Je toto čierna labuť a čo vstupuje do náhodného výberu sudcov?

„Bez názvu“ – týždenný newsletter Adama Valčeka

Čierna labuť?

Tento týždeň mi myseľ asi najintenzívnejšie zamestnávala streľba na predsedu vlády Roberta Fica (Smer) a udalosti, ktoré nasledovali. Je to čerstvé, niektoré súvislosti sú osobnejšie a som omylný, preto, ak máte k týmto postrehom akúkoľvek vecnú pripomienku či odlišný názor, privítam vašu reakciu; stačí mi napísať e-mail.

Atmosféra. Predstavitelia Smeru, Hlasu a SNS začali okamžite po atentáte formulovať názor, že zodpovedné sú zaň aj médiá a opozícia. Tí to, samozrejme, odmietajú. 

Niektorí predstavitelia koalície pri formulovaní kritiky sami použili hrubý a konfrontačný slovník, čo sa mi nepáči, ale samej podstate ich kritiky rozumiem a s časti s ňou súhlasím.

V roku 2018 sme (novinári) formulovali názor, že Smer v ére svojich predchádzajúcich vlád vytvoril atmosféru, v ktorej si niekto trúfol objednať vraždu novinára.

Tou atmosférou bol myslený nielen (už vtedy) zbytočne konfrontačný slovník vládnych politikov k novinárom, ale najmä presvedčenie, že vybraní (vplyvní) ľudia si dokázali zabezpečiť beztrestnosť, čoho dôsledkom bolo, že napríklad veľké ekonomické kauzy málokedy skončili trestným stíhaním konkrétnych osôb.

Rozumiem preto, ak teraz koaliční politici používajú tú istú optiku na médiá a opozíciu. Verejný diškurz sa v posledných rokoch sploštil a slová v ňom stratili pôvodný význam, o čom som písal v newslettroch už viackrát. Ilustrujú to tri príklady, ktoré sa mi v tieto dni vybavili.

Opozícia pred polrokom pomenovala novelu trestných predpisov ako „promafiánsky balíček“. Z pohľadu politického marketingu skvelý krok, pretože tento pojem si osvojili ich podporovatelia a dokonca ho prevzali aj niektorí komentátori. Ale jeho používanie zároveň ovplyvnilo dynamiku aj obsah laickej a odbornej diskusie o novele, pretože kto sa zastával aj prospešných vecí v nej, vystavoval sa riziku, že jeho kroky budú interpretované ako „promafiánske“.

Vybavil sa mi aj dva roky starý komentár šéfredaktorky SME v súvislosti s výročím vraždy J. Kuciaka a vtedajšími vyhláseniami R. Fica – ten komentár som si zapamätal pre jeho príliš hyperbolizovaný titulok „korupcia je skutočnou vlastizradou“.

Samozrejme, že korupčníci sú kriminálnici, ale nie sú vlastizradcovia. Ale takéto postupné vyprázdňovanie pojmov ženie aspoň časť čitateľov k tomu, že v tom prestanú vnímať rozdiel.

Do tretice osobný príklad. Dávnejšie o mne denník SME napísal, že „v článkoch často spochybňuje[m] vyšetrovanie závažných káuz spojených so Smerom“. Fakticky to asi sedí, ale aj po dvoch rokoch to vnímam ako nebezpečné zjednodušenie, pretože opomína účel kritiky – vyšetrovania trestných káuz nekritizujem preto, že chcem pomôcť Smeru, ale preto, že si myslím, že dôležité nie sú iba výsledky trestných stíhaní, ale aj to, ako sa k nim dopracujeme, a tiež preto, že rovnaký štandard spravodlivosti, ktorý žiadam sám pre seba, musí platiť aj pre ľudí, ktorými pohŕdam, sú mi nesympatickí a nesúhlasím s nimi.

Tieto zjednodušenia pritom majú svoje dôsledky, nad ktorými sa máloktorí novinár pri písaní alebo strihaní príspevku zamyslí.

Napríklad v roku 2022 som zažil viacero incidentov, pri ktorých ma cudzí ľudia na ulici aj vulgárne konfrontovali s tým, že som odišiel zo SME, pridal som sa na akúsi temnú alebo druhú stranu, som skorumpovaný a podobné hlúposti.

