V zatváraní škôl sme padli na úroveň Kene a Etiópie, no dodnes chýba reflexia

Andrea Settey Hajdúchová, ktorá vedie Iniciatívu Dajme deťom hlas, vo videorozhovore pre TREND vymenúva škody, ktoré prinieslo príliš dlhé odstrihnutie žiakov od sociálneho života aj voľnočasových a športových aktivít. Upozorňuje, že na Slovensku stále chýba zhodnotenie toho, čo sa mohlo robiť inak, aby sa predišlo dlhodobým problémom.

V čase, keď svetové odborné organizácie hovorili, aby sa školy nezatvárali, na Slovensku sa to nerešpektovalo. Pripomína, že dnes vidíme dôsledky aj v náraste šikany, agresivity, závislostí či duševných problémov mladých.

"U nás sa deťom nikto z politikov neprihovoril, nikto sa ich reálne nezastal a ešte sa z nich robil postrach. To sa potom dostalo do obludných rozmerov, keď ľudia zatvorení v bytoch, volali políciu na deti na ihriskách.“

Vaša iniciatíva počas pandémie spojila študentov, rodičov aj učiteľov. Ako vznikol tento nápad?

Slovensko sa stalo priekopníkom v zatváraní škôl. Začali sa zatvárať hneď s prvým prípadom covidu a postupne sme sa prepracovali na miesto lídra v dĺžke zatvárania škôl. Videli sme, že v Európe sa toto nedeje. V Európe prebehla reflexia zatvárania škôl už po jari 2020 a mali sme potrebu na to poukázať. Poukázať na to, že sa to dá robiť aj inak, bez dramatického vplyvu na deti a mladých ľudí, ktoré sme videli u nás, v závislosti od toho, ako dlho zatvorenie škôl trvalo. To bolo naozaj extrémne. Keď UNICEF robil porovnanie od marca 2020 do februára 2021, my sme padli na úroveň Kene a Etiópie. Na Slovensku sme boli v celosvetovom porovnaní dĺžky zatvorenia škôl 148. v poradí.

Pravidelne ste upozorňovali na nepriaznivé účinky niektorých pandemických opatrení, pre ktoré sa zásadne zasiahlo do života školopovinných detí. Čo považujete spätne za najväčšie negatívum?

Najmä to, že chýba reflexia toho, čo sa dialo. Vidíme, že vonku sa takéto spätné zhodnotenie naozaj deje, je to téma, ktorá sa rozoberá v médiách, napríklad pred letom mal o tom veľký článok Economist, ktorý nazval straty vo vzdelávaní globálnou katastrofou. Ďalším silným negatívom je, že sa prístup k deťom, mladým a školám nezmenil. Verili sme, že sa konečne naozaj stanú reálnou, nielen deklarovanou prioritou, no nestalo sa to.

Nemáme žiadne programy kompenzácií. A čo je ešte horšie, vidíme, že politici sú schopní k tomu opatreniu, k zatvoreniu škôl, pristupovať ako k niečomu bežnému, čo vytiahnu zo zásuvky, keď majú problém. Videli sme to teraz pred začiatkom nového školského roka, keď máme problém s energiami, tak poďme do tohto opatrenia. Tým, že reflexia neprebehla, tak sa to berie ako niečo bežné, čo môžeme použiť, keď nevieme, ako ďalej.

Na začiatku, v marci 2020 bola situácia s covidom veľmi neprehľadná. Školy často nevedeli, ako sa v novej situácii správať, ako nevystavovať deti rizikám. Potom ale prešiel celý jeden rok, a v roku 2021 sa opakovali rovnaké prístupy, dištančné výučby, aj keď v niektorých krajinách sa už postupovalo inak a z krízového vývoja sa už aspoň čiastočne poučili. Čo mohol neskôr štát urobiť už inak ako predtým?

Videli sme, že iné krajiny po jari 2020 urobili prvé hodnotenia dôsledkov a v tom ďalšom roku školy už vôbec nezatvárali – napríklad Švédi alebo Švajčiari. Boli krajiny, ktoré, keď už školy v školskom roku 2021/2022 zatvorili, tak to urobili rozumne, napríklad pridali jeden týždeň k prázdninám. Francúzi k veľkonočným prázdninám pridali týždeň a potom jeden týždeň potiahli výučbu v lete.

Na Slovensku sa hovorilo o tom, že máme dôverovať odborníkom, počúvať ich, ale už vtedy nám svetové odborné organizácie, Európske centrum pre prevenciu chorôb či Svetová zdravotnícka organizácia hovorili: nezatvárajte školy, má to byť naozaj to posledné opatrenie len vtedy, ak je situácia veľmi kritická. Na Slovensku sme to nerešpektovali a stále sme sa k tomu uchyľovali.

A čo je ešte horšie, verejnú diskusiu viedli politici i odborníci z pohľadu dospelých. Mladých úplne vytesnili. Dokonca do poslednej chvíle živili strach a paniku z nich.