Putinova vojna svetov. Z je posledné písmeno abecedy, po ktorom už v Rusku nič nepríde 

Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu vo februári západný svet s obdivom sledoval, ako sa statočný ukrajinský ľud bráni despotickému zlu Vladimíra Putina. Tento obdiv sa pretavil do bezprecedentnej humanitárnej a vojenskej pomoci, bez ktorej by Ukrajina neprežila, nieto ešte začala vyháňať útočníkov, napísal Vasyl Cherepanyn pre Project Syndicate.

Napriek všetkým pochvalám však západní lídri jedným dychom opakovali tú istú mantru o tom, čo neurobia: nepošlú na bojisko vojakov a stíhačky, ani si nevynútia bezletovú zónu. Politológ Francis Fukuyama vysvetľuje, že „ je oveľa lepšie nechať Ukrajincov, aby sami porazili Rusov, a tak zbaviť Moskvu zámienky, že na ňu zaútočilo NATO". 

Kosovo aj Irak 

Západ sa skrýva za strach z možnej eskalácie konfliktu, nechá sa zastrašovať ruským jadrovým vydieraním a zaujal humanitárny postoj, ktorý maskuje nepripravenosť na vojenskú protiofenzívu. Vyvstáva však pálčivá otázka: Je NATO skutočne pripravené brániť každý centimeter svojho územia? 

Západ v minulosti ukázal, že je pripravený použiť silu na presadenie humanitárnych záujmov. Najznámejším prípadom tohto „humanitárneho militarizmu" bol zásah NATO vo vojne v Kosove v roku 1999, po ktorom nasledovali Američanmi vedené vojny v Afganistane v roku 2001 a potom v Iraku v roku 2003. 

Všetky boli formulované ako humanitárne intervencie, ktoré boli legitimizované etickým univerzalizmom. Chaotické stiahnutie amerických vojsk z Afganistanu v lete minulého roka, po ktorom okamžite nasledoval návrat Talibanu k moci, však ukázalo, že humanitárny militarizmus zlyhal. 

Mozgová smrť NATO 

Humanitarizmus sa oddelil od militarizmu a Západ sa koncepčne odzbrojil. Alebo, ako sa pred dvoma rokmi vyjadril francúzsky prezident Emmanuel Macron, NATO zažíva „mozgovú smrť".