Stredná Európa je ihriskom veľmocí. V4 sa nedokáže zjednotiť, stratia na tom všetci

Občania demokratických krajín na oboch brehoch Atlantického oceánu sú známi svojou obľubou symbolov ako nástroja výkonu politickej moci. Stačí si len spomenúť na historické prejavy a štátnické gestá z dielne Johna Kennedyho, Willyho Brandta alebo Ronalda Reagana. Emócia má často podobný význam ako dohody v diplomatickom zákulisí. Uvedenú tézu úspešne verifikovala aj ruská invázia na Ukrajinu.

Zábery z návštevy premiérov Poľska, Česka a Slovinska v bombardovanom Kyjeve obehli celý svet. Podobne ako pred štrnástimi rokmi v gruzínskom Tbilisi, aj v súčasnosti sa ukázalo, že lídri stredoeurópskych krajín dokážu mať v svetovej politike výrazný výtlak. Nešlo len o symbolický odkaz podpory, ale aj o predzvesť diplomatickej ofenzívy v európskom priestore.

Praha poskytla Ukrajine tanky a bojové vozidlá pechoty, Varšava sa v najbližších mesiacoch mieni úplne odrezať od ruských fosílií a všetky tri krajiny spoločne ponúkli jeden z najradikálnejších návrhov sankcií voči Rusku.

Kyjevská zostava môže pritom pôsobiť pomerne zvláštne. Na stredoeurópsku spoluprácu sa pozerá najmä z pohľadu pôsobenia Vyšehradskej skupiny (V4). Spoločenstvo Česka, Slovenska, Maďarska a Poľska by na prvý pohľad malo v čase krízy pôsobiť ako sebavedomý regionálny blok – opak je však pravdou. Útok na Ukrajinu prekresil politické siločiary a spôsobil rozkol v spojeneckých šíkoch.

Maďarský klin

Zatiaľ čo Poľsko, Česko a z veľkej časti aj Slovensko razia relatívne razantnú proukrajinskú politiku, Maďarsko koná v duchu politického pragmatizmu. Nechce si pohnevať Moskvu, zároveň si chce udržať historicky dobré vzťahy s Varšavou. Názorným príkladom môže byť tlačová konferencia maďarského premiéra Viktora Orbána po nedávnom víťazstve v parlamentných voľbách.

Počas necelej hodiny stihol prítomným prezradiť, že telefonoval s ruským prezidentom Vladimirom Putinom, má záujem sprostredkovať mierové rokovania, nemá problém s platením za ruský plyn v rubľoch, spochybnil ukrajinskú verziu masakru civilného obyvateľstva v meste Buča a zdôraznil význam strategického partnerstva s Poľskom. Maďarský premiér tým umiestnil Varšavu do netaktnej situácie.

Poľská vláda pod vedením konzervatívnej strany Právo a spravodlivosť (PiS) čelí náročnej dileme. Je síce pravda, že strana PiS od politických začiatkov viedla konzistentne kritickú politiku voči Rusku, obdobné tvrdenie však neplatí pre jej európskych spojencov, medzi ktorých môžeme zaradiť mená ako Marine le Penová, Matteo Salvini, či Janez Janša.

Zatiaľ čosvetoví lídri navštevujú Varšavu a vyjadrujú obdiv vlne solidarity bežného obyvateľstva, opozícia upozorňuje na kontroverzné rozhodnutia vlády.

Vyhýbavý postoj Viktora Orbána, ktorý je zároveň hlavným spojencom Poľska v spore s Európskou komisiou o údajné porušeniu princípu pravného štátu, čelí kritike naprieč politickým spektrom. Spoločné ideologické názory vládnucich strán viedli v posledných rokoch k posilneniu historickej aliancie, v súčasnosti sa strany otriasajú v základoch.

Zdroj: Kancelária prezidenta SR

Návrat k Trojmoriu

Zlyhanie vyšehradského formátu s ruskou vojnou v pozadí nám opäť pripomenulo, že stredná Európa bola odjakživa ihriskom silnejších. V dávnych časoch to boli viedenskí cisári, istanbulskí sultáni a moskovskí cári. V súčasnosti sú to revizionistickí Rusi, vypočítaví Nemci a cynickí Francúzi. Doba a prostriedky sa zmenili, princíp ostal rovnaký. Ukrajinská tragédia nám pripomenula, že v období krízy sa nemôžeme spoľahnúť najmä na najbližších susedov.

Karpatská kotlina dodnes žije dedičstvom vlády Habsburgovcov. Často si ani neuvedomujeme, že značná časť sporov medzi súčasnými štátmi pramení z dávnej snahy cisárského dvora o udržanie vnútornej stability mnohonárodnej ríše. S monarchiou sme sa formálne rozlúčili pred viac než sto rokmi, jej dedičstvo však žije v podobe neustálych škriepok medzi susedmi. V historickej pamäti sa zachoval aj iný dynastický model – ten Jagelovský.

