajú neustálemu hodnoteniu kolegov, nadriadeného súdu, právnych zástupcov, médií, hodnotiacich komisií a svojmu vlastnému hodnoteniu. Keď do tohto všetkého pridáte faktor predsedu, ktorý nie je mierotvorcom, na problém je zarobené.

Rovní a rovnejší

No a teraz trocha právničiny. Článok 30 ods. 4 Ústavy SR zaručuje každému občanovi právo na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok. Základné právo v ňom obsiahnuté definoval Ústavný súd SR ako kľúčové politické právo, ktoré súvisí s charakterom Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu

K zásadnej zhode medzi obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR a práva podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach ústavný súd uviedol, že aj toto právo obsahuje možnosť každého občana bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny s vylúčením akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 26 medzinárodného paktu.

Z pohľadu ochrany základných práv a slobôd (čl. 127 ústavy) čl. 30 ods. 4 ústavy vyžaduje (nielen) hmotnoprávnu rovnosť, ale aj minimálny, základný štandard procedurálnej férovosti podľa toho, o prístup k akej funkcii ide.

K diskriminačnému prístupu vo vzťahu k určitému uchádzačovi o verejnú funkciu „môže dôjsť iba v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej právnej a/alebo faktickej situácii, pričom s niektorými z nich sa zaobchádza odlišne bez rozumného a racionálneho dôvodu“.

V mesiaci jún 2022 pani ministerka spravodlivosti rozdávala svoje politické pečate nerežimovým sudcom. Jedným z nich je bezpochyby odvolaný predseda Okresného súdu Bratislava III za už mediálne prezentované nezasalutovanie príslušnom NAKA, tak ako by si pani ministerka predstavovala.

Druhým nerežimovým sudcom, ktorý bol bez rozumného a racionálneho dôvodu a bez odôvodnenia nevymenovaný do funkcie podpredsedu Okresného súdu Bratislava I je kolega - sudca Marek Filo. Kto je Marek Filo? Niekoľkoročný trestný sudca, ktorý má povesť zodpovedného pedanta a rovného človeka. Na jeho morálnom a odbornom kredite nie je jediný šrám.

Bol navrhovaný Krajským súdom v Bratislave ako kandidát do funkcie člena Súdnej rady SR. Čoho takého strašného sa mohol Marek Filo dopustiť, že ho pani ministerka do funkcie podpredsedu súdu nevymenovala, zdôrazňujem bez akéhokoľvek odôvodnenia? Načrime do realizácie jeho slobody prejavu sudcu.

„Otázka novinárky: Na vašom súde práve prebieha výberové konanie na predsedu. Hlási sa aj poradkyňa ministerky spravodlivosti Eva Behranová.

Filo: „Zaregistroval som už dávnejšie chodbové reči, že JUDr. Behranová by mala byť horúcou kandidátkou na post predsedníčky mestského súdu v Bratislave. Zlé jazyky hovoria, že jedným z cieľov reformy sídel a obvodov súdov je i výmena doterajších súdnych funkcionárov za tých ministerstvu lojálnejších. Ministerka Kolíková v minulosti sama povedala, že spolupracovať vie iba s ľuďmi, ktorí nie sú jej názoroví oponenti. V tomto kontexte s prihliadnutím aj na zloženie výberovej komisie, v ktorej má ministerka svoju väčšinu, je potom úspech JUDr. Behranovej vo výberovom konaní pomerne očakávateľný.“

Poznámka autorky: kolegyňa Behranová aj skutočne výberové konanie vyhrala, ale následne, keď padol projekt jedného mestského súdu a zo súdu, ktorý by mala riadiť, sa stane mestský trestný súd, svoju kandidatúru stiahla. Teraz kandiduje ako jediný záujemca na post Správneho súdu v Bratislave, hoci sama nie je správnym sudcom. Opäť sa očakáva, že ako poradkyňa ministerky nebude musieť vyvinúť osobitné úsilie, aby presvedčila výberovú komisiu o tom, že hoc nie je správnym sudcom a nehovorí jazykom správnych sudcov, je pripravená ujať sa vedenia súdu, ktorý by mal byť na správne právo špecializovaný.

