Nefunkčnú firmu nezachráni hotovosť, riešenie nesmie odkladať

Rôzne balíčky pomoci či dotácií urobili mnohým firmám medvediu službu. Pomohli síce zažehnať najväčšiu krízu, no podniky nemotivovali k tomu, aby sa kriticky pozreli na svoje financie. Zakladajúci partner a konateľ spoločnosti HRGS Miroslav Galousek však v rozhovore pre TREND upozorňuje, že firmy riešenie svojich skutočných problémov v podobe stratovej prevádzky neriešia. Zároveň vyvracia množstvo chybných predstav, ktoré klienti v súvislosti s reštrukturalizáciou majú. Medzi ne patrí napríklad predpoklad, že investor bude zachraňovať podnik bez toho, aby si nárokoval minimálne jeho kontrolný podiel.

Ešte stále prevláda názor, že reštrukturalizácia chráni dlžníkov pred veriteľmi?

Je to jeden z hlavných účelov reštrukturalizácie, takže asi áno. Účel tejto ochrany však spočíva v niečom inom, než si myslia veritelia.

Čo je teda účelom tejto ochrany?

Existuje primárne preto, aby sa zamedzilo individuálnemu uspokojovaniu veriteľov. Reštrukturalizácia chce dať príležitosť ozdraviť podnik tak, aby sa zachránili pracovné miesta, odberateľské vzťahy, daňové príjmy pre obec a štát, a to všetko tak, aby všetci zúčastnení veritelia dostali naspäť čo najviac zo svojich pohľadávok.

Čiže v reštrukturalizácii sa maximalizuje kolektívne uspokojenie?

Áno, presne to je jej účelom. Pri individuálnom uspokojení sa napríklad zabezpečený veriteľ rozhodne zrealizovať výkon záložného práva a vydraží majetok dlžníka. V konečnom dôsledku tak svoju pohľadávku z veľkej časti uspokojí, no okrem neho už nikto iný. Na ostatných veriteľov ostane už len prihlásiť si pohľadávky do konkurzu a čakať tri roky, po ktorých sa im z ich pohľadávky vrátia tri percentá. Reštrukturalizácia má práve za cieľ vytvoriť priestor na to, aby sa podnik nadýchol, poučil z chýb a ponúkol všetkým veriteľom minimálne 50 percent ich pohľadávky.

Zmenilo sa teda niečo v postoji podnikateľov vo vnímaní reštrukturalizácie?

Určite sa vďaka veľkým medializovaným reštrukturalizáciám dostal tento inštitút do povedomia. Dnes už nemusíme veriteľov presviedčať, že to naozaj v zákone existuje. Väčšina z nich už vie, o čo ide a čo to zhruba znamená, takže už nie sú takí šokovaní. Zároveň sa uzákonilo, že dlžník musí ponúknuť aspoň 50 percent pohľadávky, takže dnes už väčšina veriteľov reštrukturalizáciu podporuje, lebo každý vie, že v konkurze nedostane takmer nič.

Sú s tým spojené aj určité všeobecné mýty?

Áno, je ich viacero. Asi najčastejším je ten, že pre dlžníka je to jednoduché riešenie problémov, ktoré si sám spôsobil. Nie je to vôbec ľahké, práve naopak. Je veľmi náročné postaviť sa pred veriteľov, priznať chybu a bojovať za záchranu firmy. A tie problémy nenarobil sám. Za ten stav často nesú spoluzodpovednosť aj veritelia, ktorí v mnohých prípadoch umožnili dlžníkovi nakopiť nesplatiteľné dlhy. Keby si všetci veritelia vymáhali svoje dlhy okamžite, ako sa dostane podnik do omeškania, tak nadnesene povedané nemáme čo robiť. Rôznymi úľavami a splátkovými kalendármi však v praxi len odďaľujú moment, v ktorom dlžník pochopí, že má problém.

Posledné roky boli pre slovenské firmy náročné. Ako sa to odrazilo na množstve reštrukturalizácií?

Takmer vôbec. Reštrukturalizácií je na Slovensku extrémne málo v porovnaní s tým, koľko by ich malo byť. Súvisí to práve s tým predchádzajúcim bodom. Požičiam si výrok ekonóma Juraja Karpiša o tom, že kríza ukáže, kto plával bez plaviek. Na Slovensku pláva drasticky veľa podnikov bez plaviek. Namiesto toho, aby problémy riešili včas alebo aby si ich aspoň uvedomili, tak načerpajú rôzne kovidové pomoci a splátkové kalendáre, prípadne nové pôžičky a plávajú ďalej. Ten skutočný problém v podobe ich stratovej prevádzky neriešia. Až 90 percent našich klientov je presvedčených, že im len chýba posledných 200-tisíc a nemali by žiaden problém.