Koncept politického bloku, ktorý by spájal krajiny medzi Baltským, Jadranským a Čiernym morom má síce 500 rokov, no v mnohom je aktuálny. Samozrejme bolo by potrebné prekonať kvantá politických, ekonomických a sociálnych otázok, nejde však o nereálnu predstavu. Máme predsa Lublinský trojuholník, iniciatívu Trojmoria a ďalšie diplomatické formáty. Doteraz sa však spájali najmä s formálnymi stretnutiami a prázdnymi deklaráciami. Hrozba moskovského revizionizmu môže paradoxne viesť k emancipácii stredovýchodnej Európy. Je len potrebné chopiť sa historickej príležitosti.

Spor s Bruselom

„Avšak dnes, v tejto chvíli – tvárou v tvár ruskej agresii proti Ukrajine, smrti tisícov ľudí na Ukrajine, civilistov, bombardovaniu sídlisk – je pre mňa náročné pochopiť tento postoj,” vyhlásil koncom marca poľský prezident Andrzej Duda na adresu politiky Viktora Orbána. Na prvý pohľad pomerne vlažný komentár najvyššieho ústavného činiteľa bol dôležitým odkazom pre stranícku centrálu PiS. Prezidentský palác sa totiž začal nesmelo dištancovať od oficiálneho vládneho naratívu, v ktorom sú pakty s krajnou pravicou nevyhnutnosťou pre úspešnú konfrontáciu s orgánmi Európskej únie.

A. Duda nikdy nepatril medzi iniciátorov kontroverzných aliancií, no nikdy ich otvorene nekritizoval. Príčiny tohto rozhodnutia môžeme hľadať vo vnútrostraníckom boji medzi umierneným krídlom premiéra Mateusza Morawieckého a radikálnym euroskeptickým krídlom pod vedením ministra spravodlivosti Zbigniewa Ziobro.

Zatiaľ čo premiér a prezident sú podľa dostupných informácii ochotní zakopať vojnovú sekeru s Bruselom s cieľom uvoľniť viac než 36 miliárd eur z európskeho plánu obnovy, radikáli presadzujú konfrontačný kurz.

Rokovania o podobe disciplinárnej komory najvyššieho súdu a ďalších kontroverzných častí reformy justície sa momentálne nesú v napätej atmosfére. Dodatočný tlak spôsobuje najmä veto na bruselskej pôde, kde sa Poliaci postavili proti snahám o zavedenie 15-percentnej globálnej minimálnej dane. Varšava síce oficiálne popiera prepojenie medzi vetom a rokovaniami o uvoľnení bruselských miliárd, bruselské zdroje z portálu Politico však tvrdia, že mnohí úradníci nerozumejú vecnej podstate poľských výhrad.

Možné alternatívy

Konflikt medzi Bruselom, Budapešťou a Varšavou už dlhšiu dobu ovplyvňuje aj medzinárodný imidž V4. Nie je tajomstvo, že Praha a Bratislava sa na viaceré aspekty vládnutia V. Orbána pozerajú kriticky a nemienia bezpodmienečne podporovať každú iniciatívu zo strany Budapešti. Sľubnejšie to vyzerá s Poľskom, ktoré sa v posledných dňoch dokázalo rehabilitovať v očiach viacerých zahraničných kritikov. Piaty volebný triumf Viktora Orbána však opäť spustil debatu o podstate stredoeurópskej spolupráce.

Kritika zoskupenia sa preniesla do viacerých reflexií, ktorých stredobodom sú alternatívne spojenectvá bez prítomnosti Maďarska. Za zmienku stojí medializovaná úvaha z prostredia českej vládnej koalície o budovaní bližších väzieb s krajinami Pobaltia. V prospech uvedeného variantu vypovedajú spoločné hodnoty a kritika Moskvy, problémom môžu byť nedostatočné historické väzby a odlišné regionálne záujmy.

Variant spolupráce medzi Českom, Slovenskom, Poľskom a Pobaltím môže znieť atraktívne, no jediným väzivom tejto aliancie by bola Varšava, ktorá ako jediná má dostatočne veľké politické a ekonomické väzby na oba regióny.

K životu sa vracajú aj úvahy o posilnení spolupráce s dvojmiliónovým Slovinskom. Ľublana v posledných týždňoch aktívne koordinovala svoje diplomatické úsilie s Prahou a Varšavou. V neprospech Slovinska ale vypovedajú aktuálne politické pomery. Diplomatická izolácia Maďarska z dôvodu ideologických rozdielov je sama o sebe predovšetkým teoretickou otázkou.

Predstava, že zvyšné krajiny V4 sa dištancujú od Budapešti a zároveň sa otvorie krajine, ktorej vláda sa taktiež často opisuje ako populistická a nacionalistická, momentálne nepôsobí ako reálna možnosť.

Ďalšie dôležité správy