Video atentátnika a úniky z vyšetrovaní. Už večer v deň atentátu došlo k úniku a zverejneniu krátkeho 21-sekundového videa a fotky časti výsluchu podozrivého. Ich obsah je totožný. Podozrivý v ňom objasňuje motív svojho činu, ktorým je podľa jeho vlastných slov nesúhlas s politikou súčasnej vlády vrátane zmien v justícii a trestnej politike štátu. 

Video pravdepodobne zhotovil policajt. Okolnosti jeho vzniku a úniku na verejnosť už preveruje policajná inšpekcia.
Na šírení videa ma zaujala ľahkovážnosť, s akou k nemu došlo. Jeho obsah totiž v podstate ospravedlňuje a opodstatňuje útok na predsedu vlády.

Obvinený bol podľa dosiaľ publikovaných informácií takzvaný osamelý vlk, páchateľ – jednotlivec, ktorý sa pre útok sám rozhodol, sám si ho naplánoval a sám vykonal. V takom prípade riziko ďalších útokov nespočíva v tom, že by sa niekde schovávali jeho kumpáni s podobnými plánmi, ale v tom, že jeho motívy budú bezbreho ďalej šírené a oslovia niekoho ďalšieho. Až po napísaní tohto newslettra vyšla správa, že podľa ministrov vnútra a obrany je reálna aj možnosť, že to nebol osamelý vlk, pretože niekto mu bezprostredne po atentáte vymazal profil na sociálnych sieťach a komunikáciu; čo, ak sa potvrdí, iba zvýrazní opodstatnenosť kritiky šírenia tohto videa.

Ak by sme sa opýtali členov Súdnej rady, ktorí slobodne a nezávisle hlasovali za odvolanie Jána Mazáka z funkcie predsedu, ako ovplyvnilo toto video pocit ich bezpečia, koľko z nich by odpovedalo, že nijako?

Šírenie tohto videa kriticky vníma aj Andrea Chlebcová Hečková z Katedry žurnalistiky a nových médií Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre: „Za väčší problém považujem medializáciu samotného atentátnika, prípadne iného vraha. Jeho tváre, mena, dôvodu konania. Nie pre prezumpciu neviny, ale skôr pre jeho možno nevedomé heroizovanie. Otázka môže znieť, či sa niekto takýmto konaním po jeho medializácii môže inšpirovať.“

Ak by atentát na R. Fica bol právne kvalifikovaný ako teroristický útok (čo nie je, NAKA skutok právne kvalifikovala ako úkladnú vraždu z pomsty v štádiu pokusu), potom by takéto video pravdepodobne spĺňalo definíciu teroristického obsahu a jeho šírenie by bolo zakázané pod hrozbou finančných sankcií jednotlivým médiám. 

Štátna mediálna rada prvýkrát podobnú tému riešila v súvislosti s teroristickým útokom na Zámockej ulici v Bratislave, po ktorom sa objavili snahy šíriť útočníkove dôvody a jeho manifest (tradičné médiá sa vtedy jednoznačne vyhranili proti a jeho posolstvá nešírili, v prípade atentátu na R. Fica postupovali odlišne).

V súvislosti s týmto videom ma zaujalo tiež to, že pri formulovaní kritiky jeho úniku chýba aspoň náznak vlastnej sebareflexie. Ak nebol problém v tom, že posledných päť rokov mali novinári vopred informácie o chystaných realizáciách (kauza Búrka, zadržanie Tibora Gašpara alebo razia v sídle skupiny Penta); ak do médií bez následkov unikla fotka z policajného sledovania; ak samotná polícia na sociálnej sieti zverejňovala zbytočne osobné fotky z domových prehliadok (napríklad Kajetán Kičura vítajúci kukláčov v papučiach a župane, Ladislav Makó za stolom v jedálni svojho domu); tak v čom je problém teraz?

Nad únikom videa s atentátnikom sa dá úprimne pohoršovať iba vtedy, ak si priznáme, že ani v iných prípadoch, kedy nám to vyhovovalo, lebo sme mali exkluzívne informácie alebo klikané fotografie, to v poriadku nebolo.

