Lukašenko je na pomalom ústupe: Nasledujúca stanica - nový bieloruský prezident

Udalostí posledných dní v Bielorusku ukázali mnoho trhlín v krajine zaseknutej niekde medzi Sovietskym zväzom a rokom 2020. Bieloruský prezident Alexander Lukašenko podcenil nielen škálu a odhodlanosť demonštrácii, ale najmä spoločenské nálady. Zúfalosť a sila vládnych represií mala svedčiť o nepotopiteľnosti režimu, ukázala však presný opak.

Svoju podporu pre protestujúcich a ich požiadavky začali vyjadrovať lekári, herci, spisovatelia, novinári, ale aj zamestnanci štátnych závodov. Práve zamestnanci obrovských štátnych podnikov, ktoré sú vizitkou „industriálnej vyspelosti“, krajiny začali štrajkovať za odstúpenie Alexandra Lukašenka.

Zastavenie schátralej postsovietskej ekonomiky je tým posledným, čo si môže Bielorusko dovoliť. Pravidlá hry sa zmenili. Minister vnútra sa ospravedlnil obetiam protestov, polícia prestala útočiť na demonštrantov a z väzníc sa dostalo na slobodu viac ako dvetisíc zadržaných.

Alexander Lukašenko sa pokúša rozohrať jednu zo svojich posledných politických hier. Cieľom je obnovenie svojho nebeského mandátu. Prostriedkami sú hraný pacifizmus a predstieranie, že sa za posledných 26 rokov nič nestalo.

Fabriky idú do štrajku

Bieloruská opozícia v posledných dňoch vložila nádej do zamestnancov veľkých štátnych závodov po celej krajine. Práve tieto štátom vlastnené firmy zamestnávajúce desiatky tisíc ľudí v automobilovom, chemickom, elektronickom a petrochemickom priemysle, boli dlhé roky predĺženou rukou Alexandra Lukašenka.

Ich existencia mu nielen umožňovala priamo kontrolovať obrovskú časť miestnej ekonomiky, ale najmä vytvorila priamu závislosť medzi Minskom a zamestnancami. Nespravodlivé voľby a následne použitie tvrdého násilia pritiahli do ulíc aj odbory, ktoré vyhlásili generálny štrajk.

V priebehu štvrtka a piatka sa do celonárodného štrajku zapojili najväčšie priemyselné závody v krajine, ako napríklad: BelAZ, MAZ, MTZ, Kieramin a Integral. Do štrajku sa v piatok pripojilo aj minské metro, ktorého sloganom sa stalo heslo „nasledujúca stanica - nový prezident“.

Minsk sa pokúšal o minimalizáciu následkov pomocou rokovaní s odborármi, tí však odmietli zmeniť kategóriu štrajku z volebného na čisto ekonomický.

Plné námestia

Uvoľnenie vládnych obmedzení a opätovné sprístupnenie internetu vyhnalo do ulíc desiatky tisíc Bielorusov. Vo verejných priestoroch sa odohrávali spoločné bohoslužby, v mnohých mestách ľudia vytvorili živé reťaze solidarity. Poriadková polícia OMON, ktorá ešte v utorok a stredu brutálne potláčala každú demonštráciu, v piatok stála v uliciach ako pokojný baránok.

V mnohých mestách sa dokonca odohrávajú rokovania medzi demonštrantmi a miestnymi orgánmi. Napríklad v meste Hrodno pri poľskej hranici sa zástupcovia demonštrantov stretli v piatok s miestnym starostom, ktorému odovzdali svoju petíciu.

Jej požiadavky sú jednoduché: opozícia žiada demisiu Alexandra Lukašenka, uznanie víťazstva Svetlany Cichanovskej, organizáciu nových a spravodlivých volieb a potrestanie zodpovedných za krvavé potlačenie protestov.

V hlavnom meste Minsk sa zas demonštranti v tisícoch zhromaždili pred budovou bieloruského parlamentu. Oproti ním stálo len niekoľko funkcionárov OMONu s opustenými štítmi. Prvýkrát od 26-rokov mohli Bielorusi bez obáv vyjsť do ulíc a prejaviť svoj názor.

