„Naratív, že vysoké trestné sadzby budú odrádzať páchateľov a nebudú páchať trestnú činnosť, nefunguje tridsať rokov. Prečo si myslíme, že to bude fungovať?“ vraví profesor trestného práva z Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave TOMÁŠ STRÉMY, ktorý sa špecializuje na restoratívnu justíciu – už dvadsať rokov patrí k popularizátorom iných trestov než je zatváranie páchateľov do väzníc.
Čím je spôsobené to, že vo verejnom diškurze fetišizujeme trest odňatia slobody? Akoby sme ho vnímali ako jediný spravodlivý a správny, ktorí uspokojuje našu túžbu po potrestaní páchateľov.
Vo svojej podstate kopírujeme predchádzajúci režim v Československu, respektíve v bývalom východnom bloku, kde prevládali prvky takzvanej retributívnej justície. V takom systéme je prioritou potrestať páchateľa tak, aby išiel do väzenia. Je to vzťah predovšetkým medzi štátom a páchateľom. Naproti tomu v restoratívnej justícii je do tohto dvojstranného vzťahu – dialógu, prizvaná obeť (poškodený) trestného činu.
Nie je odpor k restoratívnej justícii spôsobený potom tým, že pri ekonomickej trestnej činnosti alebo korupcii sme častokrát poškodení všetci a ťažko si predstaviť primeranú hodnotu odškodnenia a prirodzene máme sklon inklinovať k trestu odňatia slobody ako akémusi univerzálnemu trestu?
V súčasnej retributívnej justícii sa nám však častokrát stáva, že keď už páchateľ nastúpi do výkonu trestu odňatia slobody, tak podľa kriminologických výskumov odsúdený už nemá záujem ďalej nahradiť spôsobenú škodu. A to preto, lebo páchateľ vníma výkon trestu ako zadosťučinenie, ktorým už splatil svoj „dlh“ spoločnosti. Keď tam strávi desať rokov, nie je ochotný zaplatiť odškodné poškodeným. Napríklad všetky druhy podvodov, kde je škoda veľkého rozsahu 133-tisíc eur a viac, tak tí páchatelia idú do výkonu trestu odňatia slobody na desať až pätnásť rokov. V lepšom prípade uzatvoria dohodu o vine a treste na šesť alebo osem. Po troch štvrtinách, teda piatich rokoch môžu ísť podmienečne von. O ochote či motivácii nahradiť škodu 200-tisíc eur už veľmi nemožno hovoriť. Povie si, že si to odsedel. Potvrdzujú to kriminologické výskumy všade vo svete.
Ako ste sa dostali k restoratívnej justícii?
Po príchode zo štúdia v Austrálii v roku 2005 som sa vrátil na Právnickú fakultu Trnavskej univerzity, kde som sa ako súčasť vedeckej školy profesora Gustáva Dianišku odhodlal na hlbšiu štúdiu teórie reintegrovaného zahanbenia od známeho austrálskeho kriminológia Johna Braithwaitea (autor známej publikácie Crime, Shame & Reintegration z roku 1989 o tom, že prístup súčasného trestného súdnictva pri trestaní skôr zhoršuje kriminalitu, pozn. autora). Prvé vedecké výstupy sme publikovali v Justičnej revue vo vydaní 1/2009. Snažili sme sa naše výsledky orientovať už toho času na propagáciu restoratívnej justície. Nezabudnem na rok 2012 a 2013, keď sme uspeli s projektom APVV (Agentúra na podporu výskumu a vývoja, pozn.) na tému „Restoratívna justícia a alternatívne tresty“ a niektorí kolegovia mi hovorili, že to je niečo, čo sa na Slovensku „ťažko“ presadí. Dodnes sme vyprodukovali zhruba dvetisíc strán verejne dostupnej odbornej tvorby a výskumov, ktoré potvrdzujú, že trest odňatia slobody za každú cenu nie je zmysluplný.