Vyhlásenia šéfredaktorov a rozdiel medzi nimi. Pred pár týždňami som napísal, že napätie a konfrontácie medzi novinármi najpopulárnejších médií trvajú už dlhšiu dobu, ale len nedávno sa preniesli do verejného priestoru. 
Po atentáte sa ukázal ďalší príklad. Vznikli dve rôzne vyhlásenia šéfredaktorov médií. 

Prvé vyhlásenie na začiatku podpísali šéfredaktori SME, Denníka N, Aktuality.sk a ďalších médií, neskôr sa k ním pridali aj televízie Markíza a Joj. V skratke – odsudzujú útok na R. Fica a všetci sa musíme pokúsiť upokojiť situáciu. 

Druhé vyhlásenie podpísali šéfredaktori médií z najväčšieho vydavateľstva News and Media Holding, teda Nového Času, Plus 1 deň, Plus 7 dní, Trend, Új Szó a ďalších. Je podobné ako to prvé, ale predsa je iné. Asi najvýraznejší rozdiel medzi nimi je v tom, že toto vyhlásenie otvorene apeluje aj na sebareflexiu naprieč názorovými skupinami v spoločnosti – vrátane novinárov.

Koľko času je dosť a ne/funkčná etická samoregulácia. V piatok som si do poznámok k newslettru pripísal tento článok Denníka N, pretože sčasti súvisí s ostatnými poznámkami a sčasti s témou, ktorá je nedoriešená a ostane nedoriešená asi aj teraz.

Pri tomto bode sa síce cítim subjektívne nestranný, ale upozorňujem, že spolupracujem s vydavateľstvom News and Media Holding zo skupiny Penta.

„Šéf štátnej ochranky bol funkcionár Hlasu, pracoval pre Pentu a strážil aj Haščáka,“ znie titulok tohto článkuo Pavlovi Krejčím, ktorý bol súčasťou ochranky aj na mieste atentátu. Informáciu, že to bolo v rokoch 1998 až 2001 Denník N do článku doplnil až potom, čo sa mu po jeho vydaní ozvala hovorkyňa Penty. 

Titulok aj štruktúra článku ostali nezmenené, čo znamená, že v Denníku N v súčasnej situácii vnímajú za najpodstatnejšiu informáciu to, čo robil riaditeľ Úradu na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií pred vyše dvomi dekádami, hoci z článku nevyplýva, čo robil medzičasom. Zodpovednosť za to nesie aj ministerstvo vnútra, ktoré novinám (celkom nepochopiteľne) neposkytlo jeho životopis, ale ani to neospravedlňuje prehliadanie alebo zľahčovanie časového aspektu informácie. Dávať ju do popredia znamená vytvárať nesprávny (nepodložený) obraz, že to, kde pracoval ochrankár pred vyše dvomi desaťročiami má niečo spoločné so súčasnosťou.

Myslím si, že tento prístup je neetický, ale štandardizované pravidlá k tomu chýbajú, pretože podobný prípad dosiaľ Tlačovo-digitálna rada neriešila (je to orgán etickej samoregulácie, nie štátny mediálny regulátor). Pritom ide o čosi, čo sa v rôznych obmenách a intenzite v médiách opakuje pravidelne. 

Napríklad, ak polícia po niekom pátra, zverejní jeho fotku s osobnými údajmi na oficiálnom webe, médiá si urobia snímku obrazovky a celú ju používajú aj vtedy, keď už pátranie dávno nie je aktuálne. Ako dlho je v poriadku používať takúto snímku z pátrania a odkazovať nepriamo na to, že niekto bol v pátraní? Alebo ako dlho je dosť na to, aby novinári pri analýzach a investigatíve pristupovali s dôverou k argumentu dotknutých osôb, že s niekým iným sa už nevídajú, ak nemajú v rukách nič iné, len desať alebo dvadsať rokov starý záznam v nejakom registri?

Nezapochybovali, že Ján Mazák prekročil právomoci

Sudkyňa Krajského súdu v Bratislave Marcela Kosová je od utorka predsedníčkou Súdnej rady, zvolená bola trinástimi hlasmi z pätnástich prítomných (M. Kosová nehlasovala a členka Súdnej rady Lucia Berdisová hlasovala proti, čo odôvodnila tým, že M. Kosová bola pri odpovedaní na jej otázky nekonštruktívna).

