K raziám stále chýbajú štandardy a sudcovia by radi zrušili limit na lieky

„Bez názvu“ – týždenný newsletter Adama Valčeka

Keď prišli baranidlom pre oligarchov, pohorešných bolo menej
Polícia ešte v sobotu 3. augusta v noci vykonala údajne protidrogovú raziu v bratislavskom klube Kácečko.

Viaceré médiá o nej informujú otvorene kriticky po svedectvách hostí (tu, tu, tu, tu, tu, tu alebo tu), že zasahujúci príslušníci sa správali hrubo a nasadenie asi tridsiatky kukláčov pôsobilo neprimerane. 

Orgány presadzujúce právo sa spätne ani nedokázali zhodnúť, čí zásah to bol – podľa denníka SME bratislavská krajská polícia tvrdí, že si ju prizvala finančná správa; tá to podľa novín popiera a za organizátora záťahu označuje políciu.

Chýbajú štandardy. Tento prípad po čase opäť pripomenul, že nám chýbajú štandardizované pravidlá razií na miestach s výskytom veľkého počtu náhodne zúčastnených osôb, ktoré nie sú z ničoho podozrivé; pravidlá, s ktorými by sa mohol ktokoľvek oboznámiť a spätne sa pýtať, prečo sa práve ten-ktorý zásah od nich odklonil. Podrobnejšie som o tom písal vo vydaní Bez názvu z 12. novembra 2023:

„Áno, zjavne išlo o prehnaný a ostentatívny zásah, ale čo s tým, ak podobne ostentatívne zásahy boli doteraz legitimizované? Problém je to vo všetkých prípadoch. Ale pred tromi alebo štyrmi rokmi to nebolo v centre záujmu, pretože sa to dialo tým ‚zlým‘.

Ani teraz sa však v debate neobjavuje názor, čo s tým urobíme, aby sme tomu v budúcnosti predišli. Už v minulosti som tu písal, že v súvislosti s ostentatívnymi zásahmi sú dôležité predvídateľné a kontrolovateľné pravidlá. Policajti, s ktorými som sa o tom v priebehu toho času bavil, hovoria, že to je náročné, pretože vždy v tom bude veľká dávka subjektivity, každý totiž vníma riziká konkrétnej akcie rôzne. 

Ale to neznamená, že by sme sa nemali pokúsiť aspoň o guideline, ktorý nám napovie, kde sú hranice takej subjektivity. Aj v medicíne sa objavujú nepredvídateľné komplikácie, ale napriek tomu sa ako spoločnosť usilujeme o štandardizovanie postupov.“

Ako sa zhodli Monika Tódová a Tibor Gašpar. V tom newslettri z vlaňajška som spomenul aj obraz z hry A Man for All Seasons od Roberta Bolta, ktorý končí slovami: „Áno, dal by som aj diablovi možnosť využiť právo v jeho vlastný prospech. Pre svoju vlastnú bezpečnosť.“

Pri čítaní správ o razii v Kácečku som si naň spomenul opäť, pretože veľmi konkrétne ukazujú selektívny prístup pri interpretácii bezprávia – závisí najmä od sympatií alebo antipatií s obeťou.

„Mala som strach, že ide o teroristický útok. Keď som videla, že prichádzajú aj uniformovaní policajti, tak mi vlastne odľahlo,“ povedala Denníku N o razii v Kácečku návštevníčka podniku.

„Začal som mať strach aj ja, že nás prepadli teroristi.“ Toto však už nie je svedectvo o Kácečku. Takto opísal pred rokmi zásah šesťdesiatich kukláčov v sídle investičnej skupiny Penta v decembri 2020 jeden z jej manažérov.

„Hneď ako rozkopli dvere, začali nadávať a kričať nech sa všetci postavia hlavou ku stene a rukami vystretými na stenu,“ píše ďalší svedok z Kácečka. 

„Po otvorení dverí za mnou pribehol kukláč, ktorý na mňa mieril samopalom a kričal na mňa: ,Ruky nad hlavu! Ruky nad hlavu! Ruky na stôl!‘,“ opisovala raziu v Pente pracovníčka recepcie. 

Svedectvá očitých svedkov oboch udalostí sú zhodné aj v mnohých ďalších detailoch, hoci ich oddeľuje rozdiel bezmála štyroch rokov – napríklad v oboch prípadoch nechali policajti ľudí dlho stáť a nemohli si odskočiť ani na toaletu. Prečo ste teda o svedectvách zamestnancov Penty doteraz najskôr nepočuli? Pretože v roku 2020 išlo zásah proti „nesympatickej“ firme. Pred pár dňami o raziu v populárnom bratislavskom podniku.

