Dátum štvrtok 24. februára 2022 sa bezpochyby výrazne zapíše do rozsiahlej kroniky moderných európskych dejín. Plnohodnotná invázia ruských vojsk, ktorá bola objektom viacerých spravodajských špekulácii a odborných diskusií, sa stala faktom. S každou minútou pribúdajú nové informácie o leteckých útokoch, tankových kolónach a civilných obetiach. Ukrajina horí a celý svet sa s hrôzou prizerá.
Aj keď boje medzi ukrajinskými a ruskými jednotkami sa nás priamo nedotýkajú, už teraz je zrejmé, že zásadne ovplyvnia geopolitický poriadok v našom priamom susedstve. Nejde pritom len o urýchlenie zmeny vzťahu väčšiny bežných Ukrajincov k Moskve.
O potenciálnych motiváciách a príčinách ruskej agresie sa toho popísalo už veľa. Bez ohľadu na to, ktorý variant najviac zodpovedá pravde, faktom je, že sme svedkami znovuzrodenia Ruskej ríše. V súvislosti s ruským revizionizmom pod taktovkou prezidenta Vladimíra Putina sa často skloňovali výrazy spojené s nostalgiou po Sovietskom zväze.
Napriek početným ťažkostiam, vplyv Ruska v bývalom postsovietskom priestore naďalej rastie.
Udalosti posledných mesiacov sa však nenesú v znamení sovietskej reštitúcie. Skôr sa podobajú na systém, kde mocný cár si vďaka vojenským výbojom a iným formám nátlaku obnovuje systém lojálnych pohraničných gubernií. Najlepšie o tom svedčí príklad Bieloruska.
Zatiaľ čo pohľad celého sveta je upriamený na boje v oblasti Charkova, Chersonu alebo Mariupolu, ruské vojská zaútočili aj zo strany bieloruských močiarov. Režim Alexandra Lukašenka, ktorý dokázal dlhé roky úspešne lavírovať medzi Európou a Moskvou, sa po sfalšovaných prezidentských voľbách v lete roku 2020 stal plne závislým od podpory ruských susedov.
Bieloruský prezident sa svoju oddanosť rozhodol preukázať činom, ktorý výrazne skomplikoval obranné úsilie ukrajinskej armády. V typickom prejave pobúrenia sa dokonca nechal počuť, že bieloruská armáda sa síce nezúčastňuje na ruských operáciach, ale v prípade potreby je na to pripravená. Ide pritom o toho istého človeka, ktorý dlhé roky presadzoval striktne neutrálnu politiku voči rusko-ukrajinskému konfliktu.
Ruská dekáda
Napriek početným ekonomickým ťažkostiam a postupnej medzinárodnej izolácii, vplyv Ruska v bývalom postsovietskom priestore naďalej rastie. Taktika založená na umelom udržiavaní nepopulárnych režimov bola nedávno použitá aj v stredoázijskom Kazachstane.
Do stavu vnútornej nestability spojenej so stagnáciou životnej úrovne a konfliktu na najvyšších poschodiach vedenia štátu prispela v polovici januára aj Moskva. Zásahom jednotiek mierotvorcov pod záštitou Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti totiž podporila skupinu okolo prezidenta Kasyma-Žosarta Tokajeva. Podobne ako Bielorusko, aj Kazachstan bol predtým schopný viesť nezávislú zahraničnú politiku, napríklad vo vzťahu k Číne.
Pri tejto príležitosti sa nedá nespomenúť Arménsko pod vedením premiéra Nikola Pašinjana. Niekdajší líder pouličných protestov a tribún reforiem s pomerne protiruskou agendou bol pod vplyvom vojny v Náhornom Karabachu nútený sa obrátiť na Moskvu. Výsledkom mediácie síce bolo podpísanie nového prímeria v októbri 2020, no za ochranu mimoriadne cenného koridoru medzi Arménskom a hlavným centrom karabašských Arménov v Stepankerte je teraz zodpovedná ruská mierotvorná posádka.
Vysokú mieru závislosti Arménska na Rusku udržuje aj diplomatické lavírovanie Moskvy s azerbajdžanským režimom prezidenta Ilhama Aliyeva. Vrúcne vzťahy medzi oboma krajinami potvrdzujú udalosti z utorka, kedy azerbajdžanský prezident podpísal v Moskve spojeneckú dohodu s Ruskom. Prestížna pozícia mediátora a garanta dohôd medzi dvoma znesvárenými národmi poskytuje V. Putinovi veľký vplyv na južnom Kaukaze.
Ukrajinská tragédia
Nedávne uznanie nezávislosti separatistických republík v Doneckej a Luhanskej oblasti a invázia ruských vojsk naznačuje, že Moskva sa konečne rozhodla vysporiadať s niekdajšou druhou najvýznamnejšou republikou Sovietskeho zväzu. Zatiaľ čo západní lídri rokujú o nových sankciách, hodnota rubľa klesla na historické minimum a hraničné krajiny sa pripravujú na príliv utečencov, ukrajinská armáda sa pokúša o odrazenie útoku.
K dnešnému dňu nie je známe, nakoľko ruské vojenské ciele budú naplnené, no už teraz môžeme tušiť, že v hre je budúcnosť celého východoeurópskeho priestoru. Akékoľvek riešenie, ktoré by odobralo Ukrajine právo na sebaurčenie, by bolo totožné s nevyhnutným úpadkom nezávislej ukrajinskej štátnosti.
Momentálne odhodlaní a patriotickí obyvatelia by sa skôr či neskôr stali obeťou všadeprítomnej apatie, ktorá je charakteristickým znakom postsovietskej spoločnosti. Odtiaľ je to len pár symbolických krokov od statusu gubernie na úrovni Lukašenkovho Bieloruska. Plameň oranžovej revolúcie a Euromajdanu by tak nevyhnutne zhasol.
Na ťahu sú teraz lídri Európy a Ameriky. V ich rukách sa totiž nachádzajú nástroje, ktoré dokážu tento scenár zvrátiť. Ruské trhy už pod vplyvom invázie trpia a hlasy prívržencov spolupráce s Moskvou za každú cenu výrazne stíchli. Zatiaľ sa však začiatok dvadsiatych rokov 21. storočia črtá v znamení ruského dvojhlavého orla.
Ďalšie dôležité správy