Viac než diskusia o návrhu na vymenovanie M. Kosovej ma zaujalo, že Ústavný súd krátko pred začiatkom zasadnutia doručil Súdnej rade rozhodnutie, že odmietol ústavnú sťažnosť Jána Mazáka v súvislosti s jeho odvolaním z funkcie predsedu. Rozhodnutie je v anonymizovanej verzii už publikované na webe Ústavného súdu (nájdete ho pod číslom III. ÚS 255/2024, webstránka súdu neumožňuje priame linkovanie na konkrétne rozhodnutie).

Znamená to, že Ústavný súd stihol sťažnosť J. Mazáka predbežne posúdiť za 20 kalendárnych dní. Za ten čas stihol ústavný sudca Robert Šorl pripraviť návrh 13-stranového rozhodnutia (deväť strán tvoria vlastné úvahy Ústavného súdu, zvyšok je rekapitulácia sťažnosti a diania pri odvolávaní J. Mazáka) a nájsť preň podporu u svojich kolegov v senáte sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského. 

Samotný Ústavný súd nepriamo potvrdil, že sťažnosť J. Mazáka prerokoval prednostne. „V uvedenom termíne (13. mája, pozn. autora) rozhodol preto, lebo v ústavnej sťažnosti sťažovateľ (J. Mazák, pozn. autora) navrhoval vydanie dočasného opatrenia týkajúceho sa uloženia povinnosti Súdnej rade zdržať sa vykonávania (...) právomoci voliť predsedu Súdnej rady,“ reagovala hovorkyňa súdu Martina Ferencová. Voľba bola naplánovaná na utorok 14. mája a Ústavný súd nechcel vystaviť Súdnu radu neistote v súvislosti s voľbou.

Z dát, ktoré súd poskytol o iných sťažnostiach, ktoré mu prišli v podobnom čase ako tá od J. Mazáka, vyplýva, že takto rýchlo rozhodol aj v pár ďalších prípadoch.

J. Mazák na rozhodnutie reagoval tak, že sa obráti na Európsky súd pre ľudské práva.

V čom ma rozhodnutie prekvapilo. Aj keď rýchlosť rozhodovania Ústavný súd zmysluplne vysvetlil, rozhodnutie ostáva prekvapujúce v čomsi inom. Ústavný súd sťažnosť J. Mazáka totiž odmietol už pri predbežnom prerokovaní a nevidel priestor sa jeho argumentami zaoberať hlbšie. Z odôvodnenia vyplýva, že ju vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

Keď bývalý predseda Súdnej rady sťažnosť pred mesiacom podal a zverejnil, súkromne som tipoval, že súd jej nakoniec nevyhovie, ale zvolí pri tom iný procesný postup a to práve preto, aby záväzne vyjasnil pravidlá odvolávania a tiež sa okrajovo vyjadril k lustračnej právomoci predsedu Súdnej rady. 

Čakal som, že súd narýchlo odmietne návrh J. Mazáka na vydanie predbežného opatrenia, aby mohli členovia Súdnej rady bez obáv zvoliť nového predsedu – ale zároveň som čakal, že jeho sťažnosť príjme na ďalšie konanie, v ktorom detailne preskúma opodstatnenosť podozrení z neoprávnenej lustrácie sudcov. Jednoducho zodpovie otázku, či ide iba o to, že J. Mazák zle označil pokyny na lustráciu odkazom na nesprávne ustanovenie zákona o Súdnej rade, ale v skutočnosti mal oprávnenie na preverovanie informácií o sudcov na polícii, čím sa sám po odvolaní bránil – alebo ide o jednoznačné prekročenie právomoci.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že senát R. Šorla, I. Fiačana a M. Vernarského nevidel priestor na takéto podrobné skúmanie právomocí predsedu Súdnej rady, pretože tie sú podľa nich jednoznačné a preto podľa nich podozrenia z neoprávnenej lustrácie nie sú „zjavne mylné“.

