Objektív je novou rubrikou TRENDu, v ktorej sa dočítate o geopolitickom konflikte týždňa
Posledné týždne sa nesú v duchu eskalácie starých konfliktov. Zatiaľ čo koniec občianskych vojen v Líbyi a Sýrii je v nedohľadne, Libanon sa nachádza v troskách a v Stredozemnom mori je stále cítiť napätia medzi Gréckom a Tureckom, na dlhý zoznam miestnych konfliktov minulý týždeň pribudla nová destinácia.
Udalosti posledných dní nie sú však len o konflikte o oblasť s veľkosťou Trenčianskeho kraja
Tento spor však pretrváva už viac ako 30 rokov. Jeho existencia bola odjakživa objektom tabu pre svetovú diplomaciu. Aktuálna eskalácia konfliktu, ktorá si už vyžiadala stovky obetí prekvapila svet nielen brutalitou, ale najmä svojimi rozmermi a nevôľou k mierovým rokovaniam.
Viac ako 30-ročný súboj o „Čiernu záhradu“ Kaukazu známu tiež ako Náhorný Karabach eskaloval minulú nedeľu do novej podoby. Arménsko a Azerbajdžan nevedú proti sebe len brutálnu vojnu na zemi, ale aj v informačnom priestore. V priebehu posledných dní svet obehla vlna vzájomných obvinení z útokov na civilné obyvateľstvo, využívania sýrskych žoldnierov, ale aj z priameho zásahu tureckej armády v bojoch.
Udalosti posledných dní nie sú však len o konflikte o oblasť s veľkosťou Trenčianskeho kraja. Konflikt postavený na stáročiach etnickej a náboženskej nevraživosti medzi kresťanským Arménskom a moslimským Azerbajdžanom dnes aktívne podporujú blízke veľmoci, ktoré si brúsia zuby na strategický región južného Kaukazu.
Vojna v tankoch aj v novinách
Napätia medzi Arménskom, jeho spojeneckou, no medzinárodne neuznávanou republikou Arcach (Artsakh) a Azerbajdžanom nepatria medzi novinky. Konflikt, ktorý vypukol minulú nedeľu, je však ťažko pomenovať inak ako otvorená vojna. V Arménsku aj Karabachu vyhlásili mobilizáciu mužskej populácie a stanné právo, zatiaľ čo v mnohých mestách Azerbajdžanu platí zákaz vychádzania vo večerných hodinách a mobilizácia rezervistov.
Zábery horiacich obrnených vozidiel, zničených dronov, lietadiel, tankov a delostreleckého bombardovania civilných oblastí poukazujú na celoplošný centrálne riadený konflikt. Na jednej strane stojí trojmiliónové Arménsko a ním podporovaná separatistická republika Arcach, ktoré obviňujú suúsedný Azerbajdžan z vtrhnutia na ich územie. Arménsko zároveň ohlásilo zničenie veľkého množstva vojenskej techniky nepriateľa a celkové víťazstvo na bojovom poli.
Na druhej strane stojí takmer desaťmiliónový Azerbajdžan, ktorý sa netají s tým, že jeho cieľom je vytlačiť arménske bojové jednotky z oblasti, ktorá podľa medzinárodného práva patrí tejto kaspickej republike. Podobne ako ich protivníci, Azerbajdžanci si pripisujú zničenie ešte väčšieho množstva vojenskej techniky vrátane protileteckých obranných systémov S-300 a územné zisky v spornej oblasti.
K dnešnému dňu je však veľmi náročne posúdiť, kto reálne vyhráva. Obe strany konfliktu zverejňujú nedôveryhodné a neoveriteľné informácie, ktoré vykresľujú priebeh konfliktu v ich prospech. Zatiaľ čo Azerbajdžan hlási obsadenie viacerých osád a horských štítov, Arménsko oznamuje úspešnú protiofenzívu v pohraničných regiónoch. Počet obetí však je už zrejme možné rátať v stovkách.
Armenia and Azerbaijan reject international calls for negotiations as deaths mount.
— Al Jazeera English (@AJEnglish) October 1, 2020
Read the latest 👉 https://t.co/rWzio0jS34 pic.twitter.com/DAXcOZI1I2
Spor o „Čiernu záhradu“
Spor o Náhorný Karabach je taký starý, ako moderná štátnosť Arménska a Azerbajdžanu. Tradične rôznorodá hornatá oblasť historicky ovplyvnená Perziou, Osmanskou ríšou a Ruskom sa stala pre Arménov aj turkických Azerbajdžancov (Azerov) symbolom národnej suverenity.
