Prečo je vojna? Lebo Putin. Prečo je Putin? Naratív populistického režimu závislého na podpore chudobných más z odľahlých gubernií zlyháva. Sankcie nespúšťajú nepokoje a jedným z vysvetlení môže byť, že podpora národných elít pre režim je silnejšia, ako sa západní pozorovatelia domnievali.
Vzdelaní, nechudobní, neliberálni. Aj tak vyzerá elektorát Vladimíra Putina. Liberalizácia deväťdesiatych rokov sľubovala vznik majetnej triedy, ktorá sa postaví za demokraciu a právny štát. Teória demokratického mieru, podľa ktorej jeden demokratický štát takmer nikdy nenapadne druhý, sa mala postarať o zvyšok.
Nejde o vojnu chudobných
Nezávislý ruský novinár Vadim Nikitin, ktorého v minulosti vytlačili aj denníky ako New York Times a The Guardian, v analýze pre ľavicový americký magazín Jacobin tvrdí, že ruská stredná trieda v praxi podporuje Putinizmus. Dominantný naratív vykresľuje Putinov elektorát ako chudobných „vatnikov“ (sovietsky výraz odvodený od vaty, ktorou sa vypchávalo lacné oblečenie). Takýto imidž súzvučí s príbehmi o vojakoch zo Sibíru, ktorých šokuje, že bežní Ukrajinci majú doma rýchlovarné konvice, ktorí kradnú elektroniku, spotrebiče a topánky. Podľa analýzy Národného spolku ukrajinských novinárov z roku 2015 bolo slovo vatnik najpoužívanejšiu nadávkou v ukrajinskej tlači.
Tento naratív odvádza pozornosť od nepríjemnej reality: tradičným elektorátom Putinovho režimu sú skôr stredné triedy, ako lumpenproletariát. Prvá dekáda režimu stavala na podpore vzdelanej mestskej strednej triedy, ktorá snívala o západnej kvalite života. Určitý obrat bolo možné pozorovať až v roku 2011, kedy sa udiali prvé protesty takzvanej elity.
Rozlúčka s humanitárnym právom: správa AI a Smatanizmus
Aj liberálne hlasy sa historicky snažili skôr pracovať v rámci režimu, ako proti nemu. Príkladom je Nataša Sindeyeva, majiteľka opozičnej TV Dozhd, ktorá momentálne exilovo vysiela z Lotyšska. Možno ju považovať za prototyp odporu elít. Napriek tomu v nedávnom dokumentárnom filme F@ck this Job priznáva, že entuziasticky podporovala vládu Dmitryho Medvedeva (2008-2012).
Obrat vo vládnej politike smerom k ekonomickému populizmu nastal až po ekonomickom kolapse na prelome desaťročí. Medzi prvými obeťami bol Krym. Presun dôrazu na populizmus neznamená, že už nejde o politiku elít. Podľa básnika a aktivistu Kirilla Medvedeva nie je možné povedať, že chudobní sú za vojnu a bohatí proti. „Tí, ktorí majú najmenej sa boja, že stratia aj to, čo majú.“
Podľa V. Nikitina nie je v Rusku možné rozlišovať medzi politickou a ekonomickou mocou. Elity podporujú V. Putina z cynizmu a sebazáujmu, no na medzinárodnej úrovni zhadzujú vinu na šedú masu.
Genealógia iliberálnej elity
Tézou reforiem deväťdesiatych rokov bolo, že ekonomická liberalizácia ide ruka v ruke s politickou. Novovzniknutá majetná trieda mala tvoriť elektorát podporujúci právny štát a liberálnu demokraciu. Tento sen sa do nejakej miery rozplynul už na prelome tisícročia.
Ekonómovia Karla Hoff a Joseph Stiglitz v roku 2004 potvrdili, že pokiaľ je krátkodobý zisk z korupcie a drancovania statkov dostatočne vysoký, právny štát nemusia podporovať ani tí, ktorí by z neho mali získať najviac. Dôsledkom je ruský iliberálny kapitalizmus a proputinovské elity.
Nový svetový poriadok: bez Číny ťažko, s Čínou nikdy. Alternatíva v nedohľadne
Tu prichádza do hry otázka, či predstavuje vláda Vladimíra Putina zvrat alebo pokračovanie deväťdesiatych rokov. Existuje účelová tendencia deliť moderné ruské dejiny na éry Borisa Jeľcina a Vladimíra Putina. Putinov režim však začal bez jasného politického zvratu. Elity silovikov a úzke prepojenie bezpečnostných zložiek s hospodárstvom sú výplodom divokých deväťdesiatych rokov. Sekurokracia, ktorá z Kremľa ovláda rozľahlé Rusko, sa vyvinula prirodzene. Ako hovorí Natalia Kalfics-Mamonova, analytička Švédskeho inštitútu pre medzinárodné vzťahy, finančné záujmy sú silnejšie, ako ideológia a sovietska nostalgia.
Vonkoncom nejde o ojedinelý jav. Menej kontroverzným príkladom je podpora čínskych stredných tried, splodených liberalizáciou Tenga Siao-pchinga a následujúcich dekád rastu, pre pekinský režim. Elity Číny a Ruska majú spoločného viac, ako sa priznáva.
Kanárik
Pod nálepkou naivnej viery v pochybné neoliberálne mechanizmy sa tradične hovorí o devastácii systému medzinárodného práva koncom deväťdesiatych rokov. Udalosti ako bombardovanie Juhoslávie a invázie Iraku a Afganistanu boli kanárikom v uhoľnej bani: na neoliberálny poriadok sa nemožno spoľahnúť.
Rovnako sa možno pozerať na ekonomickú liberalizáciu a jej prísľuby planetárnej demokracie. V Rusku neoliberalizmus stvoril elity, ktoré vojnu v lepšom prípade tolerujú, v horšom podporujú. Demokracia a právny štát pre nich nie sú a ani neboli objektom záujmu.
Je ťažké si predstaviť, ako by mohla vyzerať alternatívna realita. Súčasná je ale oneskoreným dôsledkom naivity. Splácame deväťdesiate roky.
Ďalšie dôležité správy