Nahrávame v štvrtý deň verejnej diskusie o novelách trestných predpisov. Sme v roku 2023, ale neukazujú niektoré vyslovené poznámky k znižovaniu trestných sadzieb či posilneniu alternatívnych trestov, že nie sme ako spoločnosť pripravený odchýliť sa od toho, že trest odňatia slobody je jediný správny?
Ak sa stane skutok, ktorý polarizuje spoločnosť, tak politici väčšinou na druhý deň nájdu novú skutkovú podstatu trestného činu a chcú novelizovať zákon. Tento postup však nie je správny. My to vieme dlhodobo. Trestná politika sa tvorí tak, že sa uskutočnia kriminologické výskumy, ktoré sme tu však nemali ani pri prijímaní nového Trestného zákona v roku 2005, respektíve boli minimálne. Už roky na svetových alebo európskych kriminologických kongresoch zaznieva, že Slovensko vo vysokom počte ukladá tzv. nepotresty (nepodmienečné tresty odňatia slobody, pozn.). My sme pritom v niektorých momentoch predbehli iné krajiny, napríklad v roku 2013 zaobstaraním elektronických náramkov alebo publikáciami o restoratívnej justícii), ale následne nám ušiel vlak. Napríklad elektronický náramky sme mali dva či tri roky pred Českou republikou. Prišla potom zmena, že sa môžu aplikovať aj pri trestoch s hornou hranicou najviac desať rokov, ale to nestačilo, pretože dodnes ukladáme drakonické tresty. Napríklad za legalizáciu výnosov z trestnej činnosti je sadzba 12 až 20 rokov. Pri najlepšej vôli uzatvorí páchateľ dohodu a dostane deväť rokov a môže byť rád, že mu nevezmú všetok majetok, čo bolo donedávna obligatórnou súčasťou odsudzujúceho rozsudku.
Znamená to, že reakcia slovenskej spoločnosti nie je výnimočná v porovnaní s inými krajinami, kde sa zavádzali prvky restoratívnej justície?
Verejnosť nie vždy s priazňou prijíma novely Trestného zákona. Poukázal na to aj profesor Helmut Kury z Max Planck Institute v Nemecku. Profesor Helmut Kury v príspevku z roku 2014 napísal, že do určitej miery musia tieto nepopulárne zmeny prevziať do rúk odborníci a argumentovať. Verejnosť to síce v nejakom momente nechápe, ale pochopí to o dva, tri, štyri roky neskôr, keď to zistí možno aj na vlastnej skúsenosti. Napríklad pri škodovej udalosti v doprave, tak ten poškodený sa skôr uspokojí s náhradou škody 20-tisíc eur za zničené auto a podmienkou pre vinníka nehody, než žiadnym odškodnením a päťročným väzením pre páchateľa. A ten páchateľ výkon trestu vníma ako splatenie dlhu spoločnosti a má minimálnu motivácia po výkone trest zaplatiť spôsobenú škodu. Ani pre spoločnosť nie je prospešné dávať ľudí do výkonu trestu odňatia slobody, pretože potom sa nám nezaradia naspäť do spoločnosti, respektíve len s ťažkosťami.
Existujú kriminologické výskumy, ktoré potvrdzujú, že v prípade páchateľov, ktorí nie sú duševne ani fyzicky nebezpeční pre spoločnosť, je ich zatváranie do ústavov nezmyselné?
