Posledné tri zahraničné cesty Roberta Fica sa skončili fiaskom. Tá posledná v Moskve bola taká „plodná“, že ani jedna strana nemala po nej čo povedať. Predchádzajúca cesta do Bruselu sa niesla v znamení stretnutia s ukrajinským prezidentom, ktorý bez zaváhania odmietol všetky Ficove požiadavky.
Ešte skôr, začiatkom decembra, absolvoval cestu do Brazílie, ktorá dopadla rovnako nevydarene. Namiesto stretnutia s prezidentom Lulom, ktorý bojoval o život, čakal na slovenského premiéra nepripravený viceprezident, ktorý Fica označil za predsedu vlády Juhoslávie. Asi toľko k dôležitosti Slovenska pre Brazíliu.
Slovenský premiér by pre krajinu urobil viac, keby zašiel na iné návštevy. Miesto Moskvy mohol cestovať takmer dvetisíc kilometrov južnejšie do Tbilisi a pozrieť sa, ako ruská hybridná vojna zničila ďalšiu krajinu. Možno by zmenil názor na vetovanie sankcií EÚ na tamojšiu vládu.
Geopolitické škody však nie sú jediné, ktoré R. Fico spôsobuje. Tie ekonomické sa dotýkajú každého Slováka. Jeho 12 rokov vládnutia nielenže potopilo krajinu na dno ekonomickej výkonnosti EÚ, ale ešte viac poškodilo jej budúcnosť.
Konsolidácia verejných financií pod vedením Fica je paródiou. Je postavená na ďalšom vyťahovaní peňazí z už aj tak chudobného obyvateľstva. Ide len o zakrytie neudržateľných výdavkov štátu na dôchodky zvýšenými daňami, ktoré znižujú ekonomický rast. To je zvlášť nešťastné pre Slovensko s prebujnenou a neefektívnou verejnou správou.
Slovenský premiér a minister financií Ladislav Kamenický by už teraz mali cestovať po svete a učiť sa, ako sa robí skutočná konsolidácia. Pracovná cesta do Washingtonu na nové ministerstvo DOGE by mohla pomôcť v prípravách na efektívne zníženie byrokracie a zvýšenie produktivity.
A namiesto návštevy Brazílie mal Fico zamieriť dvetisíc kilometrov južnejšie do Buenos Aires. Tam by mohol na vlastné oči vidieť, ako sa dá zatočiť s dekádami socializmu a opraviť nefunkčný štát. Tomu sa však komunista telom i dušou radšej vyhne oblúkom. Slovensko si tak príbeh Grécka či Argentíny prežije na vlastnej koži.
Ekonomický zázrak
Sotva by niekto pri víťazstve Javiera Mileia v argentínskych prezidentských voľbách pred rokom očakával, že dokáže presadiť dramatické reformy a udrží sa pri moci. Za prvých 10 mesiacov dokázal znížiť výdavky štátu o vyše 30 percent v reálnom vyjadrení, penzie zredukoval o pätinu, vyhodil 30-tisíc štátnych úradníkov a počet ministerstiev znížil na polovicu.
Od prvého mesiaca dosahuje prebytky primárneho rozpočtu. Následkom inflácia prudko klesla z úrovne 26 percent medzimesačne na aktuálne menej ako tri percentá. Hoci chudoba stúpla, J. Milei je v prvom roku populárnejší ako jeho socialistickí predchodcovia.
Muž s motorovou pílu začal rezať a tvrdí, že jeho pohŕdanie štátom je nekonečné. „Všetko, čo môžem urobiť, aby som odstránil zasahovanie štátu, urobím,“ povedal jediný anarchokapitalista na čele štátov celého sveta.
Popri fiškálnej konsolidácii znížil byrokraciu v oblastiach od leteckej dopravy až po prenájmy bytov. „Každý deň deregulujeme a ešte nás čaká 3 200 štrukturálnych reforiem,“ hovorí. Sulíkove kilečká pri takomto tempe blednú závisťou.
„Ak uspejeme, mnohí by naše úspechy mohli označiť za ‚zázrak‘. Nie je to však žiadny zázrak – je to výsledok vládnutia s makroekonomickou rozvahou a dodržiavania princípov ekonomickej slobody, ktoré obohatili národy. Snažíme sa ukázať svetu, že akceptovanie myšlienok slobody prináša prosperitu,“ napísal J. Milei pre Economist.
Ekonomická žobrota
Menší a efektívny štát je v priamom rozpore s politikou R. Fica. Miesto zreálnenia dôchodkov na pomery štátu, prichádza ich vykrývanie pomocou miliardových fiškálnych transferov.
Miesto radikálneho zníženia počtu štátnych úradníkov a ich platov, prichádza k tvorbe ďalších zbytočných ministerstiev a zvyšovaniu platov podľa kolektívnych dohôd či platových automatov.
Miesto priznania si, že si treba pritiahnuť opasky, prichádzajú nerealistické sľuby o lacných potravinách a energiách.
Nemôže to skončiť inak, ako ešte nefunkčnejším štátom a nahnevanejšími obyvateľmi. Nebude trvať dlho a R. Fico sa vytratí z politickej reality. Ostane po ňom iba trpká príchuť zlyhaného štátu.