Trhliny v štátnych rádoch

Bieloruský prezident v posledných dňoch zažil prehru aj na inom poli. Sociálne média v priebehu posledných dní obehli stovky videí, v ktorých funkcionári silových zložiek vyhlasujú, že prisahali na národ a nie na Lukašenka, a ničia svoje uniformy a výložky. Odchod zo štátnych médií avizovali viacerí novinári a ľudia ocenení bieloruským prezidentom mu hromadne vracajú svoje vyznamenania.

Pôvodná taktika Alexandra Lukašenka, ktorý chcel rýchlo a násilne potlačiť protesty, mala presne opačný efekt. Pouličné štrajky vďaka tvrdým represiám prestali byť širokou verejnosťou vnímané neutrálne a súčasný pohľad na ne obsahuje veľkú dávku sympatie.

Čaro vládnej politiky teroru a zastrašovania prestáva platiť. Bielorusi 21. storočia, ktorí majú prístup k internetu a možnosť cestovať do zahraničia, si uvedomili, že keď odstránia A. Lukašenka, tak sa nevrátia časy, kedy v Minsku boli zásoby múky len na tri dni a ľudia žili bez elektriny v dreveniciach. Vládne pokusy o dezinformačnú kampaň ukazujúcu ruské vojenské jednotky na ceste do Bieloruska iba zosmiešnili režim.

Prepálená ruská karta

Ďalšou kompromitáciou pre vládnu propagandu bolo uzatvorenie prípadu s tzv. Wagnerovcami. Táto skupina 33 elitných ruských žoldnierov bola zadržaná tesne pred voľbami v Minsku. Žoldnieri sa mali údajne podieľať na rozvrácaní krajiny s požehnaním Ruska a miestnej opozície. Bieloruský prezident počas predvolebnej kampane veľmi často vyťahoval ruskú kartu, obviňujúc Moskvu zo spravodajských hier a rozvrácania bieloruskej štátnosti.

Alexander Lukašenko si vybral najlepšie načasovanie, aby si strelil priamo do nohy. V piatok svet obehla informácia, že ruskí žoldnieri sú živí a zdraví a najmä, že sa už nachádzajú v Rusku. Komplikované manželstvo medzi Minskom a Moskvou naďalej funguje.

Po dlhých mesiacoch napätia medzi Bieloruskom a Ruskom, bieloruská vláda pritlačená k stene opäť začala koketovať s Moskvou. Prezident napriek zvýšeniu tolerancie pre zhromaždenia naďalej hovorí, že sa pod ich povrchom skrýva farebná revolúcia a k jej uhaseniu potrebuje pomoc Vladimira Putina.

Lukašenkov vabank

Posledná diktatúra Európy sa nachádza na osudovej križovatke. Povolebné protesty sa dostali do bodu, kde ani krvavé represie nie sú schopné zastaviť novú vlnu občianskeho aktivizmu. Alexandrovi Lukašenkovi už ostali len dva piliere, na ktorých stojí jeho celá moc - armáda a Moskva.

Alexander Lukašenko však vo svojej politickej hre nepovedal ani zďaleka posledné slovo

Nanešťastie pre bieloruského prezidenta, aj jeho posledné dva piliere moci cítia, kam veje vietor. Bieloruská armáda, podobne ako iné silové zložky krajín bývalého Sovietskeho zväzu, je od svojich základov skorumpovaná. Moskva si zas za posledné roky získala takú úroveň kontroly nad Bieloruskom a jeho ekonomikou, že každý nový vladár tejto krajiny bude potrebovať jej požehnanie.

Alexander Lukašenko však vo svojej politickej hre nepovedal ani zďaleka posledné slovo. Napriek tomu, že takmer všetky domáce a zahraničné karty hrajú proti jeho záujmom, ide o vládcu, ktorý prežil viac krízových situácii ako všetci politici na Slovensku dokopy.

Otázkou však zostáva, koľko ešte bude trvať pouličná liberalizácia a atmosféra spoločenského protestu. Jedná vec je však istá - milície sa do ulíc ešte vrátia.