Samozrejme. Vidíme to na Nemecku, Rakúsku a iných západných krajinách Európy, ktoré majú index väzenstva nižší, niekedy troj- až štvornásobne (z hľadiska indexu väzenstva podľa kritéria štátnej príslušnosti). Na Slovensku je index okolo 190 (190 väzňov na 100-tisíc obyvateľov, pozn. autora). Sme blízko čísiel, ktoré majú krajiny východnej Európy, ale vlak nám odchádza. Napríklad Česká republika aplikuje alternatívne tresty vo väčšej miere. Zoberte si iba taký peňažný trest. Oni v 23-percentách prípadov, my v desiatich. Ten trend nevidíme, ale bude viditeľný o päť rokov, keď nám budú ľudia stále nastupovať do väzníc. V minulosti sme s Aktuality.sk analyzovali počty väznených za drogy. Pred piatimi rokmi to bolo 1000 ľudí, teraz je ich 1800. Do akých čísiel sa to my dostávame? Veľa ľudí bude musieť čakať, kým nastúpia do výkonu trestu odňatia slobody, pretože tam majú ísť na sedem rokov. Upchali sme systém tak, že aj ľudia, ktorí majú ísť do väzenia a ústavnej liečby, tam ísť nemôžu, pretože sú tam ľudia pred nimi. A to nie sú žiadni díleri. To môžu byť pokojne mladý chlapec, ktorý na internáte podá jedného jointa partii troch ďalších kamarátov, ale podľa Trestného zákona je to už dílerstvo, za ktoré hrozí trest odňatia slobody 10 až 15 rokov. Šesť až osem rokov natvrdo, dáme takejto osobe aj ústavnú liečbu, ale do nej môže ísť až nakoniec, pretože v Slovenskej republike na to nie nie sú kapacity a tak mu znemožníme požiadať o podmienečné prepustenie. Systém je v tejto oblasti vskutku medzerovitý. To isté legalizácia výnosov z trestnej činnosti. My máme dvanásť až dvadsať rokov, Rakúsko a Nemecko jeden až desať rokov. Kam dostávame tých ľudí? Ako majú uvažovať obvinení? Legalizácia sa pritom môže dotknúť aj bežne populácie, ak niekto pracuje v susedných krajinách ako Česko, Maďarsko alebo Rakúsko a donesie si odtiaľ vyplatenú hotovosť a následne to môže mať rýchly spád.
V politickej debate už zaznela kritická poznámka, že my musíme mať vysoké trestné sadzby, pretože trestná justícia je pomalá a nakoniec aj súdy majú sklon to zohľadňovať a nakoniec po rokoch dávať tresty bližšie k spodnej hranici. Čo si o tom myslíte?
Dovolím si nesúhlasiť. Stále je dobré dať trestnú sadzbu od jedného do 10 rokov a sudca by mať veľký priestor na individualizáciu trestu, teda ukladanie trestu na mieru. Samozrejme, môže nastať situácia, že ak sa znížia sadzby, tak sa môžu vo väčšej miere ukladať podmienky a sudcovia ich nebudú chcieť ukladať. Ale ak dnes niekto poukazuje, že mnoho sudcov sa snaží ukladať tresty pod spodnú hranicu, tak sa pýtam, čo majú tí sudcovia robiť pri takých drakonických trestoch? Ako to majú individualizovať? Ak je sadzba desať až pätnásť pri podvode nad 133-tisíc eur, tak majú uložiť pätnásť rokov takmer ako za vraždu? Osobne som skôr za široké rozpätie sadzieb a nechal to na súdny systém, on si to vyrieši . Máme dvojstupňové súdne konanie, ak je niekto nespokojný, podajú odvolanie. Ak ani tam nie, tak dovolanie. Súdom by som veril. Profesor Pavel Šámal z Česka (súčasný ústavný sudca ČR, pozn. autora) ešte počas pôsobenia v Bratislave hovoril, že zvýšením trestných sadzieb neodstránime určitý neduh. Odstránime ho iba tak, že páchateľov, hoci aj korupcie, vytiahneme z toho systému. Tá protispoločenská činnosť tu však bude stále. Ak dáme drakonické trestné sadzby od desať do pätnásť rokov, nič nevyriešime. Často sa pýtam študentov, či vedia, že ak si jedného jointa podajú alebo si ho rozdelia v trojice, či môžu ísť na desať-pätnásť rokov do basy. Povedia, že nie. Aký odstrašujúci účinok to má? Žiaden. A tí ľudia ani pri legalizácii netušia, že ak si donesú väčší zárobok z Česka, Maďarska alebo Rakúska, tak im môže hroziť dvanásť až dvadsať rokov. Aký prevýchovný účel to má? Podľa môjho názoru v drvivej väčšine prípadov žiaden.
