Fenomén očista. Ako vznikol slogan, ktorý vyhral Matovičovi voľby

Od posledných parlamentných volieb už ubehol viac než rok a pol. Nedočkali sme sa však týždňa, kedy by z úst vládnych činiteľov nezazneli frázy ako „očista“ alebo „rozviazané ruky“. Uvedené slová často slúžia ako zdôvodnenie početných personálnych zmien v štátnej správe a v bezpečnostných zložkách. Samozrejme, svoje využitie našli aj ako všeobecný argument proti opozícii, ktorej sa z logických dôvodov protivia početné trestné stíhania jej bývalých nominantov.

Očista sa stala výrazom, ktorého vyslovenie často pôsobí ako čarovné zaklínadlo na riešenie všetkých konfliktov v koaličnej zostave. Ide nielen o argument a zbraň proti nepriateľom zvonka, ale aj o stmeľujúci faktor v rámci samotnej vlády. Niektoré slová dokážu prerásť svoj pôvodný význam a začnú si žiť svoj vlastný život. 

Jej sila spočíva predovšetkým v nevinnom, priam eufemistickom znení. Väčšina ľudí si pri jej vyslovení predstaví vnútorný proces, ktorého cieľom je istého druhu pokánie. Neuveriteľné intímna povaha výrazu spojeného s bojom proti hriechu vyvoláva pocit oprávneného boja za dobrú vec. Skutkový stav veci je pritom na vedľajšej koľaji. Dôležitá je emócia.

Mohli by sme sa sporiť o to, že ide o jeden z lepších marketingových ťahov poslednej dekády. O jeho úspešnosti by mohli svedčiť reakcie verejnosti. Vzhľadom na to, že prebiehajúca vlna zatknutí a trestných stíhaní je v našich geografických kruhoch bezprecedentná, reakcia opozície je relatívne slabá a predovšetkým monotónna. Časť populácie sa síce nechala presvedčiť argumentáciou Roberta Fica o politických procesoch, ale veľká časť spoločnosti zanevrela na slová trojnásobného expremiéra.

Málokto si však pamätá, že PiS kedysi začínal ako pomerne autentická protikorupčná strana

Súčasná vládna zostava však nevynašla koleso. Rétorika očisty štátu od morálne pochybných elementov nie je nová a už vôbec nie je prelomová. Podobné heslá sa objavujú už stáročia naprieč celým svetom a ich spoločným menovateľom je nedôvera obyvateľov vo vládnuci systém a elity. Za normálnych okolností by sme sa mohli uspokojiť s uvedeným vysvetlením a nehľadať detailnejšie prepojenia.

Situácia na Slovensku si však vyžaduje špeciálnu pozornosť. Aktuálne politické a spoločenské procesy dodatočne gradované pandémiou sú vyvrcholením dlhodobej frustrácie a systémových nedostatkov súčasného štátneho zriadenia. Podobne ako mnohé ďalšie krajiny bývalého sovietskeho bloku, aj Slovensko trpí symptómami toxického postkomunizmu. Spoločné dedičstvo v podobe socialistickej nadvlády nám však umožňuje nahliadnuť do diania v okolitých krajinách, vyhodnotiť podobenstvá a vyvarovať sa fatálnym chybám.

Varovným prstom pre Slovensko môže byť susedné Poľsko, ktoré si pred viac ako 15 rokmi zažilo svoju vlastnú vládu očisty. Neúspešnú.

Vyrovnávanie účtov so socializmom

Pokiaľ by sme dnes spomenuli názov Právo a Spravodlivosť (PiS), mnohí by zrejme pomysleli na poľskú vládnu stranu, ktorá na európskej pôde čelí obvineniam z porušovania princípov právneho štátu a jej domácu politiku charakterizuje tvrdý postoj k interrupciám, migrácii a sexuálnym menšinám. Nemýlili by sa.

Málokto si však pamätá, že PiS kedysi začínal ako pomerne autentická protikorupčná strana. Kým poľská systémová transformácia po páde Východného bloku sa vo všeobecnosti považuje za jednu z najplynulejších a mimoriadne pokojných, mnohí Poliaci to tak nevnímajú. Naši severní susedia síce nezažili búrlivé vládnutie Vladimíra Mečiara, ale aj oni sa museli popasovať s pofidérnymi pascami sprevádzajúcimi systémové zmeny.