Lukašenkov režim sa trasie v základoch: Nezachráni ho ani slzný plyn, ani náboje

Situácia je aktualizovaná v online prenose

Počas záveru predvolebnej kampane sa napätie dalo krájať. Keď v nedeľu Bielorusi išli do hlasovacích miestností, na internete sa začali objavovať informácie o mobilizácii bezpečnostných zložiek a odrezaní hlavného mesta Minsk od zvyšku krajiny.

Prezident Alexander Lukašenko, uchádzajúci sa o znovuzvolenie, strávil svoju nedeľu vyhrážaním sa Poľsku sankciami za „protibieloruské kroky“. Nezabudol dodať, že situáciu má pod kontrolou a je pripravený na všetky scenáre. No mýlil sa.

Dávajte si pozor, aby proti vám niekto neuvalil sankcie!

Zlomovým bodom sa stali prvé exit polly, kde Alexander Lukašenko vyhral s takmer 80-percentným voličským mandátom. Na reakciu nebolo potrebné dlho čakať. Do ulíc v celom Bielorusku vyšli desiatky tisíc ľudí. V niektorých mestách demonštranti obkľúčili volebné miestnosti a žiadali zverejnenie pravých výsledkov, iní oslavovali víťazstvo opozičnej kandidátky Svetlany Cichanovskej.

Mnohí však boli nútení postaviť sa slznému plynu, gumovým projektilom a vodným delám. Ukazuje sa, že Alexander Lukašenko čelí najväčšej existenčnej kríze od jeho nástupu do úradu v roku 1994. Súboj o Bielorusko sa začína.

Volebná fraška

Bielorusko má hlboko zakorenenú tradíciu volebných podvodov a nečistých hier s opozíciou. V každých prezidentských voľbách od roku 1994 Alexander Lukašenko skóroval s podporou oscilujúcou na úrovni 80 percent.

Za svoj dlhodobý volebný úspech v duchu stalinistickej idey „nie je dôležitý ten kto hlasuje, ale ten kto ráta hlasy“ vďačí najskúsenejšej priekopníčke volebných podvodov v modernej Európe, predsedníčke volebnej komisie Lýdii Jarmušinovej.

V Jarmušinovej arzenáli je možné nájsť všetko, čo je potrebné na volebnú manipuláciu. Nechýbajú tam také nástroje ako izolovanie nezávislých pozorovateľov či viac ako 100-percentná volebná účasť, nie je jej cudzie ani zneplatňovanie platných hlasov. V týchto voľbách sa však objavil nový protivník – internet.

Práve internetová platforma Golos, kam ľudia mohli pridávať fotky svojich hlasovacích lístkov, priniesla iný pohľad na výsledky. Z reprezentatívnej vzorky viac ako milión hlasov bolo zrejmé, že výsledky sa v jednom nemýlili. Víťaz získal podporu na úrovni 80 percent, nebol to však Alexander Lukašenko, ale Svetlana Cichanovská.

Svetlana Cichanovská (37)

- manželka opozičného blogera Sergeja Cichanovského, zatknutého za organizáciu protestov

- oficiálne získala vo voľbách necelých 10 percent hlasov, neoficiálne viac ako 70 percent

- jediná kandidátka opozície, ktorú k voľbám pripustila volebná komisia - spolu s Veranikou Tsepkalou a Máriou Kalesnikavou vytvorili „žensky triumvirát“ bieloruskej opozície

- jej predvolebné mítingy prilákali desiatky tisíce ľudí

- jediným cieľom je oslobodnie politických väzňov, obnovenie starej ústavy a organizácia nových férových voliev

- svoje deti musela vyviezť do EÚ, kvôli vyhrážkam spojeným s ich možným únosom

Telegramoví revolucionári

Alexander Lukašenko počas volebnej nedele nenechal nič na náhodu. Jeho plán bol jednoduchý a osvedčený – rozbiť odpor opozície čo najrýchlejšie a najbrutálnejšie. Už od rána sa šírili informácie o uzatvorení obchvatu hlavného mesta, mobilizácii bezpečnostných zložiek v uliciach a výpadkoch internetového pripojenia.

Napriek problémom s internetom sa demonštranti dokázalCichanovskái kontaktovať pomocou sociálnej siete Telegram, na ktorú sa preniesla väčšina bieloruských opozičných médií.

Napriek cestným blokádam a policajnému násiliu, protestujúci po každom útoku boli schopní sa rozpŕchnuť a zhromaždiť sa na novom mieste

Bieloruské zložky však podcenili pobúrenie občanov, najmä v malých mestách. Na rozdiel od nasadenia veľkého počtu príslušníkov poriadkovej polície OMON vo veľkých mestách, menšie mestá a dediny zostali takmer úplne prázdne. A práve v menších mestách, kde na stovky až tisíce protestujúcich zostalo len zopár policajtov, panovala víťazná oslavná opozičná nálada.

