Spôsob financovania politiky podporuje hegemóniu víťazov volieb a škodí demokracii

Peniaze hýbu aj politikou. Politický talent či kvalitný program na politický úspech nestačia. Ak má nový nádejný politik presvedčiť státisíce voličov, potrebuje byť často na ich očiach, a na to si potrebuje najskôr kúpiť pomerne drahý mediálny priestor.

Pred poslednými parlamentnými voľbami stáli proti sebe dva čudné bloky. Na jednej strane Smer, ktorý mal vo svojich začiatkoch podľa známej nahrávky Ficovho hlasu využívať paralelné schémy financovania, v ktorých bral peniaze od oligarchov. Neskôr sa po niekoľkých vyhratých voľbách stal vďaka štátnej dotácii aj legálne najbohatšou politickou stranou, ktorá si môže dovoliť dávať viac ako milión eur ročne len na mzdy straníckych zamestnancov.

Proti nemu stál pred voľbami opozičný blok OĽaNO, SaS, Sme rodina, Za ľudí, PS/Spolu či KDH. Všetci lídri týchto strán mali jednu vec spoločnú. Keď vstupovali do politiky, boli úspešní a bohatí podnikatelia, pre ktorých nebol problém významne prispieť na financovanie svojich strán.

Roky sa tu teda formoval systém, v ktorom mohli uspieť len politici s pokútnym financovaním, alebo dostatočne bohatí. V tomto smere pôsobí slovenská politika ako veľmi exkluzívny klub. To však nie je jej jediný problém.

Chybná logika

Slovenská politika momentálne netrpí ani tak na nedostatok financií, ako na ich nespravodlivé prerozdeľovanie.

Po posledných voľbách si strany prerozdelia zo štátneho rozpočtu dohromady viac ako 76 miliónov eur.

Základná logika prerozdeľovania financií medzi stranami tkvie v akejsi zásluhovosti. Kto získa vo voľbách viac voličov, zaslúži si viac peňazí. Kým víťaz volieb OĽaNO získa 21,3 milióna eur, najmenšia parlamentná strana len štvrtinu z toho, teda 5,2 milióna eur. Táto logika je chybná.