Späť k Filovi, ktorý na otázku novinárky ohľadom jeho názoru na reformu súdnej mapy uviedol:

„Reforma ako taká sa teda z tohto pohľadu dotkne iba veľmi malého počtu sudcov. Čo sa týka zvyšovania rýchlosti konania a kvality rozhodnutia, obávam sa, že želaný výsledok sa nedostaví a občan žiadnu pozitívnu zmenu nepocíti. Som zvedavý, kto za to potom bude niesť zodpovednosť.“

K téme zasahovania do nezávislosti súdnictva sa Filo vyjadril takto: „Najvypuklejším príkladom zasahovania do nezávislosti súdnictva je aktuálna kritika sudcu JUDr. Juraja Kapinaja za jeho právny názor pri rozhodnutí o vzatí obvinených policajtov z NAKA do väzby. To, že toto rozhodnutie kritizoval obhajca, i keď nevyberaným spôsobom, ešte pochopiť dokážem. Ale že na sudcu zaútočili všetky mienkotvorné médiá na čele so špeciálnym prokurátorom, ktorý si dovolil verejne v rámci svojho mediálneho turné naznačiť nekalé úmysly daného sudcu, k čomu sa pridali následne aj iné verejne činné osoby, považujem za konanie za všetkými červenými čiarami, ktoré nemá v demokratickej spoločnosti miesto a ktoré treba verejne odsúdiť.“

Potrestaný za názor

No a ešte jedno mediálne vystúpenie, ktoré reflektovalo na obsah stretnutia ministerky Kolíkovej so sudcami Okresného súdu Bratislava I, na ktorom sa preberala aj téma platov administratívy:

„Aby som si asistentku udržala, dávam jej zo svojho 13. a 14. platu už roky päťsto eur. Tie baby majú nástupný plat štyristo eur, z toho nemôžu vyžiť. Kto sem, preboha, príde? To chcete povedať, že takýto argument vám neprejde na ministerstve financií?“ pýtala sa sudkyňa Ayše Pružinec Erenová.

Ministerka ju nervózne podpichla: „Môžem vám dať dole trinásty plat, ísť za ministrom financií: Tu som našla v justícii peniaze a pôjde to na súdnych úradníkov. To môžem urobiť hneď.“

Sudca Marek Filo na to reagoval slovami: „Ak vám neprejde požiadavka zvýšiť platy administratívneho personálu, tak nám v podstate hovoríte, že jediná cesta, ktorú my môžeme urobiť zvnútra, je štrajk.“

Podčiarknuté, zhrnuté – na základe  vyššie uvedených skutočností si dovoľujem formulovať svoj vlastný hodnotiaci úsudok, že sudca Marek Filo bol ministerkou Kolíkovou potrestaný za realizáciu jeho slobody prejavu vo veciach fungovania súdnictva, kedy presadzoval verejný, a nie svoj súkromný záujem.

Je vo verejnom záujme, aby sudcovia mohli slobodne vyjadrovať svoj názor na reformy súdnictva. Rovnako je vo verejnom záujme, aby vo vedení súdov boli sudcovia kompetentní a pripravení zhostiť sa svojej funkcie. K takým sudcom Marek Filo patrí, inak by nebol ministerke Kolíkovej navrhnutý. Trest ho však neminul, prístup k verejnej funkcii bol zahataný.

Je toto spoločnosť, v ktorej chceme žiť?

Dana Jelinková Dudzíková

Sudkyňa správneho kolégia Krajského súdu v Bratislave a členka Súdnej rady SR zvolená sudcami. V minulosti  pôsobila 18 rokov ako advokátka. Svoju advokátsku činnosť vykonávala najmä ako advokát prvého kontaktu. Profesionálne sa zameriavala na pomoc osobám v exekúcii a s osobným bankrotom. Niekoľko rokov poskytovala bezplatne právnu pomoc. Okrem advokátskej práce vykonávala aj správcovskú činnosť. V roku 2012 bola zapísaná do zoznamu frankofónnych advokátov vedeným Veľvyslanectvom Francúzskej republiky v Bratislave. Od toho obdobia poskytovala právnu pomoc aj občanom Francúzskej republiky a spolupracovala v týchto veciach so zložkami francúzskeho justičného systému. Sudkyňa Dana Jelinková Dudziková hovorí anglicky a francúzsky.

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora