„Bez názvu“ – týždenný newsletter Adama Valčeka

Zhodnúť sa nevieme už ani na faktoch

Tento týždeň ma dve zdanlivo nesúvisiace udalosti popchli k obave, že sme dosiahli novú úroveň verejnej debaty o justícii (ale určite nielen o nej), v ktorej už viac ani vzdialene nebude záležať na faktoch. 

Popravde, epizodicky mi to prichádzalo na um od roku 2020, ale dosiaľ vždy som tú obavu po pár dňoch vyhnal z mysle ako prehnanú, pretože vždy ma potom rozhovory s blízkymi aj vzdialenejšími ubezpečili, že síce máme odlišné názory (zjednodušene sme sa rozdelili na tých, ktorí hovoria, že keď sa rúbe les, aj triesky lietajú a tých, ktorým je bližší názor, že cesta je dôležitá rovnako ako cieľ a preto sa nedá dosahovať za akúkoľvek cenu), ale vždy sme sa dokázali zhodnúť na základných faktoch, východiskách. Teraz ma táto obava drží už niekoľko dní a žiadne podobné upokojenie neprichádza.

V pondelok 19. februára denník Sme zverejnil analýzu dát o zverejňovaní zákonov v Zbierke zákonov a konštatoval, že vláda robí pri publikácii noviel trestných predpisov obštrukciu.

Noviny pritom korektne opisujú zistenia z analyzovaných dát, že v priebehu rôznych vlád publikácia zákonov trvala aj dva týždne. Článok pritom vyšiel na tretí deň od podpisu noviel prezidentkou. Ako teda došli k tomu, že ide o obštrukciu? Sme tvrdí, že publikácia zákonov schválených v skrátenom legislatívnom konaní (čo je aj prípad noviel trestných predpisov) spravidla trvá najviac tri dni.

Ak sa vezmú do úvahy dáta o zverejňovaní zrýchlených zákonov od roku 2010 (od vlády Ivety Radičovej, cez Roberta Fica II. a III. až po vládu Petra Pellegriniho), nedá sa dopracovať ku konštatovaniu, že by to „spravidla trvalo najviac tri dni“. Priemer je týždeň, ale nebolo výnimočné, že to trvalo aj dlhšie. 

Dĺžka publikácie noviel je dôležitý argument, pretože ak by sa skutočne v súvislosti s ňou dialo čosi neštandardné, Ústavnému súdu sa bude ľahšie ospravedlňovať, že aj on v reakcii na to príjme neobvyklé rozhodnutie.

Popchlo ma to natoľko, že som napísal riaditeľovi vydavateľstva Petit Press Alexejovi Fulmekovi, ktorého som vnímal ako oporu pred odchodom zo Sme v roku 2021. „Zamrzol som pri tom, pretože toto je moment, v ktorom akoby už nezáležalo ani na objektívne merateľných dátach a faktoch,“ napísal som.

„Adam, ten náš text som ešte nečítal, takže naň v tejto chvíli neviem zareagovať, ale všeobecne môžem povedať, že sa mi zdá, že vývoj v našej spoločnosti sa blíži parametrami k ‚vojne‘, kedy dominuje propaganda a nie racionalita a fakty. Žiaľ, začína to byť zjavné z oboch strán. Je to niečo, na čo roky upozorňujem, lebo to vedie ku tragédiám a síce nájdete pôvodcu (pre mňa je to smerácka partia), ale obe strany sa začnú dopúšťať pod tlakom tak neospravedlniteľných krokov, že sa nakoniec neviete rozhodnúť, kto má pravdu a kto nie. Ničí to na dlhé roky štruktúru spoločnosti, zdeformuje to prirodzené inštinkty (cit pre to, čo je správne a čo nie), ničí to spravodlivosť, ktorej sa potom dlho nedovoláte,“ odpísal mi.

Vnímam to ako presný opis súčasnej situácie, ale ako z toho von? V posledných rokoch ešte ako-tak fungovala polemika, ktorá aspoň o kúsok zbližovala názorovo znepriatelené strany. Ale druhá udalosť z tohto týždňa ma núti pochybovať, či to ďalej funguje.

