Odpočúvanie čurillovcov vybavil Ústavný súd na siedmich stranách

„Bez názvu“ – týždenný newsletter Adama Valčeka

Ústavný súd v druhej polovici týždňa zverejnil odôvodnenie rozhodnutia o odmietnutí sťažností trestne stíhaných bývalých vyšetrovateľov Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) proti odpočúvaniu ich kancelárií.

V roku 2021 ich so súhlasom vtedajšieho Okresného súdu Bratislava III odpočúvala policajná inšpekcia pre podozrenie, že manipulujú trestné stíhania v exponovaných kauzách. Informácia o odmietnutí bola známa už skôr, ale bez odôvodnenia.

Neutešené čítanie. Rozhodnutie je skromné obsahom aj rozsahom. Má deväť strán, vlastné úvahy súdu zaberajú sedem z nich. 

Prví dvaja nahratí policajti podali ústavné sťažnosti proti odpočúvaniu ešte v novembri 2021. K 31. decembru minulého roka patril tento prípad k devätnástim najstarším kauzám na súde. Bezmála tri roky trvajúce konanie vzbudzovalo očakávanie, že sa prejaví aj na hĺbke argumentácie súdu. 

Na porovnanie, ten istý senát Ústavného súdu v minulosti odmietol aj sťažnosť Roberta Fica proti odpočúvaniu poľovníckej chaty, tiež to bolo krátke (šesť strán) a kontroverzné rozhodnutie (kauza je už na Európskom súde pre ľudské práva), ale jeho prijatie trvalo jedenásť mesiacov.

O sťažnostiach odpočúvaných policajtov Jána Čurillu, Pavla Ďurku, Branislava Dunčka, Róberta Magulu, Romana Staša a Pavla Zvijača rozhodol senát zložený z ústavných sudcov Roberta Šorla, Petra Straku a Martina Vernarského. Rozhodnutie nebolo jednomyseľné, sudca P. Straka k nemu pripojil odlišné stanovisko.

• Odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu a odlišné stanovisko sudcu Petra Straku nájdete na webe súdu po zadaní spisovej značky prípadu III. ÚS 42/2023.

Bez priamočiarej reakcie senátu ostala napríklad otázka, ktorej zodpovedanie by ovplyvnilo aj mnohé iné trestné konania. Existuje rozdiel v ochrane pred odpočúvaním občana – človeka milión, ktorého orgány presadzujúce právo nahrajú na mieste, kde sa rozpráva prevažne o súkromných záležitostiach, a verejného činiteľa, ktorého nahrajú v jeho oficiálnej úradovni, kde sa s kolegami – inými verejnými činiteľmi rozpráva prevažne o služobných záležitostiach? Rozhodnutie iba naznačuje, že senát v tom asi rozdiel videl, hoci to bližšie nerozvinul. Súd totiž píše, že „sťažovateľmi tvrdený zásah do ich práva na súkromie, osobitne v prostredí ich pracoviska, nie je ničím výnimočný“.

Sčasti očakávané. Pre porozumenie rozhodnutiu o odpočúvaní čurillovcov je dôležité pripomenúť, čo sa udialo na Ústavnom súde pár mesiacov pred jeho prijatím. Predseda súdu Ivan Fiačan ešte v máji inicioval zjednotenie názorov na rozhodovanie o ústavných sťažnostiach proti odpočúvaniam. Ide o kľúčovú udalosť pre rozhodnutie v tomto prípade.

Dovtedy to fungovalo zväčša tak, že Ústavný súd nerozlišoval, či sťažnosť proti odpočúvaniu podá podozrivý, obvinený, obžalovaný alebo iná náhodne nahratá osoba. Nezáležalo ani na tom, v akej fáze trestného konania sťažnosť pošle. 

Na Slovensku totiž platí, že povolenia na odpočúvanie smie zrušiť iba Ústavný súd. Iné súdy túto právomoc nemajú a preto je zbytočné, aby sa nahratí ľudia ponosovali na odpočúvanie niekde inde.

