Vyššie úrokové sadzby povzbudzujú ekonomický ras

Vyššie úrokové sadzby povzbudzujú ekonomický rast. Za takýto výrok sa pokojne môže študent ekonomickej vysokej školy dočkať aj vyhazovu zo skúšky. Avšak práve s takou ideou sa teraz pohráva rozširujúci sa okruh preslávených finančníkov nielen z Wall Street.

Nechápavo totiž hľadia na americkú ekonomiku a snažia sa prísť na kĺb tomu, ako je možné, že napriek pomerne agresívnemu zvyšovaniu základnej úrokovej sadzby v podaní centrálnej banky USA, efektívne z nuly na 5,3 percenta počas ani nie poldruha roka, stále vznikajú tisíce a tisíce nových pracovných miest, mnohými ekonómami vyzeraná recesia sa nedostavuje a naopak sa zdá, že môže dôjsť na vec historicky pomerne ojedinelú, teda na „mäkké pristátie“. Čiže na skrotenie inflácie prostredníctvom navýšenia úrokových sadzieb, ktorých výška však ekonomiku nezadusí - alebo aspoň nie natoľko, aby sa dostala do vážnejšieho útlmu, sprevádzaného výraznejším rastom miery nezamestnanosti.

V minulosti to totiž spravidla bolo tak, že vyššie úrokové sadzby zadusili ako výraznú infláciu, tak s ňou však aj ekonomický rast ako taký. Tentokrát je to ale vraj iné. Táto domnienka sa síce ekonómom a finančníkom už viackrát vypomstila, napríklad pred globálnou finančnou krízou rokov 2008 a 2009, kedy uverili, že ekonomika sa naučila uspokojivo vyhladzovať hospodárske cykly. Aby ich kríza presvedčila o opaku. Tentokrát je to ale vraj naozaj iné, myslí si napríklad David Einhorn, zakladateľ hedgeového fondu Greenlight Capital, ktorý spravuje majetok za v prepočte takmer 50 miliárd korún.

Einhorn a niektorí ďalší experti usudzujú, že spomínané zvýšenie úrokových sadzieb v podaní americkej centrálnej banky Američanmi významne obohacuje, pretože zvyšuje výnos dlhopisov, ktoré držia, či úročenie ich bankových vkladov. Ľudia teda majú viac peňazí zo svojich investícií do dlhopisov alebo napríklad zo svojich sporiacich účtov. Tieto peniaze potom z nemalej časti obratom míňajú, čím pomáhajú udržiavať pracovné miesta, ba svojím dopytom vytvárajú nové.

V minulosti bol tento efekt bohatnutia z vyššieho výnosu dlhopisov a vyššieho úročenia vkladov menej významný. Takže neprevážil tradičný efekt vyšších úrokových sadzieb, teda zadusenie ekonomiky a pracovných miest. Odvtedy ale verejný dlh USA narástol tak závratne, že medzi investormi po celej krajine je dramaticky viac vládnych dlhopisov. Americký vládny dlh sa v posledných desiatich rokoch zdvojnásobil, na 35 biliónov dolárov. Takže zvýšenie úrokových sadzieb v podaní centrálnej banky USA znamená, že investori po celej krajine (a pochopiteľne aj zahraniční investori do amerického dlhu) majú každý mesiac navyše v súhrne nejakých päťdesiat miliárd dolárov. Podstatnou časťou týchto novo získaných peňazí môžu prostredníctvom spotreby a ďalších investícií podporovať rast ekonomiky, resp. brániť jej pádu do útlmu.

To, že vyššie úrokové sadzby podporujú ekonomický rast, tvrdí už roky napríklad ekonóm Warren Mosler, jeden z najhlasnejších stúpencov takzvanej modernej monetárnej teórie, známej pod skratkou MMT. Prevažná väčšina ostatných ekonómov ale jeho teóriu doteraz nebrala veľmi vážne, ba sa jej vysmievala. Mosler má dnes pocit, že dochádza na jeho slová. Ak by Mosler či Einhorn mali pravdu, pokles úrokových sadzieb v USA môže v skutočnosti rast americkej ekonomiky zabrzdiť, ba dokonca spôsobiť rast miery nezamestnanosti. V krajnom prípade by až potom mohlo dôjsť na ono obávané „tvrdé pristátie“.

Prevažná väčšina ekonómov a finančníkov však stále dôveruje rokmi preverenej teórii. Avšak prebiehajúci pokles inflácie bez vyvolania recesie je hádankou aj pre mnohých z nich. Napríklad ekonómovia Pierpaolo Benigno a Gauti Eggertson preto rozvinuli vlastnú novú teóriu, ktorá onú hádanku vysvetľuje bez toho, aby sa hneď uchyľovala k Einhornovmu či Moslerovmu zdôvodneniu. Podľa Benigna a Eggertsona inflačná vlna, ktorú Spojené štáty a mnohé ďalšie krajiny zachvátila začiatkom dvadsiatych rokov, bola – ešte v dôsledku pandémie covidu – oveľa viac spôsobená dopytovým ako ponukovým šokom. Ich spoločná teória vysvetľuje, že pri dosiahnutí dostatočne vysokej miery zamestnanosti môže centrálna banka zvýšením úrokových sadzieb zraziť infláciu bez toho, aby pritom napáchala väčšie škody v ekonomike, v podobe napríklad výrazného nárastu miery nezamestnanosti.

Benigno a Eggertson teda objasňujú „mäkké pristátie“ v rámci konvenčnej ekonomickej teórie bez toho, aby sa uchýlili k radikálne prevratnému, doteraz väčšinovo odmietanému postoju Einhorna či Moslera.

Lukáš Kovanda: Český ekonóm Lukáš Kovanda pôsobí ako hlavný ekonóm Trinity Bank. Analyzuje a komentuje makroekonomické témy, investície, fintech. Prednáša na Národohospodárskej fakulte Vysokej školy ekonomickej v Prahe. Je členom vedeckého grémia Českej bankovej asociácie. Pôsobí aj ako socioekonomický analytik pri OSN. Je autorom viacerých titulov ekonomickej literatúry.