V stredu popoludní totiž nakrátko ovládol internet debatný duel medzi poslancom Smeru Erikom Kaliňákom a komentátorom Denníka N Mariánom Leškom na Startitupe. Debata súvisela s kriminalistickou analýzou nahrávky stretnutia medzi prokurátormi Úradu špeciálnej prokuratúre a medzičasom právoplatne odsúdeným expolicajtom Mariánom Kučerkom (o jeho vine právoplatne rozhodol sudca, ktorý podľa Ústavného súdu nebol nestranný a väzobnú časť prípadu už preveruje Európsky súd pre ľudské práva, pozn.). 

Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic ešte vlani v novembri s odvolaním sa na vyjadrenie Kriminalisticko-expertízneho ústavu povedal, že nahrávka je zostrihaná a upravovaná. „Je to taký zvukový deepfake,“ vyhlásil.

E. Kaliňák tvrdí, že kriminalistická analýza nič také nehovorí a potvrdila iba to, čo Smer netajil – vylepšenie nahrávky v tom zmysle, že potlačili ruchy v pozadí, aby bol rozhovor lepšie počuteľný a zároveň dokopy spojili do jedného dátového súboru dve nahrávky.

Podľa M. Leška kriminalistická expertíza potvrdila aj obsahovú manipuláciu a E. Kaliňáka preto nazval „kriminálnym luhárom,“ čo sa poslanca dotklo a chcel si to vydiskutovať. Debata to síce bola slušná, ale žiaden z diskutujúcich vo svojej pozícii neuhol ani o milimeter. M. Leško nakoniec zotrval na tom, že E. Kaliňák je „kriminálny luhár“. Poslanec Smeru zas avizuje, že preto podá civilnú žalobu, aby sa preukázalo, že neklame.

O odbornom vyjadrení Kriminalisticko-expertízneho ústavu som písal ešte koncom minulého roka: „Vyplýva [z neho], že je to akoby ste si z piatich rôznych obľúbených pesničiek vystrihli refrény a spojili ich do jedného samostatného zvukového súboru. Refrény v takom prípade nebudú falošné, ale súbor bude poznačený manipuláciou – spájaním. Nie je to dôsledok manipulácie v tom zmysle, že by išlo o deepfake, úplný výmysel. Kriminalisticko-expertízny ústav totiž skúmal nahrávku, ktorú policajnej inšpekcii odovzdal priamo Smer. Skúmaný takmer dvojminútový súbor sa skladá z viacerých parciálnych záznamov, čo vtedy opozičná strana netajila a tak to aj prezentovala na tlačovej konferencii. A ‚sporné body‘ sa podľa expertízy nachádzajú práve na miestach, kde došlo k zlepeniu jednotlivých nahrávok. Napríklad rozhovor medzi M. Kučerkom a (prokurátorom) O. Repom je zachytený v prvých päťdesiatich sekundách, potom pokračuje iný rozhovor,“ opísal som vo vydaní newslettra Bez názvu z 10. decembra.

Je možné, že táto interpretácia je chybná? Nezdá sa mi to pravdepodobné, ale sme omylné bytosti a pripúšťam túto možnosť. Obhajca M. Kučerku ešte v decembri hromadne poskytol médiám kópiu expertízneho vyjadrenia, sami si ju preto môžete prečítať, je to krátky dokument.

Ak sa nezhodneme na interpretácii tohto vyjadrenia, v poriadku, ale dokážeme sa potom zhodnúť aspoň na tom, že obe interpretácie sú možné? Ak áno, je správne opovrhovať druhou debatujúcou stranou? Kam nás to vedie a dovedie?

Jeden z mojich posledných textov v Sme bola úvaha o vývoji exponovaných trestných konaní. V jednej z pracovných verzií toho textu som písal, že pozorujem tichú a postupnú zmenu spoločenskej dohody, že je lepšie pustiť desať vinných, než by mal trpieť jeden nevinný, že účel nemá svätiť prostriedky. „Mám o tom pochybnosti. A najviac ma trápi, že o tom nediskutujeme, že sa to deje, preteká nám to cez prsty,“ písal som v koncepte z decembra 2020. Asi som vtedy nemal dostatok odvahy alebo odhodlania, aby to v tom texte takto aj vyšlo.