Najväčšiu stopu však za sebou zanechalo obdobie nadvlády Sovietskeho zväzu. Oblasť južného Kaukazu sa stala jednou z najväčších obetí arbitrárneho kreslenia hraníc sovietskymi predstaviteľmi. Podobne ako v Gruzínsku, kde rodený Gruzínec Josif Stalin načrtol hranice tak, aby fungovali v neprospech miestnych komunít Abcházcov a Osetíncov (čoho následky v podobe separatistických republík sú viditeľné až dodnes), tak hranice medzi Arménskom a Azerbajdžanom boli vytýčené v prospech Azerov.
Idú do vojny? Vedúci predstavitelia Azerbajdžanu a Arménska odmietajú mierové rozhovory
Napriek tomu, že v Náhornom Karabachu boli Arméni najväčšou etnickou skupinou, územie ako celok sa stalo autonómnou oblasťou Azerbajdžanu. S blížiacim sa pádom Sovietskeho zväzu, ktorý bol jedinou silou schopnou udržať Kaukaz pokope, napätie medzi národmi začalo stúpať.
Jeho vyvrcholením boli udalosti z prelomu 80-tych a 90-tych rokov, ktoré spustili vlnu obojstranných pogromov a státisicov utečencov. Po definitívnom rozpade Sovietskeho zväzu a osamostatnení Azerbajdžanu a Arménska vypukla medzi krajinami krvavá vojna, ktorá si vyžiadala viac ako 20-tisíc obetí.
Boje pokračujú, arménsky premiér pripúšťa možnosť uznania nezávislosti Náhorného Karabachu
Prímerie z roku 1994 vytvorilo základ pre budúce konflikty v regióne. Na jednej strane reálnu kontrolu nad sporným územím prevzalo Arménsko a jeho bábková vláda Republiky Arcach, na druhej strane Náhorný Karabach naďalej oficiálne zostal územím Azerbajdžanu.
Súboj ropnej kleptokracie s historickými masochistami
Dnešné udalosti pod kaukazskými štítmi odrážajú nielen etnickú a náboženskú nevraživosť a veľmi krvavú minulosť regiónu. Veľkú úlohu v nich zohrávajú aj osobné ambície miestnych lídrov.
Oblasť Náhorného Karabachu a priľahlých regiónov sa v oboch krajinách stala predmetom tvrdej nacionalistickej kampane. Bežnou praxou je prepisovanie učebníc dejepisu, ničenie kultúrnych pamiatok druhej strany, ale aj nenávistné prejavy na všetkých úrovniach verejného života.
Alijevovci využívajúc bohaté zásoby ropy a zemného plynu vytvorili dynastický štát, ktorý by dokázal zahanbiť aj niektoré monarchie Perzského zálivu
Práve otázka obnovenia medzinárodne uznávaných štátnych hraníc je jedným z hlavných pilerov moci prezidenta Azerbajdžanu Ilhama Alijeva. Práve dynastia Alijevovcov založená otcom Ilhama Alijeva, Hejdarom, ovládla všetky oblasti verejného života v krajine. Alijevovci využívajúc bohaté zásoby ropy a zemného plynu vytvorili dynastický štát, ktorý by dokázal zahanbiť aj niektoré monarchie Perzského zálivu.
Na druhej strane stojí malé hornaté Arménsko. Miestna turbulentná demokracia vyústila v roku 2018 do pouličnej revolúcie, ktorej víťazom sa stal premiér Nikol Pašinjan. Napriek tomu, že obe krajiny delí obrovská nenávisť, v jednej veci by sa vedeli zhodnúť. Tou vecou je štátom propagovaný etnický nacionalizmus.
Objektív: Ako Rusko vyrazilo na novú vojnu so západom a zatiaľ vyhráva
Vládne elity Arménska v priebehu posledných desaťročí dokázali na základe veľmi komplikovanej a krvavej histórie Arménov vytvoriť národnú identitu postavenú na národnom komplexe obete celého sveta a historického masochizmu, ktorá dokáže konkurovať aj izraelskému nacionalizmu.
Ťažká pozícia Kremľa
Kaukaz odjakživa považovali za tradičnú oblasť záujmu Kremľa. Práve Rusko stálo za vytvorením prímeria medzi Arménskom a Azerbajdžanom v roku 1994. Moskva sa snaží udržiavať dobré vzťahy s oboma republikami, jej motivácie sa však v oboch prípadoch výrazne líšia.