Ilustrovali to na piatich konkrétnych príkladoch. Napríklad sudkyne, ktorej majetkové priznane nechal J. Mazák preveriť. „Sťažovateľ (J. Mazák, pozn. autora) tak výslovne konal vo veci, v ktorej podľa zákona o Súdnej rade má konať komisia Súdnej rady a len vtedy, ak sa na tom na základe kvalifikovaného podnetu uzniesla nadpolovičná väčšina členov Súdnej rady. Preto záver o tom, že prešetrovanie takéhoto podania sťažovateľom nebolo v jeho právomoci, a preto bolo porušením jeho povinností predsedu Súdnej rady, nemožno považovať za zjavne mylný,“ konštatuje Ústavný súd. 

„Už po preskúmaní postupov sťažovateľa v piatich prípadoch vybavovania rôznych podnetov adresovaných Súdnej rade vo vzťahu ku konkrétnym sudcom nemožno na základe strohej a v Súdnej rade neprerokovanej argumentácie sťažovateľa dospieť k tomu, že by záver Súdnej rady o tom, že sťažovateľ opakovane porušil svoje povinnosti predsedu Súdnej rady, bol zjavne mylný. Z návrhu na odvolanie sťažovateľa z funkcie predsedu Súdnej rady v prípadoch preskúmaných Ústavným súdom sú zrejmé skutočnosti, ktoré možno rozumne posúdiť ako opakované porušenie povinností sťažovateľa ako predsedu Súdnej rady,“ zhrnul Ústavný súd.

Čas na prípravu nevyužil. Sudcovia odmietli aj argument J. Mazáka, že nemal dostatok času reagovať na návrh na svoje odvolanie. Zrekapitulovali mu priebeh zasadnutia, na ktorom bol odvolaný a pripomenuli mu, že navrhovatelia odvolania mu ponúkli dodatočných päť pracovných dní, čo by znamenalo, že odvolávanie by sa posunulo zo 16. na 25. apríla. J. Mazák to nevyužil, argumentoval, že nevie, či by to stihol a zo zasadnutia Súdnej rady nakoniec odišiel. 

„Namiesto konštruktívnej odpovede však (J. Mazák) na tento návrh reagoval tak, že nevie poskytnúť záruku, že si za tak krátku dobu pripraví vyjadrenie. To je však celkom v rozpore s jasnou právnou pozíciou, ktorú sťažovateľ formuluje v ústavnej sťažnosti doručenej Ústavnému súdu 23. apríla 2024, teda v deň, v ktorý sa podľa navrhovateľov mohlo uskutočniť zasadnutie Súdnej rady k ich návrhu na odvolanie. Štyri či päť pracovných dní sťažovateľovi nestačilo na vyjadrenie pozície k návrhu na jeho odvolanie, no stačilo na podanie ústavnej sťažnosti,“ argumentuje Ústavný súd.

Prípad Petra Šamka. Sudcovia R. Šorl, I. Fiačan a M. Vernarský odmietli aj argument J. Mazáka, že člen Súdnej rady a sudca Krajského súdu v Bratislave Peter Šamko mal byť vylúčený z hlasovania, pretože jedným z dôvodov na odvolanie bolo podozrenie, že J. Mazák dal neoprávnene lustrovať samotného P. Šamka.

Pripomenuli, že Súdna rada nie je súdom, ale je kolektívnym orgánom sudcovskej legitimity. „(...) členovia Súdnej rady môžu mať rozdielne názory na plnenie povinností predsedu Súdnej rady a to aj vo vzťahu k otázkam, ktoré sa týkajú ich samých (...). Preto nie je dôvod na to, aby (právo na nezaujatého sudcu) bolo rozšírené aj na rozhodovanie člena Súdnej rady,“ odôvodnil Ústavný súd.

Pre J. Mazáka išlo o dôležitý argument, pretože z funkcie bol odvolaný desiatimi hlasmi – rozdielom jediného hlasu. Ibaže jeho spochybňovanie účasti P. Šamka od začiatku pôsobilo nepresvedčivo – ak by totiž platil argument J. Mazáka, tak v prípade, že by predseda Súdnej rady nechal lustrovať všetkých sudcovských členov Súdnej rady, tak by bol neodvolateľný. Na sudcov totiž pripadá deväť členov a ak by všetci boli vylúčení, tak deväť zvyšných nominantov prezidenta, parlamentu a vlády by nikdy nenašlo potrebnú väčšinu desiatich hlasov. Preto je odmietnutie tohto argumentu Ústavným súdom zmysluplné.