Medzičasom približne dvadsaťkrát Ústavný súd rozhodol, že v exponovaných kauzách bola vyšetrovacia väzba nedostatočne odôvodnená alebo o nej rozhodoval nezákonný sudca. Nahrávky z odpočúvania vyšetrovateľov NAKA zas ukázali, že v konkrétnych veciach oni sami vnímali väzbu ako nástroj na získanie priznaní. 

Prehliadanie alebo opovrhovanie nás doviedlo práve sem, do tohto bodu, v ktorom sa rozsiahla zmena trestnej politiky štátu prijala v skrátenom legislatívnom konaní a s obmedzenou rozpravou v parlamente. Slovami bývalého ministra spravodlivosti a hlasného kritika aktuálnych zmien v trestných predpisoch Viliama Karasa:

„Za posledné tri-štyri roky som vo všetkých verejných vystúpeniach hovoril, že sa držme riadneho a spravodlivého procesu, pretože ak budeme tlačiť na pílu, budeme mediálne naháňať, lynčovať a škandalizovať aj osoby, ktoré sú oprávnene podozrivé, budeme vyvolávať dojem, že už sa nastoľuje spravodlivosť, pretože to vidíme v správach, tak vyvoláme také očakávania, ktoré sa nenaplnia a nastane frustrácia. (...) Žiaľ, doba bola iná, spoločenský tlak bol neprimeraný. Kyvadlo sa vychýlilo tak silno, že dnes udrelo naspäť – a udrelo zase neprimerane. Myslím si, že to, čo sme v našej krajiny za tri-štyri roky videli, bolo neprimerané a v rozpore s normálnym a zdravým prístupom pri vyšetrovaní. Rovnako si však myslím, že tento druhý zásah, ktorý sa prejavuje v radikálnej zmene trestnej politiky štátu, je druhé vychýlenie. Žiaľ, nedokázali sme si ustrážiť jednu stranu, tak to udrelo takto.“

Kam nás to teda vedie a dovedie druhýkrát?

Chaos

Profesor medzinárodného práva z Právnickej fakulty Univerzity Komenského Miroslav Slašťan v piatok poslal Ústavnému súdu amicus curiae k návrhom na pozastavenie účinnosti noviel trestných predpisov, ktoré ešte nevyšli v Zbierke zákonov. 

„Nepokladám za pravdivý výrok uvedený v návrhu (prezidentky, pozn. autora), podľa ktorého publikácia zákona v zbierke je ‚formálny administratívny úkon, ktorého realizácia je (a bežne býva) nanajvýš otázkou hodín‘,“ píše. Obsiahlo vysvetľuje, že Ústavný súd by sa mal držať Ústavy a zaoberať sa iba zákonom, ktorý je publikovaný v Zbierke zákonov, pretože iba tak je všeobecne záväzný. 

Navrhovatelia (prezidentka aj poslanci) podľa M. Slašťana dezinterpretujú zákon o Ústavnom súde, ak žiadajú, aby prípadné rozhodnutie o pozastavení účinnosti bolo platné a vykonateľné okamžite, hoci podľa zákona musí aj to vyjsť v Zbierke zákonov, čo môže trvať aj viac než týždeň. O všetkých týchto argumentoch som písal bližšie v newslettri z minulého týždňa a tiež v tomto článku zo štvrtka. 

Ústavný súd by podľa M. Slašťana mal návrhy na pozastavenie účinnosti odmietnuť „ako návrhy vyzývajúce na porušenie Ústavy a viacerých zákonov a vyzývajúce k právnemu chaosu“.

Niečo podobné riešili v Luxemburgu

Ponúka sa jeden starší prípad zo Súdneho dvora Európskej únie, ktorý nepriamo súvisí práve s momentálnym problémom – nepublikovaním zákona v zbierke a snahe presadiť interpretáciu, že Ústavný súd napriek tomu môže pozastaviť jeho účinnosť a netreba potom ani čakať na publikovanie samotného rozhodnutia o pozastavení účinnosti v Zbierke zákonov (takto to interpretuje napr. Ján Mazák).