Aktuálna situácia naznačuje, že Kremeľ nemá dostatok síl, aby sa výrazne angažoval v regionálnom dianí
Arménsko je v očiach ruskej vlády a verejnosti považované za predvoj kresťanstva na Kaukaze, čoho symbolom je prítomnosť ruských vojakov vo vojenskej základni Gjumri na hranici s Tureckom. Moskva je taktiež hlavným dodávateľom vojenskej techniky pre miestne ozbrojené sily.
Vzťahy medzi krajinami však výrazne naštrbila pouličná revolúcia z roku 2018, ktorá odsunula od moci dlhoročného prezidenta Serža Sarkisjana. Aj keď vláda Nikola Pašinjana je naďalej nastavená na prokremeľskú politiku, vzťahy medzi Jerevanom a Moskvou sa už nevrátili k predrevolučnému stavu.
Azerbajdžan zas priťahuje záujem Moskvy z viac pragmatických dôvodov. Bohatstvo tejto krajiny spojené s veľkými ložiskami ropy a zemného plynu tvorí z Azerbajdžanu dôležitého obchodného partnera, ale zároveň aj konkurenta pre Moskvu. Na jednej strane Azerbajdžan je vynikajúcim klientom pri početných nákupoch vojenskej techniky, z druhej strany je výrazným konkurentom v súboji o zabezpečenie dodávok plynu pre Európu.
Aktuálna situácia naznačuje, že Kremeľ nemá dostatok síl, aby sa výrazne angažoval v regionálnom dianí. Kríza v Bielorusku, následky otravy Alexeja Navaľného, nákladné vojny v Líbyi, Sýrii a na Ukrajine prinútili Kremeľ sústrediť sa na niekoľko frontov.
Vyzývatelia Kremľa
Momentálne oslabenie pozície Kremľa sa pokúšajú využiť regionálni hráči. Najväčšie úsilie vyvinulo Turecko. Oficiálne krajina vyhlásila svojmu tradičnému spojencovi z Azerbajdžanu morálnu podporu. Ankara však v posledných dňoch čelí obvineniam z priamej účasti v bojoch na strane Azerbajdžanu zostrelením arménskeho lietadla alebo použitím žoldnierov zo Sýrie.
Objektív: Ako sa z Cypru stal moskovský trójsky kôň, ktorý ohrozuje európsku súdržnosť
Zaujímavým je, že ide o ďalšiu regionálnu vojnu, v ktorej na opačných stranách barikády stoja Moskva a Ankara. Prezident Recep Tayyip Erdoğan sa nezastavuje vo svojom revizionistickom ťažení, ktoré ho doviedlo ku konfliktu nielen s Moskvou, ale aj Parížom, Aténami a celou EÚ.
Ďalším nečakaným hráčom v konflikte je Izrael, ktorý podľa denníka Haaretz aj počas trvania konfliktu naďalej posiela do Azerbajdžanu zbrane (obchod so zbraňami s krajinou vo vojnovom stave je podľa medzinárodného práva nelegálny).
Stávkou v tomto boji nie je len Náhorný Karabach, ale najmä hlboko zakorenená národná hrdosť a osud oboch vlád
Aktívnym hráčom je aj Francúzsko, ktoré pod vplyvom početnej arménskej diaspóry a regionálnej rivality s Tureckom vysiela pomerne silné signály na podporu Arménska a zastavenie násilia v regióne.
Vojna o všetko
Všetci zahraniční aktéri okrem Turecka však vyzývajú lídrov Arménska a Azerbajdžanu k zastaveniu násilia a návratu za rokovací stôl. Lídri znepriatelených krajín však vedia, že k dnešnému dňu nemôžu ustúpiť z bojiska. Stávkou v tomto boji nie je len Náhorný Karabach, ale najmä hlboko zakorenená národná hrdosť a osud oboch vlád.
Zároveň si Ilham Alijev aj Nikol Pašinjan veľmi dobre uvedomujú, že v ohni pandémie devastujúcej ekonomiku a rastúcej nespokojnosti obyvateľstva si nemôžu dovoliť ustúpiť. Boje v Náhornom Karabachu preto zrejme budú pokračovať, kým jedna zo strán neustúpi alebo medzinárodní aktéri neprinútia Arménsko a Azerbajdžan sadnúť si za spoločný rokovací stôl.
