Tri ruské vojny, ktoré sú pre Putina historickým varovaním

Pravidelne sa opakujúci ruský reflex dosiahnuť svoje územné a politické ciele rýchlou a relatívne obmedzenou inváziou do susedných krajín sa za posledných sto rokov často mení zo sebavedomej arogancie vopred jasného víťaza na nečakané prekliatie porazeného.

Presvedčiť sa o tom mohli Rusi v novodobých dejinách už najmenej trikrát, keď ich pôvodné vojenské plány stroskotali na oduševnenej protiofenzíve odhodlaného brániaceho sa súpera, ktorá „rýchlu“ inváziu napokon premenila na dlhodobý, úmorný a zničujúci konflikt s vážnymi politickými dôsledkami pre aktuálne panujúci režim v Rusku.

Takúto historickú skúsenosť majú Rusi z vojny s Japonskom, ktorá stála na začiatku konca cárskeho režimu, následne v zimnej vojne vo Fínsku na prelome rokov 1939 – 1940 a napokon aj na sklonku sovietskej éry v Afganistane.

Poučenie z týchto vojen pre dnešok nemôže znieť pre ruského vládcu ktovieako príjemne: história ukazuje, že potom, ako Rusom po 24. februári nevyšla rýchla a obmedzená invázia, pre Putina by bolo v jeho vlastnom záujme čo najrýchlejšie vycúvať s čo najmenšími stratami.

Japonsko a koniec cára

Prehnané podcenenie súpera zo strany Ruska, aké dnes vidíme na Ukrajine, sa dá prirovnať azda len k situácii z roku 1904, keď cárske Rusko v snahe posilniť svoju dominanciu v severovýchodnej Ázii a Kórei napadlo Japonsko. Vtedajšia sebadôvera cára Mikuláša II. a presvedčenie, že maličkého súpera zhltnú ako medveď malinu, pripomína súčasné iluzórne uvažovanie Vladimira Putina.

Rusi proti papierovo slabým Japoncom doplatili na svoju staromódnu vojenskú techniku, kým súper svoju armádu dlhodobo modernizoval podľa novodobých štandardov. Japonci boli zároveň podstatne lepšie organizovaní. Z krátkeho konfliktu, ktorý mal veľmi rýchlo zlikvidovať malého súpera, sa stal zničujúci konflikt s vážnymi chybami, ktoré pozorujeme na ruskom ťažení aj dnes – slabá koordinácia jednotlivých zložiek armády, mizerné zásobovanie a zbabraná logistika na vzdialenom území od európskeho ruského územia.

Po sérii deštruktívnych porážok vojna vyvrcholila pre Rusov deštruktívnou námornou bitkou, v ktorej prišli o celú flotilu a 5-tisíc námorníkov. Katastrofálna prehra prispela nemalou mierou k následným revolúciám, ktoré sa síce ešte bezprostredne podarilo schladiť a poraziť, no na ich konci a pod vplyvom ďalšej prehranej vojny na západnom fronte prišiel napokon aj pád cárizmu. Po boľševickej revolúcii v roku 1917 bol cár Mikuláš aj s celou rodinou popravený.

Fínsko a zimná vojna

Po ďalšiu skúsenosť s mnohými podobnými črtami, ako dnes vidíme na Ukrajine, môžeme zájsť do roku 1939.

Ruský komunistický vládca Josif Stalin v tejto fáze stále ešte naivne verí, že zo strany Nemecka po dohode s Hitlerom nič nehrozí, a tak sa môže orientovať na znovuzískanie kedysi ruského územia vo Fínsku. Uvoľnené ruky smerom na európsky Západ mu umožnilo poslať vyše dvadsať tankových divízií s cieľom za tri dni prevalcovať rádovo niekoľko desiatok násobne menšieho suseda.

Krok k opätovnému obnoveniu ruského impéria smerom na sever sa však zadrhol rovnako nečakane ako dnes na Ukrajine. Vojenská prevaha útočiacich Rusov bola zdrvujúca, a to dokonca v násobne väčšom pomere – Fínska populácia je menej ako desatinná oproti Ukrajine.

Fíni boli do roku 1917 súčasťou obrovskej ruskej ríše, no po októbrovej revolúcii využili situáciu a vyhlásili nezávislý štát. Boľševici ho uznali, napokon, v tom čase mali úplne iné starosti. Lenže tajná doložka paktu Molotov – Ribbentrop pred druhou svetovou vojnou pririekla Fínsko do sovietskej sféry vplyvu a Rusi sa začali realizovať. Od Fínov žiadali odovzdanie Karelskej šije v relatívnej blízkosti Petrohradu, niekoľko ostrovov vo Fínskom zálive a prenájom námornej základne na polostrove Hakon pri Helsinkách. Fíni požiadavkám nevyhoveli.

Sovieti, podobne ako dnes na Ukrajine, inváziu iniciačne naštartovali vlastnou účelovou propagandou – ostreľovaním vlastných pozícií na pohraničí, z ktorého obvinili Fínov. Nasledovalo ultimátum, prerušenie diplomatických vzťahov, invázia a pochod na Helsinki. Rusi mali prevahu tri ku jednej v živej sile, no ich letecká a tanková prevaha bola tridsať- až päťdesiatnásobná.

Takisto ako dnes na Ukrajine, Rusi fatálne podcenili patriotickú morálku protivníka a jeho schopnosť originálnej obrany vo vlastnom a dobre známom teréne. Stalin, podobne ako dnes Putin, rátal s tým, že Fíni sa ohromnej prevahy zľaknú a cúvnu pred jeho požiadavkami. Stal sa však opak. Neprimerané ruské nároky zjednotili fínsky ľud, Rusi nečakane čelili celonárodnému vzopätiu odhodlanému brániť každú piaď domoviny.