Akých chýb sa vaši klienti najčastejšie dopúšťajú?

Nedostatkom číslo jeden je, že sa pre reštrukturalizáciu rozhodujú neskoro. Napriek tomu, že im vysvetľujeme, že sú reálne v úpadku a už majú zákonnú povinnosť podať návrh na konkurz alebo reštrukturalizáciu, aj tak sa stále presviedčajú, že to ešte nejak zvládnu sami. Ozvú sa až vtedy, keď im banka vypne kontokorent alebo im exekútor zablokuje účty.

Zdroj: MATEJ KALINA

Vtedy je už na reštrukturalizáciu neskoro?

Nie je neskoro, ale je oveľa náročnejšia a stresujúcejšia ako pre klienta, tak aj pre veriteľov, banky alebo lízingovky. Podnik je tak veľmi takpovediac vyschnutý z likvidity, že sa ozdravný proces veľmi ťažko rozbieha. Reštrukturalizáciu treba riešiť okamžite, ako zacítite problémy s platobnou schopnosťou, ale ešte stále máte nejaké likvidné zdroje.

Ako môže podnik vedieť, že by mal ísť do reštrukturalizácie?

Štatutár má neustále sledovať finančnú situáciu vo svojom podniku. To mu priamo ukladá zákon aj pod hrozbou nemalej sankcie. Ak sa na to necíti, mal by tým poveriť špecialistov v oblasti ekonómie a manažmentu podniku. Druhou alternatívou je niekto, kto sa špecializuje v oblasti reštrukturalizácií a konkurzov a vie mu spraviť analýzu stavu a možných riešení.

Ako taká analýza vyzerá v praxi?

Klient alebo väčšinou jeho advokát či účtovník nás oslovia napríklad s tým, že je v podniku pravdepodobne problém. Respektíve majú podozrenie, že by už mohli spĺňať zákonné parametre úpadku, a chcú sa vyhnúť chybným rozhodnutiam. Tak sa najprv stretneme, necháme si vysvetliť aktuálny stav a čo mu predchádzalo a následne spracujeme kompletnú analýzu súčasnej situácie. Zanalyzujeme, či už je klient v úpadku alebo mu úpadok hrozí, a navrhneme rôzne verzie, ako jeho situáciu vyriešiť. Prípadne opíšeme riziká, ktoré sme u neho identifikovali, a ukážeme mu, ako sme ich v minulosti riešili.

Predpokladáte, že bude potreba, respektíve dopyt po týchto ozdravných procesoch rásť?

Predpokladáme, že ten počet vzrastie, pretože práve sa končia všetky už spomínané kovidové úvery a pomoci. K tejto situácii pritom dochádza v čase, keď sa úrokové náklady na prevádzkové financovanie oproti minulosti niekoľkonásobne zdvihli. Takže ak mali podniky napätý cash flow, tak prolongácia kontokorentu môže byť vážny problém. Je tu však už spomínaná otázka, teda či si to manažéri uvedomia a budú to chcieť včas riešiť alebo nie.

Môže situáciu ovplyvniť aj samotný veriteľ, respektíve investor?

Veriteľ je ten hlavný subjekt, kto to vie ovplyvniť. Kým dodávateľ jednoducho nepovie: „Nie, kým neuhradíte omeškané faktúry, tak vám ďalší materiál nedodáme,“ tak aj on zhoršuje situáciu odďaľovaním riešenia. Investor má zase charakter určitého mýtu. Všetci sa k nemu upínajú ako k univerzálnemu riešeniu, no v skutočnosti nehľadajú investora, ale zase len niekoho, kto im požičia ďalšie peniaze. Realita je však taká, že žiaden racionálny investor nebude investovať do podniku, ktorý je na prahu bankrotu. Investori, ktorí investujú do stresovaných firiem, investujú v drvivej väčšine preto, lebo oni sami majú s tým podnikom svoj vlastný zámer. To znamená, že aktuálny majiteľ aj manažment pôjdu buď úplne preč, alebo v lepšom prípade do minority.

Čiže nájsť investora pre podnik v reštrukturalizácii je nemožné?

To som nepovedal. Hovorím len, že si jeho úlohu klienti často nesprávne vykladajú. Majú predstavu bohatého človeka, ktorý nevie, čo s peniazmi, a oni mu ponúknu možnosť peniaze uložiť tak, aby sa mu len tak nenudili na účte. Taký človek neexistuje. Väčšina investorov zarobila peniaze svojím úspešným podnikaním a chcú ich investovať do niečoho prosperujúceho, čo im bude s minimom rizík spoľahlivo zarábať peniaze. Investor, ktorý má záujem o podnik v úpadku, spravidla neverí manažmentu, ktorý ho do takého stavu doviedol. Ak teda má záujem takýto podnik kúpiť, tak preto, lebo v ňom vidí potenciál, ale chce ho mať pod plnou kontrolou alebo chce vlastniť aspoň kontrolný podiel. Na druhej strane, pre investora nie je lepšia príležitosť, ako vstúpiť do podniku počas reštrukturalizácie.