Krátko po vstupe Českej republiky do Európskej únie (1. mája 2004) tamojší colný úrad pokutoval jedného importéra vín, že poskytol nesprávne údaje pre preclenie červeného vína z Moldavska. Chyby sa mal dopustiť krátko pred vstupom ČR do Únie a colníci firmu vinili aj za to, že pri preclievaní nerešpektovala colné pravidlá Únie. Firma sa bránila, že ich rešpektovať nemusela, pretože podľa prístupovej dohody do Únie boli všeobecne záväzné iba české preklady úniových predpisov oficiálne zverejnené v Úradnom vestníku EÚ, čo je taká európska Zbierke zákonov. A tie v tom čase zverejnené neboli. Colný úrad sa bránil, že firma sa pohybuje v medzinárodnom obchode a určite bola znalá úniových predpisov a navyše v tom čase už boli dostupné na weboch Európskej únie ich neoficiálne preklady.

Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z roku 2007 vysvetlil, že táto interpretácia nie je správna: „Je namieste uviesť, že aj keď právne predpisy Spoločenstva sú vskutku dostupné na internete a jednotlivci sa s nimi čoraz častejšie oboznamujú týmto spôsobom, také sprístupnenie týchto právnych predpisov nemôže byť rovnocenné s riadnym uverejnením v Úradnom vestníku Európskej únie, pokiaľ v práve Spoločenstva neexistuje žiadna právna úprava v tomto ohľade. Jediná verzia nariadenia Spoločenstva, ktorá je pri súčasnom stave práva Spoločenstva záväzná, je verzia uverejnená v Úradnom vestníku Európskej únie, takže elektronickú verziu, ktorá predchádza toto uverejnenie, nemožno použiť voči jednotlivcom, aj keď sa následne ukáže byť zhodná s uverejnenou verziou.“

Ako premýšľa sudca spravodajca

Ústavný súd v pondelok dostal návrh prezidentky Zuzany Čaputovej na vyslovene neústavnosti noviel trestných predpisov a pozastavenie ich účinnosti. Elektronická podateľňa Ústavného súdu určila, že sudcom spravodajcom prípadu bude ústavný sudca Peter Straka. 

Od sudcu spravodajcu závisí dynamika konania, pretože so svojimi poradcami rieši analýzu prípadu a pripravuje návrh rozhodnutia, o ktorom následne hlasuje celé plénum Ústavného súdu (momentálne 12 sudcov, jedno miesto je neobsadené). Ktokoľvek z ostatných sudcov môže prísť s iným návrhom rozhodnutia a hľadať preň podporu od kolegov, ale diskusiu otvára svojim návrhom práve spravodajca. 

V priebehu týždňa prišli na Ústavný súd aj opozičné návrhy proti novelám trestných predpisov, tie dostali iní spravodajcovia (Ľuboš Szigeti a Ivan Fiačan).

Podľa zvyklosti by v takomto prípade malo dôjsť k spojeniu všetkých troch návrhov na spoločné konanie a spravodajcom by mal byť sudca z prípadu, ktorý prišiel na súd ako prvý, teda P. Straka (zmeniť ho je možné iba v prípade „okolností hodných osobitného zreteľa“).

Skrátené legislatívne konanie. P. Straka má silný cit pre ochranu slabších v rôznych typoch spoločenských vzťahov. Ešte na súdoch v Prešove zásadne ovplyvnil celonárodnú judikatúru o ochrane spotrebiteľa (jeho rozsudky niekedy vyvolávali až polemiku, či to už nie je prílišná ochrana zákazníkov na úkor dodávateľov). Darilo sa mu to aj cez prejudiciálne otázky položené Súdnemu dvoru EÚ; odpovede boli potom záväzné pre všetky súdy v krajine.

„P. Straka je stelesnením právnika, ktorý zodpovedá rímsko-právnej zásade ‚chráňte slabých, lebo tí silní sa ochránia sami‘,“ napísala o ňom v roku 2019 v nominačnom liste do volieb ústavných sudcov dekanka Právnickej fakulty Trnavskej univerzity Andrea Olšovská. 

