Vláda zlyhala na celej čiare. Kto vyvodí politickú zodpovednosť?

Tretí Newtonov zákon o akcii a reakcii sa na Slovensku neuplatňuje len vo fyzike, ale aj vo vrcholnej politike. Najlepším príkladom sú utorkové rozhodnutia námestníka generálneho prokurátora Maroša Žilinku. Čím silnejšia protikorupčná akcia, tým mohutnejšia korupčná reakcia. Aspoň tak to vnímajú viacerí komentátori a koaliční politici.

Politika, na rozdiel od fyziky, sa neriadi elementárnou logikou a vopred určenými pravidlami. Jej nátura je vo svojej podstate zložitá a abstraktná, najmä ak v hre je osud viacerých funkcionárov a ich mecenášov.

Prepustenie Vladimíra Pčolinského je mementom zaostalosti Slovenska. Potvrdilo sa, že namiesto hrdej a funkčnej demokracie tu máme kmeňový zväz. Vo verejnej debate sa neobjavujú fundovaní učenci a zodpovední politici. Nájdu sa však Kelti, Germáni, Slovania, alebo Dákovia. Tentokrát sme svedkami zrážky dvoch kmeňov v priestore slovenskej prokuratúry.

Trápne citáty

Náčelníci z radov Generálnej a Špeciálnej prokuratúry sa snažia získať podporu a legitimitu tým, že sa odvolávajú na výroky veľkých osobností histórie. Zatiaľ čo Maroš Žilinka sa snažil nájsť oporu v slovách Alberta Einsteina, Daniel Lipšic hľadal odvahu v tvrdohlavosti Winstona Churchilla.

V snahe pôsobiť múdro a spravodlivo sa obaja prokurátori neskutočne strápnili. Citovanie známych osobností len naznačuje, že oni samotní nemajú dostatočnú kapacitu na to, aby boli pre niekoho vzorom. Táto nenápadná epizóda z vojny inštitúcii nám môže pomôcť porozumieť podstate pretrvávajúcich sporov a neriešiteľných problémov.

Veľkým výzvam súčasnosti predsa nemôžu čeliť ľudia, ktorých povaha sa spája s prívlastkami ako malichernosť, prostoduchosť a provinčnosť. To isté platí aj pri väčšine politikov a novinárov, ktorí z otázky výkonu spravodlivosti urobili aktivistický spor. Zatiaľ čo jedno krídlo glorifikuje konanie Daniela Lipšica, druhé za etalón prokurátorskej morálky považuje Maroša Žilinku.

Vznešený ideál spravodlivosti je pritom na vedľajšej koľaji. Dôležitá je príslušnosť k správnemu kmeňu a obrovská dávka dešpektu a nenávisti voči príslušníkom znepriatelenej entity. Každý predsa vie, že takto sa rieši inštitucionálna korupcia.

Spravodajské šachy

Rozhodnutie o zrušení obvinení Vladimíra Pčolinského a spol. na základe sporného paragrafu č. 363 bude mať ďalekosiahle následky. Predovšetkým sa zmení dynamika prebiehajúceho politického sporu o nezávislosť orgánov činných v trestnom konaní. Dôvody na oslavy majú najmä členovia Sme rodina, ale tešiť sa môžu aj opozičníci zo Smeru a Hlasu.

Práve Robert Fico sa zaraďoval medzi tých, ktorí z prípadu obvineného šéfa SIS vyťažili politicky najviac. Stačí si len spomenúť na pamätnú parlamentnú schôdzu, kde sa predsedovi Smeru podarilo presadiť procedurálny návrh, ktorého cieľom bolo predvolanie V. Pčolinského do parlamentného grémia. Samozrejme, nič podobné sa neudialo, no ukázala sa nejednota vládnej koalície.

Ficova rétorika však siaha omnoho ďalej. Predstavitelia bývalej vládnej strany by asi boli najradšej, keby Generálna prokuratúra použila podobné prostriedky v prípade Lipšicovho predchodcu Dušana Kováčika. Bezprecedentný zásah Generálnej prokuratúry hrá taktiež v prospech príslušníkov SIS. Vyzerá to tak, že už nikto zo súčasnej vládnej koalície nebude mať dostatočný politický kapitál a vôľu na to, aby zasiahol proti pochybným spravodajským hrám z dielne Slovenskej (dez)informačnej služby.

Konanie Generálnej prokuratúry bude mať obrovský vplyv aj na prebiehajúcu vojnu inštitúcii. Napätia a nestabilita v rámci bezpečnostných zložiek môžu od tohto bodu len neúnavne stúpať. Obe strany už zašli priďaleko a zrejme nebudú schopné si priznať prehru. Slovensko čaká obdobie chaosu.

Nečistá očista

Nie je žiadnym tajomstvom, že najväčšou obeťou udalosti posledných mesiacov je dôvera v právny štát a elementárnu spravodlivosť. Sľubovaná očista a boj proti nekalým praktikám sa zmenili na nebezpečnú inštitucionálnu anarchiu, ktorá pripomína tie najtemnejšie príbehy zo susednej Ukrajiny. Rozsah politických vplyvov Borisa Kollára zas svedčí o tom, že protikorupčná rétorika tejto vlády bola zrejme len pekne načrtnutým marketingovým ťahom.

Ostatní koaliční partneri síce vyjadrujú svoje pohoršenie a žiadajú vysvetlenie od M. Žilinku, ale pri pohľade na predošlé napätia v koalícii je pravdepodobné, že nakoniec ustúpia všemocnému predsedovi parlamentu. V inom prípade by sa museli rozlúčiť s veľkolepým snom o úspešnom vládnutí.

Otázkou dňa tak zostáva to, či koaliční hráči z OĽaNO, SaS a Za ľudí sú súčasťou tejto hry vedome, alebo do nej boli len nedobrovoľne vtiahnutí politickými záujmami predsedu Sme rodina. Na odpovede si budeme musieť ešte počkať.

Jedná vec však zostáva nemenná, vláda zlyhala na plnej čiare. A niekto bude musieť skôr či neskôr vyvodiť politickú zodpovednosť.