Vodcovi sa to rozpadá, aj lojalita k nemu má svoje hranice

Po predsedovi najviditeľnejšie tváre kotlebovcov sa búria a demonštratívne odchádzajú z predsedníctva strany. Vyhlásenia Milana Uhríka, Milana Mazureka a Ondreja Ďuricu predznamenávajú, že strana už nebude taká ako predtým. Deje sa v nej niečo, čo by mohlo nakoniec viesť k jej štiepeniu alebo aspoň k oslabeniu.

Nie je to však žiadne prekvapenie. Kotlebovci sa po piatich rokoch bezprízorného pobytu v parlamente ocitli v akomsi politickom vákuu. Za celý čas im v parlamente neprešiel ani jeden zákon, média ich viac-menej ignorovali a nikto s nimi nechce vládnuť. Aj ich preferencie už pravdepodobne dosiahli svoj strop.

Okrem toho musia čeliť neistote, že stratia svojho „vodcu“. M. Kotleba bol odsúdený na štyri roky a štyri mesiace nepodmienečne, ale rozsudok ešte musí potvrdiť Najvyšší súd. A v hre je aj ďalší pokus o rozpustenie strany, pri ktorom by už mohol mať nový generálny prokurátor namiešané lepšie karty, než jeho predchodca.

Nevyhnutnosť rozpadu

Jediná exekutívna funkcia, ktorú kotlebovci doposiaľ zastávali, bola tá v banskobystrickom VÚC, ale aj to stalo skôr náhodou a už odvtedy uplynuli takmer štyri roky. Isté miesto v parlamente a slušný plat môže fungovať pre poslanecký klub ako garancia poslušnosti a lojality k „vodcovi“, ale nie navždy.

Politické bytie bez akéhokoľvek mocenského vplyvu, stagnácia a neistota ohľadom predsedu musia byť logickými spúšťačmi nových mocenských hier v strane. Výsledkom môže byť napríklad pokus o prebratie moci v strane či odchod straníkov a snaha o založenie novej, „autentickejšej“ strany. Členovia to môžu napríklad zdôvodňovať tým, že Kotlebova strana sa už spreneverila svojim ideálom, ako to vidíme v prípade dvoch Milanov, ktorí sa sťažujú na totalitné praktiky vodcu.

Chcem tým povedať, že strana, ktorá nemá žiadne výsledky, žiadny zmysel a ani žiadnu perspektívu, sa skôr či neskôr musí rozpadnúť.

Vzbura proti vodcovi sa nebude tolerovať