Napriek tomu je škoda, že Ústavný súd aj tento argument nerozvil trochu širšie. V prípade P. Šamka totiž existoval priestor na výklad ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone verejných funkcií. Vzťahuje sa aj na členov Súdnej rady.

Zákon vyžaduje, aby verejný funkcionár pred vystúpením v debate alebo hlasovaním o bode, „na ktorom má osobný záujem“ oznámil, že sa ho konkrétny bod dotýka. No zákon už nespresňuje, ako má táto notifikácia vyzerať. P. Šamko pri debate o odvolaní J. Mazáka viackrát zopakoval, že jedno z podozrení z neoprávnenej lustrácie sa dotýka jeho samotného, čo by mohlo stačiť.

Ústavný súd sa však k výkladu notifikačnej povinnosti v zákone o ochrane verejného záujmu možno dostane pri posúdení ústavnosti novely Trestného zákona – opozícia totiž vyčítala trestne stíhanému poslancovi Smeru Tiborovi Gašparovi, že nenotifikoval svoj „osobný záujem“, hoci z novely by mal prospech aj on.

Ústavný zákon o ochrane verejného záujmu je síce účinný už dvadsať rokov, ale výklad notifikačnej povinnosti chýba a je otázne, kde sú jej hranice. Poslanci totiž nikdy nenotifikovali, že by mali osobný záujem na hlasovaní o výške platov, odvodoch alebo daniach, hoci to bytostne ovplyvňuje výšku ich príjmov.

Čo všetko vstupuje do náhodného výberu sudcu

Pred dvomi týždňami predseda Špecializovaného trestného súdu Ján Hrubala v debate Otvorene s Annou Vargovou na Rádiu Slovensko povedal, že elektronická podateľňa vyberá sudcov náhodne, ale „konkrétne u nás do piatich kategórií podľa náročností“.

Vzbudilo to moju zvedavosť, pretože rozvrhy práce jednotlivých súdov, kancelársky poriadok pre súdy a ani zákon o súdoch žiadne kategórie náročnosti nepoznajú. Známy je iba iný parameter – pomer. Ide o základné nastavenie, ktoré určuje, aký podiel z nových prípadov príde konkrétnemu sudcovi.

Jediný dostupný zdroj, ktorý zmieňuje aj nastavenie náročnosti je používateľská príručka k systému elektronickej podateľne. Nie je prístupná širokej verejnosti. Zmieňuje sa v nej, že je možné nastaviť takzvanú kategorizáciu spisov. Napríklad jednu kategóriu môžu tvoriť trestné prípady s viacerými obžalovanými, inú kategóriu zas môžu tvoriť trestné činy proti životu, inú kategóriu ekonomické trestné činy a podobne.

Takéto nastavenie vzniklo asi pred dvadsiatimi rokmi, aby sa zaistilo, že všetci trestní sudcovia najmä na okresných súdoch budú mať podobne náročné prípady.

Z odpovedí jednotlivých okresných súdov vyplýva, že nikto nevie vysvetliť, kto a kedy určil jednotlivé parametre a z čoho vychádzajú. V zákone ani iných predpisoch k tomu žiadne pravidlá neexistujú. Ústavný súd pritom vo svojich rozhodnutiach o práve na zákonného sudcu prízvukuje, že pravidlá prideľovania prípadov musia byť predvídateľné a transparentné.

Okresný súd Trnava a Okresný súd Banská Bystrica sprístupnili konkrétne nastavenia kategorizácie spisov. Sú totožné, čo naznačuje, že rovnaké nastavenia platia asi pre všetky špecializované okresné súdy (ide o okresné súdy v sídle krajského súdu, ktoré rozhodujú o prípadoch závažnejšej kriminality). 

Podľa sprístupnených dát existuje sedem kategorizačných skupín. Napríklad v prvej skupine sú aj drogové trestné činy. Od počtu obvinených a počtu skutkov, za ktoré sú obžalovaní závisí ďalší parameter – váha. Ak je v prípade šesť a viac obvinených, má taký prípad váhu 30. Ak je ich menej ako šesť, ale sú traja a viacerí, tak váha je 20. Ak sú dvaja, tak váha takého prípadu je 10.