„Kvalitu verejného života si je sotva možné predstaviť bez dôsledného rešpektovanie špecifickosti vecí, v ktorých vystupuje slabšia strana sporu,“ uviedol v motivačnom liste samotný sudca. 

Vzhľadom na tento jeho rokmi cibrený principiálny postoj by preto nebolo prekvapujúce, ak by sa mu nepozdávalo presadanie noviel trestných predpisov cez skrátené legislatívne konanie, limitovanie parlamentnej rozpravy alebo dopady zníženie výšky škôd a premlčacích lehôt, ktoré v menších kriminálnych prípadoch spôsobia, že poškodení sa vôbec nedovolajú zadosťučinenia.

Uplynulé roky formuloval výhrady k trestným procesom. Na druhej strane, a to môže byť v súčasnom kontexte rovnako dôležité, ústavný sudca P. Straka v uplynulých štyroch rokoch často formuloval priamočiaru kritiku trestných konaní, či už vystupoval v úlohe sudcu spravodajcu, ktorý pre svoje rozhodnutie získal podporu kolegov alebo bol prehlasovaný a pripojil k nim svoje nesúhlasné (odlišné) stanovisko. 
Novely trestných predpisov riešia mnohé z nich.

Nebolo by preto prekvapujúce, ak by nemal problém so znižovaním trestných sadzieb za drogy, zvyšovaním transparentnosti a kontrolovateľnosti prípravného konania vrátane dohôd so spolupracujúcimi osobami, možnosťou otvoriť právoplatnú dohodu o vine a treste a tak ďalej.

Ťažko sa odhaduje postoj sudcu spravodajcu k zrušeniu špeciálnej prokuratúry, pretože na jednej strane bol otvoreným kritikom napätých vzťahov medzi prokuratúrami a snáh ÚŠP obchádzať Generálnu prokuratúru pri paragrafe 363 Trestného poriadku (odlišné stanovisko k III. ÚS 467/2022 zo 4. 8. 2022), na druhej strane pri covidových sťažnostiach prezentoval obavu z nekontrolovateľnej koncentrácie moci v rukách jediného úradníka (odlišné stanovisko k PL. ÚS 14/2021 z 29. 1. 2021) – čo teraz platí aj pre špeciálnu prokuratúru, no po jej zrušení sa táto obava bude vzťahovať na Generálnu prokuratúru. 

Nižšie som urobil výber ďalších odlišných stanovísk a rozhodnutí, z ktorých sú čitateľné postoje P. Straku alebo niektorých jeho kolegov na Ústavnom súde k témam, ktoré riešia aktuálne novely trestných predpisov (tento výber je, samozrejme, subjektívny a odráža vkus a názory autora tohto newslettra, pozn.):

Systémová zaujatosť špeciálnej prokuratúry. P. Straka bol sudcom spravodajcom v konaní, kde sa mala zodpovedať otázka, či je správne, že zo špeciálnej prokuratúry sa nedajú presunúť prípady inam, ak existujú pochybnosti o nestrannosti jej prokurátorov. Toto konanie inicioval sudca Špecializovaného trestného súdu Peter Pulman v politicky citlivej kauze Očistec, ktorá sa vyšetrovala pod dozorom špeciálnej prokuratúry, hoci špeciálny prokurátor v nej vystupuje ako poškodený (z prípadu bol preto vylúčený, ale jemu podriadení prokurátori nie).

Konanie o súlade právneho predpisu bolo zastavené potom, čo senát 5T Najvyššieho súdu rozhodol, že riešenie systémovej zaujatosti je pre kauzu Očistec irelevantné. Plénum Ústavného súdu (v tom čase bolo prítomných desať sudcov) sa v rozhodnutí zastavení konania nevídane kriticky vyjadrilo na adresu Najvyššieho súdu, že si uzurpoval právo, ktoré mu nepatrí a ak by to malo byť akceptované, tak je to ústavne neudržateľné (uznesenie PL. ÚS 15/2023 z 8. 11. 2023). 

