Prvopočiatky otázky, ktorá je nadpisom tohto článku, siahajú do dôb, kedy vybrané médiá exkluzívne a selektívne informovali, v rozpore so zákonom, o neverejných úkonoch v trestnom konaní, obsahu výpovedí, súkromí, ako aj zdravotnom stave konkrétne identifikovaných osôb. Ospravedlnením porušenia zákona mal byť verejný záujem a niečo ako ľudové súdy.

Opätovne som sa k tejto otázke vrátila, keď som zistila, aký mediálny priestor dostávajú spolupracujúci obvinení. Rozhovory a vystúpenia na festivaloch? Aký efekt a vyvolanie akých pocitov sa od tohto očakáva? Posúdiť, či takýmito mediálnymi vystúpeniami nedochádza aj k ovplyvňovaniu svedkov v iných kauzách, mne nesvedčí, keďže toto jeho úlohou osôb na to zmocnených príslušnými trestnými kódexami.

V mojich očiach sa však jedná o ovplyvňovanie verejnej mienky a prenesenie výkladu zákona z budovy súdu  na námestia a do obývačiek. Tvaruje sa prostredie šalejúce po rozsudku v konkrétnom znení. Inými slovami, mediálne sa formuje spoločenská objednávka. Možno sa raz dostaneme k tomu, že rozsudky budú vynášať sudcovia len formálne, na základe výsledkov ankety medzi obyvateľmi. Selektívny prístup politikov k akceptácii súdnych rozhodnutí, podľa toho, či vyhovujú subjektívnym prianiam toho, kto nepozná obsah spisu a právne okolnosti, napomáha k hecovaniu davu.

Dôvodnosť otázniku, či dochádza u nás k budovaniu kultu represie v justícii, som si uvedomila v nadväznosti na postoj bývalej ministerky spravodlivosti a jej akcieschopnosť, ktorú preukázala, keď sudcovia na Okresnom súde Bratislava III trvali na dodržiavaní zákona, a preto nevyhoveli požiadavke príslušníkov NAKA resp. prokurátora UŠP. Odvolala vtedy predsedu súdu pre manažerské zlyhanie (že sa nepredstavil a nechoval sa takpovediac proklientsky).  Cez médiá sa vtedy niektorí predstavitelia snažili odovzdať jasné posolstvo, že pokiaľ sa jedná o represívne zložky, nemá sa klásť odpor, týmto zložkám sa neodvráva, čo platí aj pre výkon zákonných povinností predstaviteľov súdnej moci.

Súdna rada ako ústavný orgán sudcovskej legitimity plniac si úlohy v oblasti ochrany nezávislosti súdnictva v súvislosti so zásahom NAKA na Okresnom súde Bratislava III v dňoch 25. a 26. apríla 2022 prijala dňa 14.februára 2023 uznesenie, v ktorom konštatuje že postup sudcov a predsedu Okresného súdu Bratislava III, ktorým odmietli vydať vyšetrovací spis a jeho utajovanú prílohu na základe výzvy na vydanie veci orgánu činného v trestnom konaní, pričom neboli zbavení mlčanlivosti ani povinnosti zachovávať utajované skutočnosti v tajnosti, bol plne v súlade so zákonom.

Približne v tom období, ako sa odohrala akcia NAKA na súde, sa štyria vyšetrovatelia NAKA podpísali pod podnet na disciplinárne stíhanie sudcu, za realizáciu jeho slobody prejavu. Odpoveďou im bol záver príslušného orgánu, že „sudca má právo vyjadrovať sa k dianiu v justícii a slobodne vyjadriť svoj postoj ako i konštruktívnu kritiku v situácii, keď dianie týkajúce sa sudcov a justície v ňom môže dôvodne vzbudiť obavy o ohrozenie ústavnej zásady nezávislosti súdnej moci a o možnosti zneužitia trestného činu ohýbania práva akoukoľvek osobou za účelom dosiahnuť trestné stíhanie sudcu za vyslovený právny názor.“

Naposledy som sa zaoberala otázkou budovania kultu represie na Slovensku na aprílovom zasadnutí súdnej rady. Súdna rada prijala stanovisko, že sa dôrazne ohradzuje voči ponižujúcim vyjadreniam na adresu sudcu Branislava Harabina, ktoré znižujú profesionálnu integritu nielen tohto konkrétneho sudcu, pretože sú v príkrom rozpore s princípmi právneho štátu a relevantným spôsobom zasahujú do nezávislého postavenia sudcov, sudkýň a súdov Slovenskej republiky.