Existuje vzťah medzi výškou hroziaceho trestu a vnímaní nejakého protispoločenského neduhu? Napríklad v rebríčku vnímania korupcie Transparency International sme už niekoľko rokov so stabilným výsledkom okolo päťdesiat bodov. Ale teraz zaznieva argument, že my si nemôžeme dovoliť znížiť sadzby za korupciu a ekonomickú trestnú činnosť, pretože tieto neduhy nemáme vyriešené.
Rozumiem otázke. Môj názor je, že tam ten vzťah nie je, pretože väčšina populácie netuší, že im za tento skutok hrozí tak vysoký trest. Osobne som za to, aby sme prvopáchateľom dávali šancu, ak to nie je násilná alebo mravnostná kriminalita, kde je úplne iná dynamika prežívania ujmy a následok z pohľadu poškodeného. Ak sa páchateľ nepoučí, následne nech ide do výkonu trestu, a to ako recidivista. Ak môžeme, dajme tomu prvopáchateľovi šancu, aby nám odvádzal dane, aby pracoval, aby mal rodinu – aby dostal šancu viesť riadny život.
S nezmyselnosťou trestu odňatia slobody pravdepodobne súvisí aj kvalita väzníc.
Áno. Väznice máme v zlom stave, vedenie Zboru väzenskej a justičnej stráže sa s tým pokúša robiť, čo je v ich možnostiach, ale bez navýšenia rozpočtových zdrojov to nepôjde. Ak sa pozrieme do väznice v Žiline, tak sú tam štyri návštevné miestnosti a niekedy tam musia čakať dve-tri hodiny, kým prídu na rad. Tak to nie je správne. V Rakúsku je systém úplne iný. Odporúčam si tiež pozrieť napríklad ÚVV a ÚVTOS v Banskej Bystrici. Nevidíte tam ani z okna, pretože sú na ňom nalepené fólie. Vonku nie je vertikálny výhľad, čiže deň čo deň nevidíte z okna a aj na vychádzke môžete pozerať iba do neba. Ako teda chceme tých ľudí prevychovať? Len s ťažkosťami.
Zdá sa mi, že časť populácie sa nesprávne domnieva, že zníženie trestných sadzieb alebo zvýšenie výšky škody znamená, že určitý protiprávny čin nebude vôbec postihovaný. V skutočnosti to však znamená iba to, že nebude postihovaný trestným právom, ale ostane postihnuteľný v rámci priestupkového konania alebo iných administratívnych konaní.
Áno.
Jeden príklad z nedávnej minulosti. Najvyšší súd zastavil trestné stíhanie starostky obce Bukovec za prečin poškodzovania finančných záujmov Európskej únie v súvislosti s dotáciou z Pôdohospodárskej platobnej agentúry, pretože podľa súdu ten kriminálny postih nebol nutný, keďže už dostala sankciu v rámci kontroly dotačnej schémy. Je to výnimočné alebo sa už dnes bežne deje, že sú stíhania zastavované, ak tam bol iný efektívny postih?
V zákone o trestnej zodpovednosti právnických osôb to máme vyriešené tak, že ak je také rozhodnutie právoplatné, už by sa nemalo pokračovať v trestnom konaní. Ale sú na to aj iné názory. Napríklad rozhodnutie ESĽP vo veci A a B proti Nórsku, kde sa poukazuje na to, že nestačí len jedna sankcia, napríklad daňová, ale mala by prísť aj trestná. Je to tak, aj tak. Z vlastnej skúsenosti hovorím, že sa to aplikuje a v trestnom konaní sa duplicitne niekedy postihuje osoba úplne zbytočne. Ak je priorita odradiť páchateľa, prevychovať ho, aby už určitý protiprávny čin neopakoval a aby nahradil, škodu, ktorú spôsobil, tak to je často dosiahnuteľnejšie mimo trestnej roviny.