Ústavný súd však na návrh I. Fiačana prijal zjednocujúce uznesenie, že takto to ďalej fungovať nebude: „Ak v konkrétnej veci prichádza do úvahy trestno-procesná obrana proti nelegálne zabezpečenému alebo vykonanému dôkazu, tak dotknutá osoba ako subjekt trestného konania je povinná vyčerpať dostupné prostriedky nápravy priznané jej zákonom v rámci trestného konania. Nerešpektovanie tohto princípu je sankcionované odmietnutím ústavnej sťažnosti pre neprípustnosť.“ 

V praxi to znamená, že obvinení a neskôr obžalovaní budú musieť počkať na to, ako sa k ich odpočúvaniu postavia jednotliví trestní sudcovia. Ak záznamy použijú napriek pochybnostiam o ich zákonnosti, tak zväčša bude treba počkať na právoplatné odsúdenie a až potom sa bude môcť odsúdený obrátiť na Ústavný súd. Trvať to môže roky. 

Tento zjednotený názor je pochybný, na čo vo svojich odlišných stanoviskách vtedy upozornili ústavní sudcovia P. Straka a R. Šorl. Tento názor totiž ide proti rozhodnutiam Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP).

Dokonca samotný Ústavný súd pri zjednocovaní pripustil, že s odpočúvaním sú spojené natoľko rozmanité okolnosti, že sa nedá definovať univerzálny prístup k takýmto ústavným sťažnostiam. Napriek tomu väčšina z prítomných jedenástich sudcov Ústavného súdu hlasovala za názor, že sťažnosti proti odpočúvaniam majú najprv vyriešiť trestní sudcovia. Znamená to, že tento názor je záväzný pre všetkých ústavných sudcov – aj tých, ktorí s ním nesúhlasili. 

Už vtedy som v newslettri naznačoval, že tento zjednotený názor ovplyvní aj odpočúvanie čurillovcov a tak sa aj stalo. Súd odmietol sťažnosti J. Čurillu, P. Ďurku, B. Dunčka a R. Magulu, pretože všetci sú trestne stíhaní aj na základe nahrávok z odpočúvaní ich kancelárií. Preto majú námietky proti odpočúvaniu riešiť najprv v trestnom konaní. 

Argumenty čurillovcov. Ich obhajca Peter Kubina vtedy uviedol, že zjednotený názor by podľa neho na prípad tejto štvorice nemal dopadať, pretože ich sťažnosti už skôr „úspešne prešli testom prípustnosti“. To isté napísal aj Ústavnému súdu, no ten s ním nesúhlasil:

„Nemožno sa stotožniť s argumentáciou, že ich ústavné sťažnosti nemožno odmietnuť potom, čo boli prijaté na ďalšie konanie. Ak v priebehu konania o sťažnosti prijatej na ďalšie konanie súd zistí, že sú dôvody na jej odmietnutie, nebráni to jej následnému odmietnutiu. (...) Ak k tomu (odmietnutiu, pozn.) môže dôjsť pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, zo zákona nemožno vyvodiť, že by k tomu nemohlo dôjsť po jej prijatí na ďalšie konanie,“ uviedol Ústavný súd.

Čurillovci však pripomenuli, že v skutočnosti nie sú trestne stíhaní v tom istom konaní, v ktorom inšpekcia nahrala ich kancelárie, ale v inom. Úrad inšpekčnej služby totiž odpočúvanie realizoval vo vyšetrovacom spise číslo 171, ktorý súvisel so stíhaním pre zneužitie právomoci verejného činiteľa proti neznámym páchateľom. Inšpekcia následne nahrávky z tohto spisu posúvala do nových spisov, kde už boli trestne stíhaní konkrétni vyšetrovatelia NAKA. 

„Neobstojí námietka sťažovateľov J. Čurillu, P. Ďurku, B. Dunčka a R. Magulu, že príkazy boli vydané v inom trestnom konaní. Podstata ich argumentácie spočíva v tom, že na základe príkazov zabezpečené záznamy boli proti nim použité pri vznesení obvinenia. Preto je bez významu, že príkazy boli vydané v inom trestnom konaní. Aj v trestnom konaní, ktoré proti nim prebieha, sťažovatelia môžu namietať nezákonnosť príkazov a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť na ich základe zabezpečených záznamov. Nepodstatné je to, že trestné stíhanie vedie iný vyšetrovateľ a iná prokuratúra,“ reagoval na to Ústavný súd.

Zvyšní dvaja. Ústavným sťažnostiam ostatných dvoch policajtov R. Staša a P. Zvijača súd nevyhovel, čo znamená, že podľa ústavných sudcov R. Šorla a M. Vernarského bolo odpočúvanie ich kancelárie v poriadku. Ich sťažnosti nemohli odmietnuť na základe zjednoteného názoru, pretože títo dvaja policajti nie sú trestne stíhaní. 

Nevyhoveli im preto, že podľa R. Šorla a M. Vernarského sú povolenia na ich odpočúvanie odôvodnené správne. Podozrenia z trestnej činnosti proti dvojici operatívcov ústavní sudcovia vnímali ako podložené. „Z výpovede svedka pre orgány činné v trestnom konaní vyplynula taká miera podozrenia zo spáchania trestných činov, ktorú nemožno hodnotiť ako objektívne nerozumnú,“ uviedla väčšina senátu.

„Úvaha prokurátora o tom, že ďalšie dôkazy o možnej trestnej činnosti v prostredí polície nemožno zabezpečiť inak, nie je zjavne mylná či všeobecná. K páchaniu trestnej činnosti malo tak, ako to vyplynulo z v tom čase zistených skutočností, dôjsť v prostredí relatívne uzavretého pracoviska a pri komunikácii jednotlivých podozrivých osôb. Pri takto páchanej trestnej činnosti je jej objasnenie, či už smerom k potvrdeniu, alebo vyvráteniu podozrení, inými spôsobmi dokazovania prirodzene vylúčené,“ dodali sudcovia R. Šorl a M. Vernarský.

Verejnosť si samotné povolenia na odpočúvanie prečítať nemôže, sú totiž naďalej utajené, čo tí istí ústavní sudcovia kritizujú: „Všetky namietané príkazy boli Ústavnému súdu napriek celkom nepresvedčivej argumentácii prokuratúry o potrebe ich ďalšieho utajovania predložené v režime Vyhradené podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností.“

Vyhradené je podľa zákona najnižší stupeň utajenia, previerku naň si robia jednotlivé inštitúcie sami bez účasti tajných služieb.

Nestrannosť vyšetrovania. Ústavný sudca P. Straka v odlišnom stanovisku tvrdí, že sťažnostiam policajtov R. Staša a P. Zvijača mal súd vyhovieť. Argumentuje pochybnosťami o nestrannosti vyšetrovania policajnej inšpekcie. 

V minulosti totiž nadriadený vylúčil z vyšetrovania čurillovcov inšpekčného vyšetrovateľa Michala Kulicha „s odôvodnením, že mal priateľský vzťah k vyšetrovateľke inšpekcie Diane Santusovej (viedla špecializovaný tím Oblúk, ktorý vyšetroval podozrenia z manipulácie stíhaní, pozn. autora) a nepriateľský vzťah k jednému z vyšetrovaných vyšetrovateľov NAKA“.

„Napadnuté príkazy síce vydal súd, no je zrejmé, že svoje rozhodnutie založil na stotožnení sa so žiadosťou prokurátora a prokurátor svoju žiadosť založil pre zmenu na podnete vyšetrovateľa. Do akej miery participoval na podnete vylúčený vyšetrovateľ a aké väzby sú medzi ním a ostatnými vyšetrovateľmi Úradu inšpekčnej služby v rámci jedného tímu vyšetrujúceho sťažovateľov, zostalo nevysvetlené. Je namieste otázka, kto na svete by chcel byť vyšetrovaný v takomto konfrontačnom prostredí, keď ho má vyšetrovať názorový nepriateľ. (Okresný súd Bratislava III) nevyvrátil, že to tak nebolo,“ uviedol P. Straka. 