Za prijatie uznesenia som zahlasovala z dôvodu, že nie je vecnou kritikou súdneho rozhodnutia, pokiaľ príslušník represívnych zložiek zverejní informáciu, ktorú zverejniť nesmie, vedomý si toho, že ani súd, ani sudca sa k tejto informácii vyjadriť nemôže. Represívne zložky sú budované na princípe prísnej hierarchickej štruktúry, ktorá končí tam, kde končí pole výkonnej moci a začínajú sa hranice iných mocí. To, že niekto má problém dodržiavať hierarchiu a hranice, svedčí o dezorientácii v tom, ako funguje právny štát. A keď je niekto dezorientovaný, je potrebné mu zadať súradnice a navigovať ho na miesto, ktoré mu prináleží v rámci zložiek štátu.

Pokiaľ si niektoré médiá a verejnosť želajú, aby sa Slovensko stalo policajným štátom, v ktorom je slovo predstaviteľa represívnych zložiek viac ako právo a právny názor sudcu, je potrebné takúto požiadavku verejne vzniesť a podpísať sa pod ňu. Policajný štát je štát, v ktorom výkonná moc nadobudne dominantné postavenie. Policajný štát sa opiera o políciu a iné represívne zložky, pomocou ktorých si udržiava moc.

Pokiaľ je však v ústave uvedené, že Slovenská republika je právnym štátom a ctí zákony, ani subjektívna nespokojnosť príslušníka represívnych zložiek nič nemení na tom, že jeho návrhu na vykonanie úkonu v trestnom konaní nemohol sudca vyhovieť pre nenaplnenie zákonných predpokladov. V tomto prípade sa jedná o zásadný rozdiel medzi vecnou kritikou súdneho rozhodnutia a verejnou podporou neprípustného nezákonného a neetického zasahovania do systému bŕzd a protiváh.

Represívne zložky nie sú najvyššou silou v štáte a sudcom a ústavodarcom v jednej osobe. A pokiaľ nie je iných osôb, ktoré by mali tieto skutočnosti pripomínať, musí nastúpiť súdna rada. O tomto bolo pre mňa rokovanie súdnej rady. Nie o nepochopení novinárskej slobody a ignorovaní udalosti, ktorá otriasla celým Slovenskom, ako bolo následne informované v médiách. Zaujalo ma, akým konfrontačným a štvavým spôsobom niektoré vybrané médiá o prejednaní tohto bodu informovali. Úplne však opomenuli fakt, že došlo k verejnému šíreniu informácie spôsobom porušujúcim zákon.

A ako sa má korektne informovať o trestných kauzách? Z odporúčania Rec (2003) 13 Výboru ministrov Rady Európy členským štátom o poskytovaní informácií prostredníctvom médií vo vzťahu k trestnému konaniu vyberám:

  • Dodržiavanie zásady prezumpcie neviny je neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces, preto názory a informácie týkajúce sa prebiehajúcich trestných konaní by médiá mali oznamovať a rozširovať, iba ak tým nie je dotknutá prezumpcia neviny podozrivého alebo obvineného.

  • Justičné orgány a orgány polície by nemali využívať informácie o prebiehajúcich trestných konaniach na komerčné účely alebo na účely, ktoré nie sú dôležité pre vykonanie práva.

  • Justičné orgány a orgány polície by nemali v súvislosti s trestným konaním, najmä pokiaľ sa na nich podieľajú poroty alebo prísediaci laici, poskytovať informácie nesúce so sebou riziko podstatnej ujmy na spravodlivosti trestného konania.

Záverom uvádzam, že za budovanie kultu represie je spoluzodpovedný každý, pre koho je demonštrácia mediálnej sily represívnych zložiek viac ako právo a fakty.

Dana Jelinková Dudzíková

Sudkyňa správneho kolégia Krajského súdu v Bratislave a členka Súdnej rady SR zvolená sudcami. V minulosti  pôsobila 18 rokov ako advokátka. Svoju advokátsku činnosť vykonávala najmä ako advokát prvého kontaktu. Profesionálne sa zameriavala na pomoc osobám v exekúcii a s osobným bankrotom. Niekoľko rokov poskytovala bezplatne právnu pomoc. Okrem advokátskej práce vykonávala aj správcovskú činnosť. V roku 2012 bola zapísaná do zoznamu frankofónnych advokátov vedeným Veľvyslanectvom Francúzskej republiky v Bratislave. Od toho obdobia poskytovala právnu pomoc aj občanom Francúzskej republiky a spolupracovala v týchto veciach so zložkami francúzskeho justičného systému. Sudkyňa Dana Jelinková Dudziková hovorí anglicky a francúzsky.

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora