Roubini: Od veľkého umiernenia k veľkej stagflácii. Centrálne banky uviazli v dlhovej pasci

Po stagflácii v 70. rokoch bolo veľké umiernenie charakterizované nízkou infláciou; relatívne stabilným hospodárskym rastom s plytkými recesiami; klesajúcimi výnosmi dlhopisov v dôsledku sekulárneho poklesu inflácie; a prudko rastúcimi hodnotami rizikových aktív, akými sú americké a globálne akcie.

Toto dlhé obdobie nízkej inflácie sa zvyčajne vysvetľuje prechodom centrálnych bánk k politike inflačného cielenia po uvoľnenej monetárnej politike v 70. rokoch a pridŕžaním sa relatívne konzervatívnych fiškálnych politík. Ale dôležitejšie ako politiky na strane dopytu boli mnohé pozitívne ponukové šoky, ktoré zvýšili rast a znížili výrobné náklady, čím držali infláciu pod kontrolou.

Počas éry hyperglobalizácie po studenej vojne sa Čína, Rusko a ďalšie rozvíjajúce sa krajiny viac integrovali do svetovej ekonomiky a dodávali jej lacný tovar, služby, energiu a komodity. Veľká migrácia obmedzila mzdy vo vyspelých ekonomikách, technologické inovácie znížili náklady na výrobu mnohých tovarov a služieb a relatívna geopolitická stabilita umožnila efektívnu alokáciu výroby do najmenej nákladných oblastí sveta.

Veľké umiernenie však začalo dostávať trhliny počas globálnej finančnej krízy v roku 2008 a potom počas recesie covidu-19 v roku 2020. V oboch prípadoch zostala inflácia spočiatku nízka vzhľadom na dopytové šoky a uvoľnená monetárna, fiškálna a úverová politika zabránila nástupu deflácie. Teraz je však inflácia späť.