V roku 2020 sa preto nikto tak rázne ako dnes nepýtal, či je všetko v poriadku.

Je to dokonca tak paradoxné, že Tibor Gašpar zo Smeru dnes pri razii v Kácečku argumentuje rovnako ako Monika Tódová z Denníka N v roku 2020 pri zásahu v Pente: „Tí policajti nemohli vedieť, čo ich tam čaká. My navyše predstaviteľov finančných skupín voláme žraloci... Keď si ideš zobrať žralokov alebo prehľadávať miesto, kde žijú... Ja si myslím, že to bolo adekvátne,“ povedala v roku 2020. 

T. Gašpar dnes podobne hovorí, že v prípade Kácečka sa policajti mohli na všeličo pripravovať a preto bez detailných informácií nevie, či bolo alebo nebolo v poriadku, že ich tam nabehlo tridsať: „Nemôžeme to vy ani ja hodnotiť, pretože nevieme, čo bolo zistené z hľadiska toho, čo tomu zákroku predchádzalo – či tam nemali byť osoby, ktoré sú držitelia zbraní...“

Paradox – práve tí „nesympatickí“ môžu priniesť posun. V súčasnej politickej situácii je pravdepodobné, že ani po okázalom zásahu v Kácečku nedôjde k tomu, že by ministerstvá vnútra a spravodlivosti pripravili guideline pre podobné zásahy. 

Prístup štátu k tejto téme by však mohol zásadnejšie zmeniť Európsky súd pre ľudské práva. Ten momentálne rozhoduje o dvoch sťažnostiach, ktoré súvisí s pochybnosťami o primeranosti nasadenia kukláčov. 

V prvom prípade ide o sťažnosť spoluzakladateľa Penty Jaroslava Haščáka práve v súvislosti s raziou v sídle firmy z roku 2020.

V druhom prípade o sťažnosť netere podnikateľa Jozefa Brhela Barbory, ktorá bola zranená pri zásahu kukláčov v rodičovskom dome, keď tam prišli v roku 2021 zadržať Brhelovho brata Petra.

Výnimky na lieky majú byť podľa súdu bezhraničné. Čo však deň po tom?

Pamätáte sa ešte na vlaňajšie rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V, ktorý neodkladným opatrením nariadil Všeobecnej zdravotnej poisťovni uhradiť liek Zolgensma za dva milióny eur? Krajský súd v Bratislave opatrenie neskôr zrušil. Bolo to však prvý viditeľnejší prípad právnych ťahaníc o úhradu liekov na výnimku.

Teraz v inom prípade pokračuje a môže priniesť zvrat, ktorý nanovo definuje čo je to lieková výnimka a na ktorý bude musieť reagovať aj ministerstvo zdravotníctva a parlament. Správny súd v Bratislave sa totiž obrátil na Ústavný súd, že právna úprava úhrady liekov na výnimku sa mu zdá nespravodlivá a preto v rozpore s Ústavou:

„Podstata a zmysel práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky na základe verejného zdravotného poistenia spočívajú v povinnosti štátu vytvoriť systém verejného zdravotného poistenia a jeho prostredníctvom zaistiť občanom spravodlivý, teda i vznik možných nerovností vylučujúci spôsob prístupu k zdravotnej starostlivosti a zdravotným pomôckam primeranej kvality,“ vysvetľuje súd.

Prekáža mu najmä to, že kritériá schvaľovania liekov na výnimku si každá z troch zdravotných poisťovní určuje sama.

„Nemajú žiadne limity, poisťovňa si ich môže nastaviť tak, aby predovšetkým vyhovovali jej požiadavkám, môže v nich stanoviť aj také podmienky, ktoré nevyplývajú zo zákona a ktoré nevie žiadateľ splniť, môžu byť neprimerané, taktiež takto nastavený systém umožňuje nerovnaký prístup pacientov poistených v rôznych zdravotných poisťovniach k samotnej zdravotnej starostlivosti, keďže tieto kritéria si stanovuje každá poisťovňa inak,“ píše bratislavský správny súd v návrhu.

Súdu sa nepozdáva aj to, že na úhradu lieku na výnimku nie je právny nárok. V zákone sa totiž píše, že poisťovňa žiadosti o jeho úhradu „môže“ vyhovieť. Správny súd v Bratislave spochybňuje aj celý právny rámec limitov na ich úhradu – zákon totiž v minulosti stanovil, že poisťovne tento rok nesmú na výnimky minúť viac než 2,9 percenta z rozpočtu na úhradu všetkých liekov. Súd tvrdí, že táto úprava „nerovný prístup k zdravotnej starostlivosti ešte viac prehĺbila“.