„Verejne známe udalosti, akými bolo vykopnutie dverí riaditeľovi NAKA (Branislavovi Zurianovi) pri domovej prehliadke, a pochybnosti, či nejde o revanš potom, ako sa stal riaditeľom inšpekcie, úvaha o podpálení vozidla vyšetrovateľky inšpekcie (D. Santusovej), verejné vyjadrenia bývalých riaditeľov SIS, z ktorých jeden vyjadril až obavy o snahy zaviesť policajný štát, preradenie tých vyšetrovateľov, ktorí sa verejne zastali obvinených kolegov, a podobne, skôr umocňujú pochybnosti o nedostatku objektívnej nestrannosti, než aby ich rozptyľovali,“ dodal sudca.

Už v rozhovore pre Denník N P. Straka naznačil, že v odlišnom stanovisku k odpočúvaniu čurillovcov sa bude zaoberať nestrannosťou vyšetrovania. „Akékoľvek hecovanie vyšetrovateľov zo strany vládnej moci či prisvojovanie si výsledkov vyšetrovania zo strany politikov, alebo dokonca revanš môžu silno ovplyvňovať nedostatok objektívnej nestrannosti procesov,“ povedal novinám. V odlišnom stanovisku k tomu okrem iného uviedol toto:

„Vo verejnom diskurze bolo prezentovaných nemálo výhrad voči sťažovateľom, ktoré vyústili práve do stíhaní vo vzťahu k profilovým kauzám. Pre zmenu vylúčenie vyšetrovateľa vo veci sťažovateľov po viac ako dvoch rokoch vyšetrovania indikuje, že minimálne rovnaké podozrenie sa zrkadlí na druhej strane barikády, teda u tých, ktorí ich vyšetrovali (nepriateľský postoj k obvineným, priateľský postoj k poškodeným). Sťažovatelia vo svojich sťažnostiach zdôrazňujú, že pri spätnom pohľade je zrejmé, že ako vyšetrovatelia pracovali na vyšetrovaní podozrení z trestnej činnosti voči príslušníkom tej zložky polície, ktorá iniciovala zásahy voči nim – podozriví začali vyšetrovať sťažovateľov ako svojich vyšetrovateľov. Opätovne pripomínam všeobecne známu skutočnosť, že počas pôsobenia sťažovateľov ako vyšetrovateľov NAKA došlo medzi NAKA, inšpekciou, Slovenskou informačnou službou či prokuratúrou k až bezprecedentnému napätiu. V právnom štáte musí platiť, že spravodlivý proces musí byť garantovaný každému, pričom nie je rozhodujúce, či sa táto osoba sama dopustila (pokojne aj identického) konania, o ktorom sú pochybnosti, či nebolo non lege artis (konanie nesúladné so zákonom, pozn. autora). Vojny v rámci orgánov presadzovania práva nemajú a nebudú mať víťazov, ale my ako spoločnosť budeme porazení, keďže jediné, čo bude poznačené, je práve demokracia a kvalita právneho štátu. Nijako nespochybňujem to, že sa trestná činnosť má vyšetrovať, práve naopak, dodávam, že sa vyšetrovať musí. Dôležitá je ale aj kvalitatívna stránka tohto procesu, ktorej deficit môže vyúsťovať až do ústavnej neudržateľnosti. Práve zásada svätej nestrannosti a práce bez ‚krvavých očí‘ musí byť garantovaná každému, aj sťažovateľom. Aj napriek tomu, že identická výčitka dopadá aj na nich samotných. Inými slovami, prípadný revanš pri vyšetrovaní je rovnako neakceptovateľný a je v rozpore s požiadavkou objektívnej nestrannosti.“

Názorový magnetizmus. P. Straka v odlišnom stanovisku upozorňuje na riziko, že rozhodnutie o nahrávaní kancelárie R. Staša a P. Zvijača v praxi vyvolá názorový magnetizmus vo vzťahu k ostatným čurillovcom. 

Ak totiž Ústavný súd povedal, že odpočúvanie tejto dvojice bolo v poriadku, nebudú mať trestné súdy sklon poddať sa tomuto názoru aj pri riešení sťažností ostatných odpočúvaných policajtov, ktorých inšpekcia nahrala na základe rovnakých alebo podobných povolení? 