Je pravdepodobné, že ak by senát 5T Najvyššieho súdu toto neurobil, práve cez tento prípad by sa Ústavný súd pokúsil vstúpiť do diškurzu o postavení špeciálnej prokuratúry, čo by mohlo ovplyvniť aj názor vládnej koalície na jej zrušenie (ak by totiž Ústavný súd vyhovel návrhu Špecializovaného trestného súdu, viedlo by to k tomu, že niektoré politicky citlivé kauzy by bolo možné odňať špeciálnej prokuratúre, aby neexistovali pochybnosti o nestrannosti).

Vysoké tresty za drogy. „Myslím si, že jednou z najcitlivejších častí sudcovského rozhodovania je pre obžalovaného aj pre sudcu rozhodnutie o výške trestu. Výška, a teda primeranosť trestov sú otázky, kde sa s mimoriadnou intenzitou stretáva právna a spoločenská stránka trestania. Aj spoločenská stránka trestania sa stáva právnou v tom zmysle, že zákonodarca môže kedykoľvek tresty upraviť. (...) Podľa [rámcového rozhodnutia Rady EÚ o minimálnych trestoch v oblasti nezákonného obchodu s drogami] každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy (...) ukladali účinné, primerané a odradzujúce tresty. Tu si dovolím poznamenať, že odradzujúci nie je synonymom slova prísny. Pri odľahčení veľmi závažnej témy pri sadzbe 15 až 20 rokov za jednorazové popolievanie marihuany sa natískajú myšlienky z filmu ‚Bohovia sa museli zblázniť‘,“ píše P. Straka v odlišnom (doplňujúcom) stanovisku k nálezu III. ÚS 412/2020 z 30. 11. 2021. No zároveň cituje skoršie rozhodnutie Ústavného súdu k zrušeniu spodnej hranice trestov (2012): „Zákonodarca má právo formovať trestnú politiku štátu, toto jeho právo však nie je absolútne.“

„Justičné vojny bez víťaza.“ V odlišnom stanovisku k III. ÚS 467/2022 zo 4. 8. 2022, na ktoré vtedy cez sociálnu sieť reagovala špeciálna prokuratúra, sa P. Straka obšírne zamýšľa nad snahou Úradu špeciálnej prokuratúry občas obísť Generálnu prokuratúru pri paragrafe 363 Trestného poriadku: „Pokiaľ orgány presadzovania práva vedú skryté alebo dokonca otvorené konflikty, napokon na to zrejme doplatíme my všetci, keďže tým dôjde k zníženiu dôvery v právo a spravodlivosť.“

Vysvetľuje v ňom tiež to, že celkom neplatí, že za každú cenu treba dostať prípad pred súd, pretože ako spoločnosť máme tiež záujem, aby sa trestné stíhania neviedli s pochybnosťami a ak sa vedú, treba ich odstrániť čo najskôr.

Poľovnícka chata a covid-19; snaha byť konzistentný. P. Straka pripojil odlišné stanovisko aj k rozhodnutiu, ktorým III. senát Ústavného súdu odmietol sťažnosť Roberta Fica proti odpočúvaniu jeho stretnutí na poľovníckej chate (III. ÚS 637/2022 z 24. 11. 2022). Kolegom vyčítal, že sa zachovali nekonzistentne. Podobný názor prezentoval aj pri covidových sťažnostiach (napr. III. ÚS 46/2021 z 29. 1. 2021). Systematicky nástojil, aby ich Ústavný súd neodmietal.

V oboch prípadoch mu dal čas za pravdu. Európsky súd pre ľudské práva totiž medzičasom prijal na ďalšie konanie sťažnosť R. Fica proti odpočúvaniu i viaceré sťažnosti proti covidovým opatreniam, ktoré Ústavný súd odmietol.

Nie vždy sa jemu samému podarilo byť konzistentným, vyplýva z odlišného stanoviska jeho kolegu. Išlo o jednu z množstva sťažností v súvislosti s vágne odôvodnenou vyšetrovacou kolúznou väzbou v posledných rokoch. P. Straka sa s kolegom sudcom Martinom Vernarským priklonilo k tomu, že v konkrétnom prípade to bolo v poriadku. Prehlasovali aj predsedu senátu sudcu Róberta Šorla, pre ktorého išlo o evidentný prípad chabo odôvodnenej väzby: „Vzhľadom na to, že konkrétne kolúzne dôvody Najvyšší súd neustálil, napadnuté uznesenie je neudržateľné pre ďalšie trvanie väzby,“ napísal R. Šorl (odlišné stanovisko k III. ÚS 521/2023 zo 7. 12. 2023).