Čo však znamená váha a ako ovplyvňuje náhodné prideľovanie prípadov, nie je známe. Rovnako nie je známe kto, kedy a na základe čoho určil jednotlivé hodnoty váh a tiež počty skutkov a obvinených.

Ministerstvo spravodlivosti by k tomu malo poskytnúť podklady a vysvetlenie v najbližších týždňoch, pretože väčšina súdov tvrdí, že o tom nič nevie a tieto nastavenia boli určené niekedy v minulosti na základe pokynov z ministerstva. Žiadosti o informácie preto postupne preposielajú na ministerstvo.

Pravidlá kategorizácie spisov, ako sa nastavenia oficiálne volajú, v sebe skrývajú dve riziká. Prvé súvisí so zmienenou transparentnosťou. Pretože tieto nastavenia nie sú určené v rozvrhoch práce jednotlivých súdov a ani v ministerskej vyhláške alebo zákone, nevedno, či by prešli Ústavným súdom.

Druhé riziko súvisí s otázkou, nakoľko je možné na základe údajov o kategorizácii spisov predpovedať, akému sudcovi systém pridelí ďalšiu trestnú kauzu, ak má obžaloba k dispozícii údaje o náročnosti prípadov, ktoré už jednotliví sudcovia riešia (čo je problém najmä Špecializovaného trestného súdu, ktorý mal donedávna centralizovaného žalobcu a v porovnaní s okresnými súdmi naň prichádza výrazne menej prípadov).

Odpočúvanie porád Mariana Kočnera už trestne stíhajú

Policajná inšpekcia začala trestné stíhanie pre podozrenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa v súvislosti s odpočúvaním porád Mariana Kočnera vo väznici v Leopoldove. Uznesenie o začatí stíhania prináša úplne novú a prekvapujúcu informáciu – podľa podozrení Úradu inšpekčnej služby bola návštevná miestnosť číslo štyri v leopoldovskej väznici odpočúvaná „od presne nezisteného času a dňa v mesiaci november 2018 do presne nezisteného času a dňa pravdepodobne konca roka 2019“. Je to výrazne viac než sa doteraz vedelo.

Doteraz bolo oficiálne známe iba to, že Špecializovaný trestný súd vydal príkaz na odpočúvanie miestnosti od 8. februára do 30. apríla 2019. Obhajca M. Kočnera už skôr uviedol, že v priebehu 81 dní odpočúvania tam mal 69 stretnutí s viacerými svojimi advokátmi.

Inšpekcia neodpovedala na otázku, či informácie z uznesenia o začatí trestného stíhania znamenajú, že vyšetrovateľ má v rukách konkrétne dôkazy, že návštevná miestnosť bola v skutočnosti odpočúvaná celých dvanásť mesiacov.

Okrem polície má oprávnenie na takéto sledovanie aj Zbor väzenskej a justičnej stráže a jednotlivé tajné služby. Zisťovanie informácií o tom je zložité, pretože sú utajované. Navyše také odpočúvanie môžu schvaľovať aj iné súdy, nielen Špecializovaný trestný súd.

M. Kočner ešte vlani podal ústavnú sťažnosť proti odpočúvaniu, ale súd ju odmietol ako predčasnú – odkázal mu, aby najprv počkal, ako inšpekcia vybaví jeho trestné oznámenie na neoprávnené nahrávanie porád s advokátmi a podľa toho sa môže obrátiť na Ústavný súd opäť.

Tento rok podal dovolanie v kauze falšovania takzvaných televíznych zmeniek. Je to zatiaľ jediný prípad, v ktorom je M. Kočner právoplatne odsúdený. Namieta v ňom aj porušenie práva na obhajobu. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom v tomto prípade rozhodne päťčlenný dovolací senát Najvyššieho súdu. Nemá na to lehotu, môže to trvať aj roky.

Videopodcast

Tento týždeň vyšiel videopodcast so štátnou tajomníčkou ministerstva spravodlivosti Katarínou Roskoványi.

Zaujímavé diskusie

Bez názvu je týždenný newsletter Adama Valčeka. Prináša komentovaný výber udalostí a jeho poznatkov z konkrétneho týždňa. Vychádza na adamvalcek.sk a trend.sk spravidla v nedeľu. V prípade, že máte akékoľvek pripomienky alebo námety, napíšte e-mail autorovi.