Západný svet na chvíľu veril, že masívne sankcie uvalené na Rusko donútia Vladimíra Putina k mierovému riešeniu situácie. No táto viera sa zatiaľ neukázala ako reálna. Naopak, cesty západu a Ruska sa rozdeľujú najrýchlejším tempom od konca druhej svetovej vojny. To všetko môže byť iba začiatok epickej zmeny, ktorá ovplyvní existujúcu geopolitiku, ekonomiku aj financie. Začať však treba v ruskej politike.
Ruský svet
Pre pochopenie vízie Vladimíra Putina je potrebné vrátiť sa do doby ruského cára Mikuláša I. V jeho časoch v západnom svete rezonovala francúzska revolúcia s heslom „sloboda, rovnosť a bratstvo“. Odpoveďou cára naň boli tri úplne odlišné princípy: „ortodoxia, autokracia a nacionalizmus“. Tie sa stali kostrou vízie aj súčasného ruského prezidenta.
Svoj pohľad na svet Vladimír Putin podrobne popísal v dlhej eseji s názvom „O historickej jednote Rusov a Ukrajincov“ z leta minulého roka. Ozrejmil tým osud Ukrajiny mesiace predtým, ako odštartoval vojenský konflikt.
Existuje totiž „Ruský svet“, čerpajúci svoju existenciu ešte z čias Ukrajinskej Rusi z 10. storočia. Na jeho základe bol vytvorený Sovietsky zväz a teraz na jeho koreňoch stojí Rusko, Bielorusko a Ukrajina. Rozpadom Sovietskeho zväzu sa rozpadol aj Ruský svet, čo bola podľa V. Putina najväčšia geopolitická katastrofa 20. storočia.
Myšlienka obnovenia Ruského sveta sa stala základom jeho zahraničnej politiky od roku 2012, píše v Orlando Figes pre The Telegraph. Desiatky miliónov „ruských občanov“ ostali totiž žiť mimo územia Ruska, čo je podľa neho skutočná tragédia. Preto malo vzniknúť „Nové Rusko“ ako krajina siahajúca od Charkova až po Odesu. Existujú obavy, že kým ju V. Putin nezíska, vojna pravdepodobne neskončí.
Ortodoxia a autokracia
Snaha o rozšírenie ruského vplyvu nie je iba o nacionalizme. Ruský prezident sa obracia k tradičným kresťanským hodnotám, ktoré sú v ostrom protiklade k západnej dekadencii. Jeho hlavným ideológom je patriarcha Kirill I., ktorý dal požehnanie vojne ako krížovej výprave proti západným liberálnym hodnotám.
V. Putin zároveň utieka k autoritatívnemu spôsobu vládnutia. To je vraj forma prirodzená ruskej povahe. Sám Putin povedal: „pre Rusov nie je silný štát anomáliou, proti ktorej budú bojovať. Naopak, je zdrojom garancie a poriadku, iniciátorom a hlavnou silou akejkoľvek zmeny“.
Ruský prezident svojou politikou jasne postavil Rusko proti západu. Proti hodnotám demokracie, osobnej slobody a slobody prejavu. Štát a cirkev vedia lepšie ako samotní občania, čo je pre krajinu prospešné.
Bez Ukrajiny niet Ruského sveta
Rusko sa rozhodlo, čo potrebuje k svojej opätovnej veľkosti získať. Bývalý bezpečnostný poradca americkej vlády Zbigniew Brzezinski raz povedal, že „bez Ukrajiny Rusko nie je euroázijskou veľmocou“. A ruská politická elita s tým absolútne súhlasí. Získať celé pobrežie čierneho mora je potrebné minimum.
Kým sa západ snaží sankciami voči oligarchom prispieť k domácej politickej zmene, postavenie oligarchov v krajine už dávno nie je také, ako bývalo. Ruský prezident sa obklopil servilnými príslušníkmi silových zložiek a oligarchov vníma iba ako správcov štátneho majetku. A oni to dobre vedia. Ich budúcnosť závisí iba od vôle Kremľa. A preto sú a budú ticho.
Veľké Rusko ožíva
Ruská elita ovládajúca politiku okolo prezidenta V. Putina je oddaná myšlienke veľkého Ruska. A jeho postaveniu ako protipól západného sveta. Naopak, sankcie jej dávajú ešte väčšiu príležitosť upevniť si kontrolu nad krajinou a ruským ľudom. Absolútna cenzúra a zatýkanie protestujúcich sú toho dôkazom. Na verejnú mienku však tieto zásahy veľký vplyv zatiaľ nemali.
Po začatí vojny stúpla popularita ruského prezidenta na 70 percent. „Špeciálnu operáciu“ na Ukrajine podporuje 58 percent opýtaných Rusov a iba 23 percent je proti. Je otázne, čo s týmito číslami spraví prichádzajúca ekonomická kríza a počet obetí na životoch vo vlastných radoch. No dá sa predpokladať, že domáca propaganda bude realite ešte dlho a silno vzdorovať. Šanca na zmenu politickej moci v Rusku nie je v blízkej budúcnosti reálna.
Putinov svet
Všetci sme sa ocitli v Putinovom svete, napísal Ivan Krastev pre New York Times. Útok na Ukrajinu bol koncom 30-ročného mieru, ktorý nasledoval po studenej vojne. A je začiatkom veľkého boja dvoch civilizácii, demokratickej a tej autokratickej. Autokrati z celého sveta budú vnímať V. Putina ako symbol boja s demokratickým západom. A minimálne implicitne ho budú podporovať.
Ukrajinský konflikt je o snahe vysporiadať sa s minulosťou, ktorá nešla podľa Putinových predstáv. Cieľom je, aby hegemón opäť povstal z popola. Koľko ľudí pri tom zahynie a aké to bude mať ekonomické následky je druhoradé. Zastaviť túto ideológiu je takmer nemožné. Vsádzať na rýchly mier sa preto nemusí oplatiť.
Každým dňom rastie pravdepodobnosť, že z dočasných sankcií sa stanú sankcie veľké a trvalé. A nebudú len jednostranné. V takom prípade by globálnu ekonomiku čakala radikálna zmena.