„Je namieste otázka, či neovplyvní záver Ústavného súdu o právnej kvalite napadnutého príkazu na odposluchy a kvalite samotného dôkazu vo vzťahu k R. Stašovi a P. Zvijačovi postup všeobecných súdov aj pri ostatných sťažovateľoch (J. Čurilla a spol.)? Aj napriek odmietnutiu voči nim ide totiž o obdobné právne dokumenty, ktoré boli meritórne verifikované voči dvom sťažovateľom. Terajší výrok fakticky znamená ústavnú udržateľnosť aj voči J. Čurillovi, P. Ďurkovi, B. Dunčkovi a R. Magulovi, hoci formálne senát Ústavného súdu vec meritórne smerom k nim neskúmal. Bude teda všeobecný súd pri posudzovaní právnej kvality príkazov pri nich prehliadať úvahy Ústavného súdu?“ napísal P. Straka.

„Poukážem na meritórne vzdialený, no principiálne inšpiratívny rozsudok ESĽP vo veci Mucha proti Slovenskej republike, kde bol problém s uvádzaním osôb vo výroku, ktorým nebola garantovaná prezumpcia neviny ich umiestnením vo výroku o vine spolupáchateľa. ESĽP teda vyslovil porušenie Dohovoru, ak súd do výroku svojho rozhodnutia zakomponuje a personifikuje aj osobu, ktorej prípad má byť ešte len v budúcnosti riešený v inom konaní. Až tak vzdialený ale tento prípad nemusí byť, pokiaľ ide o obavy z názorového magnetizmu za situácie, keď bude mať všeobecný súd pri posudzovaní právnej kvality príkazov na odposluchy pred sebou záver ústavného súdu v obdobnej veci,“ dodal sudca.

Táto argumentácia síce znie zmysluplne, ale P. Straka nechal bez odpovede, že ním preferované rozhodnutie prípadu by vyvolalo presne ten istý problém. Ústavný súd sa totiž májovým zjednotením názorov dostal do pasce. Ak by teraz vyhovel sťažnostiam R. Staša a P. Zvijača, čo navrhoval sudca P. Straka, ale zároveň by odmietol sťažnosti ostatných čurillovcov, pretože ho k tomu nabáda zjednotený názor súdu, tak by existoval rovnaký názorový magnetizmus – trestné súdy by si asi len ťažko trúfli povedať, že odpočúvanie J. Čurillu, P. Ďurku, B. Dunčka a R. Magulu bolo v neporiadku, ak by Ústavný súd o dvoch ich nahratých kolegoch povedal opak a títo dvaja boli odpočúvaní na základe rovnakých alebo podobných povolení.

Táto situácia obnažuje nezmyselnosť zjednoteného názoru Ústavného súdu. Pri odpočúvaní totiž vždy existujú prinajmenšom dve nahraté osoby. Podľa zjednoteného názoru platí, že sťažnosť podozrivého a neskôr obvineného Ústavný súd odmietne, ale sťažnosť náhodne nahratej osoby môže prijať a vyhodnotiť ju. Či už povie, že bolo v poriadku alebo nie, nepriamo tým ovplyvní to, ako trestné súdy vyhodnotia odpočúvanie samotného podozrivého, ktorý bol primárnym cieľom polície.

Premárnené roky. P. Straka sa v odlišnom stanovisku v kauze odpočúvania čurillovcov tiež vracia aj k svojmu nesúhlasu so zjednoteným názorom Ústavného súdu a ponúka ešte zrozumiteľnejšie argumenty, prečo je nezmyselný.

Pripomenul, že ak sa Ústavný súd vzdal právomoci zasiahnuť proti nezákonným odpočúvaniam, tak tým odpočúvané osoby vystavil rokom neistoty a ťahaníc po súdoch, hoci sa nakoniec môže ukázať, že išlo o premárnený čas, pretože odpočúvanie bolo nezákonné a nahrávky z neho nepoužiteľné. 

„Verejnej moci sa necháva v rukách ‚tromf‘ voči jednotlivcovi, ktorý nielenže necháva otázku ustálenia signalizovaného porušenia základného práva v úzadí (a nevyriešenú), ale ide ešte ďalej. Prostredníctvom toho pôsobí na psychické rozpoloženie dotknutých osôb (trestné konanie voči nim pokračuje ďalej) a podkopáva dôveru v základné istoty ohľadom pravidiel fair-play trestného procesu. Poviem to aj inak. Komu uškodí, že sa ústavnosť príkazu (na zásah do súkromia) preskúma skôr, než sa rozhodne o vine?“ napísal sudca.

„Prečo nám tak veľmi záleží na tom, aby príkaz (na zásah do súkromia) bol skúmaný až s odstupom mesiacov a rokov, od kedy došlo k zásahu? Je to naozaj pre dôveru v schopnosť všeobecného súdnictva sa s vecou vysporiadať? A bude mať ešte po priebehu celého trestného konania v tom čase už odsúdený človek energiu sa voči tomuto štátnemu mechanizmu brániť? Nie je práve podstatou efektivity – a tomu zodpovedajúcim (ústavným) právam dotknutej osoby ‒ riešiť vec, kým je čerstvá? Ešte raz podotýkam, že dotknuté osoby týmto prístupom nechávame plávať trestným konaním bez toho, aby sa ustálilo, či uskutočnený zásah do súkromia bol lege artis (v súlade so zákonom, pozn. autora). A na hodný čas im berieme príležitosť brániť sa. Je v prípade porušenia základného práva príkazom (na zásah do súkromia) naozaj lepšie zasahovať do už uzavretého trestného konania a znovu otvárať otázku viny?“ dodal P. Straka.

Quid pro quo? Prípad odpočúvania čurillovcov je konkrétnou ukážkou nezmyselnosti májového zjednoteného názoru Ústavného súdu o sťažnostiach proti odpočúvaniam. Ukazuje to aj odlišné stanovisko P. Straku. 

Vraciam sa preto k otázke zo staršieho newslettra – prečo vôbec predseda súdu I. Fiačan inicioval toto zjednotenie. Vtedy sa odvolal na tri staršie protichodné rozhodnutia z obdobia, keď na Ústavnom súde ešte nepôsobil. Ale čo konkrétne ho pomklo riešiť túto tému, nie je známe. Hovorkyňa súdu Martina Ferencová vtedy reagovala, že „predseda súdu z vlastnej činnosti zistil, že rozhodovacia prax je rozdielna“.

Či vôbec a akú úlohu v tom zohrala myšlienka, že to povedie k formálnemu odmietnutiu sťažností čurillovcov a rokom naťahovania sa o zákonnosť odpočúvania ich kancelárií, nevedno, predseda Ústavného súdu by také čosi určite odmietol. 

No nedá sa celkom prehliadnuť, že toto zjednotenie inicioval v rovnakom čase, ako sa začalo debatovať o tom, že by koalícia Smer, Hlas a SNS zmenila legislatívu tak, aby Ústavný súd už nerozhodoval o sťažnostiach na prieťahy v súdnom konaní. Ide o stovky prípadov ročne, pre súd by išlo o výrazné odľahčenie.

Disclaimer. Autor tohto newslettra žaluje rozhodnutia Kancelárie Ústavného súdu a predsedu Ústavného súdu Ivana Fiačana, ktoré súvisia s nesprístupnením mien poradcov sudcov tohto súdu. Z tohto dôvodu autor v inom jeho prípade vedenom na Ústavnom súde namietal nestrannosť sudcu I. Fiačana, III. senát súdu námietke nevyhovel a vyhodnotil kritické novinárske články autora a nesúhlasné reakcie I. Fiačana na ne tak, že ide o dôsledok intenzity názorového rozporu medzi autorom a predsedom súdu, ktorá však neprekračuje medze slobodnej novinárskej tvorby, resp. profesionálneho sudcovského prístupu (rozhodnutie o námietke zaujatosti je dostupné na webe súdu pod spisovou značkou III. ÚS 89/2024).

Bez názvu je týždenný newsletter Adama Valčeka. Prináša komentovaný výber udalostí a jeho poznatkov z konkrétneho týždňa. Vychádza na adamvalcek.sk a trend.sk spravidla v nedeľu. V prípade, že máte akékoľvek pripomienky alebo námety, napíšte e-mail autorovi.