Vo väčších mestách situácia viac pripomínala ukrajinský Majdan ako oslavné stretnutia. Svedkom najviac drastických scén bol Minsk. Práve tam získali protesty s desiatkami tisícmi demonštrantov revolučný rozmer.

Napriek cestným blokádam a policajnému násiliu, protestujúci boli po každom útoku schopní rozpŕchnuť sa a potom sa zhromaždiť na novom mieste. Obrazom zúfalstva bezpečnostných zložiek boli pokusy o rozbitie protestov nabiehaním policajných vozov do davu, ktorého následkom je aj prvé potvrdené úmrtie. 

Praskliny vo vládnych zložkách

Na druhej strane, povolebné demonštrácie ukázali mnohé praskliny v lojalite bezpečnostných zložiek voči prezidentovi. V regionálnych centrách ako Lida alebo Pinsk dokonca došlo k prípadom, keď OMON zložil štíty a prestal útočiť na demonštrantov. V niekoľkých mestách poriadková polícia ustúpila a na obnovenie represií bol nevyhnutný zásah vyšších veliteľov.

Celkový obraz demonštrácii bol však brutálny. Poriadkové zložky sa nevyhýbali použitiu obuškov, slzného plynu, gumových projektilov a hlukových granátov. Rozsah represií dokumentuje prípad z Brestu, kde kvôli preplneným väzniciam polícia odviezla demonštrantov na okraj mesta a tam ich prepustila.

Podľa centra ľudských práv Wiasna bolo zatknutých minimálne tritisíc osôb, štyria ľudia zomreli a stovky sú zranení.

Poslední spojenci diktátora

Alexander Lukašenko musí čeliť aj mnohým tlakom zvonka. Čoraz väčšie snahy Moskvy na zjednotenie oboch krajín a postupné uzavretie ruského ekonomického kohútika nechali Bielorusko na veľmi tenkom ľade. Klesajúce ceny ropy a zľahčovaná pandémia ešte zhoršili situáciu miestnej ekonomiky.

Vzťahy medzi Minskom a Moskvou sa dajú prirovnať k rozhádanému manželstvu. Zatiaľ čo Minsk sa silou-mocou snaží udržať rodičovské práva nad bieloruským národom, Moskva len čaká na potknutie miestnych úradov, aby využila situáciu vo svoj prospech.

V tomto štádiu je veľmi náročne povedať, čo Rusko urobí, Jedno je však isté – bude chcieť zväčšiť svoj vplyv. Či už vytvorením ešte väčšej závislosti A. Lukašenka na ruských zdrojoch, alebo aj radikálnejšími metódami.

Poľský obrat

Prekvapivo sa do hry o Bielorusko zapojila Európa, ktorá v poslednom čase dosť paktovala s bieloruským prezidentom ohľadom oslabenia ruského vplyvu. Už počas volebnej noci poľský prezident Andrzej Duda a jeho litovský kolega Gitanas Nauseda spoločne vyzvali na dodržiavanie občianskych práv a slobôd v Bielorusku.

V pondelok ráno poľský premiér Mateusz Morawiecki vyzval EÚ na organizáciu mimoriadneho európskeho samitu ohľadom situácie v Bielorusku. V prípade Poľska ide o radikálny obrat v zahraničnej politike, ktorá sa donedávna snažila o dobré vzťahy s A. Lukašenkom, najmä kvôli ochrane práv miestnej poľskej menšiny.

Druhý Majdan?

Nedeľné masové protesty sú iba prelúdiom k ďalším udalostiam, ktoré rozhodnú o budúcnosti Bieloruska a celej východnej Európy. Alexander Lukašenko napriek snahám volebnej komisie a bezpečnostných zložiek zlyhal – odpor sa nepodarilo potlačiť.

Spoločenské napätie sa dostalo do kritického bodu. Viac ako 26 rokov autoritárskej vlády teroru, korupcie a ekonomickej stagnácie vytiahli do ulíc aj tých, čo ešte nedávno neverili v zmenu.

Nová bieloruská opozícia pod taktovkou žien dokázala v Bielorusoch prebudiť empatiu a vôľu bojovať proti režimu. Otázkou však zostáva, či sa prezident posunie k zatknutiu líderiek opozície, podobne, ako zatkol ich manželov.

Máriu Kalesnikavu „omylom“ zadržali deň pred voľbami a krátko nato ju prepustili. Veronika Cepkalová sa pridala k svojmu manželovi a odišla do Moskvy. Dokonca aj Svetlana Cichanovská v záujme svojej bezpečnosti opustila miesto svojho trvalého pobytu.

Udalosti najbližších dní zrejme rozhodnú o budúcnosti Bieloruska. Opozícia však potrebuje k úspechu niečo viac ako len podporu ulice. Kľúčom v boji o podobu Bieloruska bude podpora silových zložiek, ale aj zahraničných aktérov.

Pokiaľ situácia na námestiach bude mať potom podobný spád ako povolebná noc, Bielorusko môže čeliť revolúcii podobnej tej ukrajinskej roku 2004 a 2014 alebo gruzínskej z roku 2003.