Ak Ústavný súd návrh Správneho súdu v Bratislave príjme na ďalšie konanie a prípadne mu vyhovie, je isté, že by krátko nato prišlo k zmene zákona, ktorý by zaviedol inú formu limitov alebo regulácie liekov na výnimku. Finančné zdroje v zdravotníctve sú totiž objektívne limitované.

Je preto nepredstaviteľné, že úhrada výnimiek by bola automatická a bezhraničná. Poisťovne by ich v takom prípade pravdepodobne prestali udeľovať. Ak by ich k tomu súdy tlačili, začali by ich platiť na úkor bežných kategorizovaných liekov.

Čo v kauze Dušana Kováčika hovoria obe strany

Ministerstvo spravodlivosti stále nekomunikovalo bližšie dôvody, pre ktoré minister Boris Susko zo Smeru podal dovolanie v prospech odsúdeného bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika a nevysvetlilo ani to, prečo sú tieto dôvody natoľko vážne, že pre ne minister prerušil výkon jeho trestu odňatia slobody.

V uplynulých dňoch však ministerské dovolanie vyvolalo verejnú polemiku medzi neskorším špeciálnym prokurátorom Danielom Lipšicom a obhajcami D. Kováčika Erikom Magálom, Jakubom Križanom a Jánom Kršiakom.

D. Lipšic argumentoval, že odsúdenie D. Kováčika je v poriadku, pretože o ňom rozhodovalo mnoho sudcov a nie je postavené iba na výpovedi jediného spolupracujúceho svedka. Advokáti odsúdeného tieto argumenty vyvracali. Každý z rozhovorov má približne hodinu, oplatí sa pozrieť oba.

Kratšie to už asi nepôjde, argumentácia v samotnom súdnom konaní je totiž ešte rozsiahlejšia. Pre predstavu, odsudzujúci rozsudok sudkyne Špecializovaného trestného súdu Pamely Záleskej má 74 strán, odvolací rozsudok senátu 5T Najvyššieho súdu má 113 strán, dovolanie podané samotným D. Kováčikom vrátane jeho doplnení má 400 strán a podnet na podanie ministerského dovolania má 250 strán.

Jediný svedok? Alebo nie? Z polemiky medzi D. Lipšicom a obhajcami D. Kováčika sa dajú sformulovať niektoré pochybnosti o tomto prípade.
D. Kováčik bol odsúdený za to, že v lete 2017 vzal 50-tisíc eur za vybavenie prepustenia údajného bossa údajnej mafiánskej skupiny tzv. takáčovci Ľubomíra Kudličku z väzby. Podľa rozsudku u svojej podriadenej prokurátorky Blanky Godžovej vybavil, aby nepodala sťažnosť proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu o prepustení Ľ. Kudličku.

Samotnú korupciu však potvrdzuje iba jediný priamy svedok – bývalý riaditeľ kriminálneho úradu finančnej správy Ľudovít Makó, ktorý ako spolupracujúci svedok vypovedá v desiatkach rôznych káuz.

D. Lipšic to interpretuje odlišne: „D. Kováčik rozpráva, že bol odsúdený na základe svedectva Ľ. Makóa, ktoré nebolo ničím potvrdené. To je lož. (...) Prokurátorka, ktorá mala službu a bola na výsluchu vtedy obvineného Ľ. Kudličku, napísala úradný záznam a následne vypovedala, že jej telefonoval špeciálny prokurátor D. Kováčik ako nadriadený, aby nepodávala opravný prostriedok proti prepusteniu Ľ. Kudličku z väzby. Vtedy sa spojila výpoveď Ľ. Makóa s výpoveďami a dôkazmi poskytnutými prokurátormi špeciálnej prokuratúry. (...) Prípad D. Kováčika nestojí len na výpovedi nejakého kajúcnika. To je lož. Usvedčili ho vlastní podriadení.“ 

Kto čo potvrdzuje. Práve tento opis ukazuje, v čom D. Kováčik vidí porušenie svojich práv. Nikto z jeho bývalých kolegov zo špeciálnej prokuratúry totiž nepotvrdil, že by vzal za vybavenie prepustenia Ľ. Kudličku peniaze – to tvrdí iba Ľ. Makó.

Prokurátori zhodne vypovedali iba to, že sami vnímali alebo aspoň počuli o tom, že D. Kováčik sa v roku 2017 angažoval v tom, aby prokurátorka v pohotovostnej službe B. Godžová nepodala sťažnosť v prípade, že sudca Špecializovaného trestného súdu Ján Hrubala prepustí Ľ. Kudličku na slobodu na kauciu.