Ako by ste reagovali na argument, že dnes podnikateľ, ktorý profituje na zmanipulovanom tendri dostane sedem rokov natvrdo, ale po novom môže dostať namiesto toho peňažný trest vo výške pol milióna eur a zákaz činnosti? Veľa ľudí vraví, že to nestačí, že ho treba zavrieť do basy.
Videl som zaujímavý dokument Z očí do očí. Je zaujímavé, že aj rodičia násilných trestných činov vedia do určitej miery odpustiť páchateľovi za to, čo spravil a možno im to aj pomôže, že sa im bude lepšie žiť v budúcnosti a zmierni traumu. Je to fínsky dokument, ktorý vynikajúcu vykresľuje prvky restoratívnej justície.
Často sa argumentuje nepomerom medzi trestami za trestné činy proti životu a ekonomické trestné činy. Napríklad, že za vraždu môže páchať dostať nižší trest než za nedokonané falšovanie zmeniek. Nie je potom efektívnejšie riešenie zvýšiť trestné sadzby za násilné a mravnostné trestné činy a ponechať sadzby za ekonomickú kriminalitu nedotknuté?
Nie. Výskumy hovoria, že každá osoba, ktorá je vo výkonu trestu odňatia slobody viac než päť rokov, je už ťažko napraviteľná a nezaradí sa naspäť do spoločnosti. Myslím, že toto je dostatočný argument. Príde z výkonu úplne „na dne“, bude sa báť chodiť na ulici, už sa ani nebude chcieť zaradiť naspäť. Tie sadzby pritom nerešpektujú ani systematiku Trestného zákona. Chráňme predovšetkým život. To je prvá hlava Trestného zákona. Druhá hlava ja sloboda, ďalej ľudská dôstojnosť, majetkové a hospodárske trestné činy sú až štvrtá a piata hlava. A predovšetkým – poškodeného nezaujíma, či pôjde páchateľ do basy na tri alebo desať rokov, on chce navrátenie vecí do pôvodného stavu alebo náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená.
Rozprával som sa s viacerými odsúdenými, ktorí sú v podmienke. Laická verejnosť to vníma tak, že to nie je žiaden trest. Oni však hovoria, že žijú v neustálom strachu z toho, aby sa spoločensky nepošmykli. Je to tak, že nesmú ísť prirýchlo na diaľnici, zle parkovať či robiť hluk v byte, aby na nich susedia nezavolali mestskú políciu. Je to tak?
Absolútne. Keď niekto dostane podmienku, už by už by mal viesť riadny život. Je to vágny pojem, rozhodne teda žiadny ďalší trestný čin, to sa hneď premieňa na trest, ale už som videl aj navrhovaný tvrdý trest za spáchanie priestupku. Presne ako hovoríte, rýchlejšia jazda medzi Bratislavou a Trnavou alebo jazda v strednom pruhu o polnoci. Hranica je 10 rokov, kde možno uložiť podmienku.
Nehrozí nám o dva či tri roky opačný extrém, že sa začnú ukladať napríklad peňažné tresty namiesto odňatia slobody, ale v uletených výškach? Medializovaný bol prípad bývalého funkcionára finančnej správy a ministerstva vnútra Martina Fleischera, ktorý nemal 150-tisíc eur na zaplatenie peňažného trestu a radšej si to išiel odsedieť.
V prvom rade podotýkam, že aj výška peňažného trestu by mala byť primeraná spáchanému skutku. Je to na tej osobe, ona si môže vybrať, či zaplatí alebo nezaplatí. Ale najmä by to malo byť individualizované. Ale myslím si, že to nehrozí pretože aj peňažný trest by sa mal ukladať vzhľadom na to, aby nepoškodil rodinné väzby a rodina neskončila na ulici.
Aký dojem máte z noviel trestných predpisov?
Zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry je samostatná kapitola, o tom hovoriť nebudem. Všeobecne dlhodobo zastávam názor, že trestné sadzby máme drakonické. Priviítal by som o nich širšiu diskusiu, nakoľko ešte ani dnes som nemal priestor si dôsledne preštudovať celý návrh novely Trestného zákona a Trestného poriadku. V niektorých momentoch je to odvážnejšie než by som čakal. Trestný zákon a Trestný poriadok. Ako nóvum by mali vo väčšej miere umožniť aplikovať určité prvky restoratívnej justície. Stále by ich mohlo byť ešte viac, napríklad definícia trestnej mediácie, úprava podmienok na začatie mediačného konania a tak ďalej. Niektoré prvky sú na širšiu vedeckú diskusiu. Napríklad trest domáceho väzenia päť rokov. Výskumy z Českej republiky hovoria, že štyri roky sú dostatočné, lebo inak je to pomerne tvrdý trest. O domácom väzení sa často žartuje, ale nie je na tom nič úsmevné, ste zatvorený v jednom byte, na osem hodín do roboty a potom naspäť, nikde inde.
Nekazí celkový dobrý dojem spôsob presadzovania?
Ako som už naznačil skôr, privítal by som širšiu diskusiu o tejto problematike. Aj profesor Kury, ktorého som už spomínal, hovoril, že o správnosti týchto zmien môžu verejnosť presvedčiť iba odborníci, ktorí sa venujú trestnému právu. Musí tomu teda predchádzať odborná, akademická diskusia, ktorá je dobrá aj pre rozptýlenie pochybností, že to je účelová zmena. Absentuje to. Rovnako aj to, že tam nie je dlhšie obdobie na implementáciu. Účinnosť od 1. januára je príliš skoro na to, aby sa nám s tým vžili podľa môjho názoru orgány činné v trestnom konaním obhajcovia a súdy. Správnym krokom je zvýšenie škody z 266 na 700 eur. V predchádzajúcom návrhu to bolo 500 eur, čo by možno postačovalo, ale to je skôr tiež na odbornú diskusiu. Bývalý minister spravodlivosti Viliam Karas hovoril, že vo väzeniach nám sedia „horalkový zlodeji“. Prestaňme trestať ľudí, ktorí dvakrát po seba ukradnú rožky v potravinách. Zoberte si, že celkovo máme 11,5-tisíc väzňov, z toho 1800 sú za drogové trestné činy, osemsto za krádeže, to je hneď 2700 ľudí. Ak sa teda niekto pýta ako táto novela pomôže, no pomôže veľmi, pretože časť tých ľudí môže ísť von a tým sa zvýši v istom zmysle zvýši komfort, hoci to nie je správny pojem, pre väzňov, ktorí tam zostanú. V debate sa pritom vôbec nespomína pozadie indexu väzenstva. Áno, my o máme okolo 190, Rakúšania, Francúzi či Nemci stovku, ale majú tam veľa cudzincov. Reálne číslo ich vlastnej väzenskej populácie je štyridsať-päťdesiat. My zatvárame štvor- až päťnásobne viac vlastných štátnych príslušníkov ako cudzincov než v iných krajinách Európskej únie. To nie je správne.
Pred pár dňami vyšla publikácia o legalizácii výnosov z trestnej činnosti, ktorej ste spoluautorom spolu s prokurátormi Ondrejom Repom a Timotejom Baďom. Zdá sa mi, že v posledných dvoch-troch rokoch sa práve trestný čin legalizácie používal v kauzách ako Mýtnik, Vírus či Gorila aj na to, aby tie skutky vyzerali hrozivejšie než v skutočnosti sú. Ako to vnímate?
Je odlišný ako kolegov, s ktorými som tú publikáciu písal a je to spôsobené asi povahou profesií, ktorú vykonávame. Je nerád vidím, že majú prvopáchatelia sedieť na 12 až 20 rokov. Rozumiem, že sa teraz začala legalizácia stíhať vo väčšom množstve. Niekto môže mať iný názor, rešpektujem to, ale aj mne sa zdá, že sa okrem iných aj táto skutková podstate využíva častejšie než je nevyhnutné.