Otváranie dohôd, kontakty s rodinou a väzba advokáta pre jeho prácu. Bol spravodajcom prípadu, v ktorom Ústavný súd konštatoval porušenie práv bývalého policajného prezidenta Tibora Gašpara – keď bol vo väzbe, snažil sa zvrátiť zákaz návštev rodiny, ale od špeciálnej prokuratúry nedostal žiadnu odpoveď, čo bola podľa súdu chyba (III. ÚS 456/2021 z 10. 2. 2022). Aj túto tému novely trestných predpisov riešia.

K rozhodnutiu o odmietnutí sťažnosti odsúdeného bývalého námestníka riaditeľa SIS Borisa Beňu pripojil P. Straka odlišné stanovisko, že vo výnimočných prípadoch by mala byť možná revízia uzatvorenej dohody o vine a treste, aby sa tak predišlo chybám (odlišné stanovisko k III. ÚS 619/2022 z 10. 11. 2022): „Ak má byť dohoda o vine a treste efektívnym prvkom restoratívnej justície, je dôležité, aby fungovali aj účinné revízne mechanizmy proti dohode o vine a treste najmä v prípadoch porušenia dôležitých princípov trestného práva. Inými slovami, aj restoratívna justícia bude ‚vábivejšia‘, ak nástroje na jej presadzovanie budú pri omyloch ľahšie napraviteľné.“ Novela Trestného poriadku umožní, aby 5-členný senát Najvyššieho súdu na podnet ministra spravodlivosti nezákonnú dohodu otvoril.

P. Straka bol spravodajcom tretej ústavnej sťažnosti vtedy väzobne trestne stíhaného advokáta Martina Ribára, pri ktorom dodnes existuje podozrenie, že je trestne stíhaný za výkon advokácie. Ústavný súd ho po dvadsiatich mesiacoch nezákonnej väzby prikázal prepustiť (III. ÚS 33/2021 z 13. 5. 2021).

Nerobí si ilúzie. Z pohľadu tém, ktoré riešia novely trestných predpisov, môže byť dôležité aj to, že sudca spravodajca tohto prípadu podľa rozhodovacej činnosti nepatrí k tým, čo by si idealizovali orgány činné v trestnom konaní v súvislosti s dohodami so spolupracujúcimi osobami (III. ÚS 455/2020 z 2. 6. 2022, senátne rozhodnutie, P. Straka bol spravodajcom): 

„Jednou z kľúčových výhrad sťažovateľa je sľub orgánov činných v trestnom konaní, že dôjde k uzavretiu dohody o vine a treste. Práve týmto zdôvodňoval sťažovateľ ochotu spolupracovať, pričom neuzavretie takejto dohody považoval za zradu a ľstivé konanie zo strany prokuratúry. Jedným z rizík dohodovacieho konania z kriminologického hľadiska je ‚hľadanie páchateľa pre trestný čin‘, keď inštalovanie recidivistu do pozície páchateľa (ideálne takého, ktorý práve vykonáva trest odňatia slobody a v prípade nového skutku je pravdepodobné napríklad malé navýšenie trestu alebo upustenie od potrestania) je obojstranne výhodná situácia. Orgány činné v trestnom konaní vyriešili prípad a páchateľ so zlým kriminologickým profilom si je vedomý, že by mu aj tak nik neuveril, tak radšej príjme ďalší trest za skutok, ktorý ani nemusel spáchať.“

Rozhodnutia a odlišné stanoviská nájdete na webe Ústavného súdu podľa spisovej značky, webstránka súdu neumožňuje priame odkazovanie na rozhodnutia.

Bez názvu je týždenný newsletter Adama Valčeka. Prináša komentovaný výber udalostí a jeho poznatkov z konkrétneho týždňa. Vychádza na adamvalcek.sk a trend.sk spravidla v nedeľu. V prípade, že máte akékoľvek pripomienky alebo námety, napíšte e-mail autorovi.