Sudkyňa Špecializovaného trestného súdu P. Záleská a senát 5T Najvyššieho súdu tieto svedectvá vyhodnotili tak, že nepriamo potvrdzujú pravdivosť výpovede Ľ. Makóa o korupčnej motivácii bývalého špeciálneho prokurátora. Práve preto D. Lipšic tvrdí, že prípad nestojí iba na jednom kajúcnikovi.

Obhajcovia D. Kováčika však poukazujú na to, že aj sudkyňa P. Záleská v odsudzujúcom rozsudku o 50-tisícovom úplatku píše, že „tieto peniaze pre neho predstavovali neočakávanú a tiež aj nepožadovanú odmenu“. Ako potom môžu svedectvá bývalých kolegov zvyšovať vierohodnosť svedka Ľ. Makóa, pýtajú sa obhajcovia.

Niekdajší kolegovia D. Kováčika síce vypovedajú, že sa neštandardne angažoval v kauze Ľ. Kudličku, ale nikto nehovorí o jeho motíve, prečo to robil a aj z odsudzujúcich rozsudkov vyplýva, že to zjavne nebolo pre peniaze, pretože tie dostal „neočakávane“ bez toho, aby ich „požadoval“. 

Inak povedané, ak by namiesto Ľ. Makóa prišiel akýkoľvek iný svedok a tvrdil, že D. Kováčik dostal trebárs hodinky, dovolenku alebo sa v prípade Ľ. Kudličku angažoval iba preto, že to považoval za správne, tiež by platilo, že takémuto svedkovi sa dá veriť, pretože nepriamo to potvrdzujú jeho kolegovia. 

Ani súdy nehovoria o pokyne, ale o nejasnej intervencii. Obhajcovia okrem toho odmietajú argument, že by úradný záznam prokurátorky B. Godžovej z roku 2017 potvrdzoval, že by jej D. Kováčik dal pokyn nepodať sťažnosť proti prepusteniu Ľ. Kudličku na slobodu. 

V pokyne sa doslova píše: „V telefonickom rozhovore rozhodol špeciálny prokurátor vzhľadom k tomu, že dozorový prokurátor (...) je na dovolenke a vec s ním v posledných mesiacoch konzultoval, v prípade, že by súd prijal peňažnú záruku, môžem toto rozhodnutie akceptovať a nepodávať sťažnosť.“ 

B. Godžová na hlavnom pojednávaní upozornila, že tento záznam „ani zďaleka nevystihuje celý rozhovor medzi ňou a D. Kováčikom“. 

Ani súdy však nakoniec nepracovali s tým, že by D. Kováčik dával nejaký pokyn – v skutočnosti bol odsúdený za bližšie neopísanú „intervenciu“ u B. Godžovej v súvislosti s nepodaním sťažnosti proti prepusteniu Ľ. Kudličku na slobodu.

Priamych svedkov rozhodovania o kaucii nevypočuli. Výpovede B. Godžovej a jej kolegu prokurátora Michala Stanislava tiež ukazujú, že bolo dôležité vypočuť sudcov Jána Hrubalu a Juraja Klimenta, ktorí rozhodovali o prepustení Ľ. Kudličku. 

M. Stanislav totiž vypovedal, že informáciu o jeho pravdepodobnom prepustení mali na špeciálnej prokuratúre „neoficiálne“ pravdepodobne od sudcov. 

Sudkyňa P. Záleská však nakoniec odmietla predvolať na hlavné pojednávanie s bývalým špeciálnym prokurátorom J. Hrubalu a J. Klimenta, hoci ešte tri mesiace predtým predĺžila väzbu D. Kováčika práve preto, že týchto dvoch svedkov bude treba vypočuť.

D. Lipšic poukazuje aj na to, že D. Kováčik neuspel ani s ústavnou sťažnosťou. Senát Ústavného súdu sa však vôbec nezaoberal tým, či bolo odsúdenie v poriadku – sťažnosť odmietol pre predčasnosť. V rozhodnutí píše (dostupné je na webe Ústavného súdu pod číslom I. ÚS 182/2023), že D. Kováčik najprv musí vyčkať na to, ako o jeho dovolaní rozhodne Najvyšší súd. Ak mu totiž vyhovie, bola by ústavná sťažnosť zbytočná.

Bez názvu je týždenný newsletter Adama Valčeka. Prináša komentovaný výber udalostí a jeho poznatkov z konkrétneho týždňa. Vychádza na adamvalcek.sk a trend.sk spravidla v nedeľu. V prípade, že máte akékoľvek pripomienky alebo námety, napíšte e-mail autorovi.