Prečo?

Pretože povolením reštrukturalizácie sa zastavujú všetky splátky vrátane bankových úverov a finančných lízingov. Všetci veritelia si musia svoje pohľadávky prihlásiť v lehote 30 dní a kto to nestihne, ten má smolu. Jeho pohľadávka sa stáva nevymáhateľnou. Investor sa tak nemusí báť, že sa po rokoch objaví nejaká stará zmenka. Zároveň sa prihlásené záväzky rozkladajú do splátkového kalendára napríklad na päť rokov. Investor má teda relatívne jasný cash flow plán a vie, že keď do podniku vloží peniaze, tak sa použijú do oživenia prevádzky alebo do inovácií výrobného parku a neminú sa na sanovanie starých dlhov.

Ako pokračuje vývoj legislatívy v tejto oblasti? Vie zákonodarca pretaviť potreby podnikateľov do zákonov alebo sa doteraz prijaté opatrenia skôr míňajú účinku?

Zákonodarca sa snaží robiť úpravy a myslí to dobre, no neradí sa s firmami, ktoré s tým reálne žijú. Sme už viac než päť rokov absolútna jednotka na trhu v počte zrealizovaných reštrukturalizácií. Robíme na Slovensku ročne v priemere dvanásť reštrukturalizácií naprieč celým priemyselným spektrom od malých rodinných firiem až po veľké podniky. Máme teda celú databázu podnetov, ktoré by zlepšili priebeh insolvenčných konaní. Bohužiaľ, medzi tými, ktoré zákonodarca v posledných rokoch prijal, sa až na pár výnimiek nenachádzajú. Napríklad novovzniknuté inštitúty preventívnej reštrukturalizácie nezmenia to, že podniky riešia problém neskoro. Svedčí o tom zrejme aj skutočnosť, že už je to viac ako rok, čo zákonodarca tento nástroj prijal, no nevyužil ho nikto. Bolo to myslené dobre, no keby sme mali možnosť vyjadriť sa k tomu, tak by sme zákonodarcovi vysvetlili, že to v praxi zrejme fungovať nebude.

Proces reštrukturalizácie nie je vo všeobecnosti pre firmy vítanou udalosťou. Stretli ste sa napriek tomu aj s pozitívnymi udalosťami, ktoré firmám priniesla?

Každému klientovi vysvetľujem, že do reštrukturalizácie sa nechodí z dlhej chvíle, ale preto, že je to nevyhnutné. Je to ako operácia srdca. Dáte si operovať srdce preto, lebo hrozí, že bez operácie môžete každú chvíľu zomrieť. Každá takáto udalosť má však svoje riziká. Aj reštrukturalizácia je riziková záležitosť. V tíme, v ktorom dnes pôsobíme, máme za sebou na Slovensku už viac ako 200 reštrukturalizácií a naša úspešnosť je 90 percent. Neviem však nikomu zaručiť, že práve jeho firma nebude patriť do tých desiatich percent. Viem ale predpokladať, čo sa s jeho podnikom stane, ak tú operáciu nepodstúpi.

A ten pozitívny príbeh?

Takých je mnoho. Ako som povedal, robíme dvanásť reštrukturalizácií ročne. Najradšej mám tie z nich, kde si klient naozaj nechal poradiť a poučil sa z minulých chýb. Reštrukturalizácia mu dala druhú šancu a dnes ten podnik prosperuje a má skvelé odberateľské vzťahy aj napriek tomu, že mu veritelia museli časť záväzkov odpustiť. Alebo mám rád tie prípady, v rámci ktorých išiel klient s nami do reštrukturalizácie len preto, aby získal čas nájsť toho bájneho investora. Nakoniec ho, samozrejme, nenašiel, no podarilo sa nám tých deväť mesiacov splátkových prázdnin využiť tak efektívne, že nakoniec žiaden investor nebol potrebný a podnik žije dodnes. Spláca svoje pohľadávky podľa plánu a hospodári so ziskom. 

Miroslav Galousek

Je jedným zo zakladajúcich partnerov a súčasne konateľom spoločnosti HRGS. Počas vysokej školy sa stal riaditeľom pobočky Všeobecnej úverovej banky, a. s., kde v rámci svojich povinností zodpovedal za riadenie pracovníkov, riadenie rizík a plnenie finančných a obchodných cieľov banky. Na tejto pozícii zároveň vykonával pozíciu supervízora podnikateľských úverov. V HRGS sa špecializuje na reštrukturalizácie podnikov, finančné riadenie a kontroling.

Ďalšie dôležité správy