Veľké poníženie Nemecka: Je to nevídaná potupa, ktorá postihla politiku krajiny

Je to nevídaná potupa, ktorá postihla nemeckú politiku. Na Bielu sobotu Angelu Merkelovú, ešte nedávno zbožňovanú „líderku slobodného sveta“, ktorá sa má vraj ospravedlniť celému svetu za jej politiku voči Rusku. A kratučko predtým, ešte pred Veľkým piatkom, potupu spolkového prezidenta Franka-Waltera Steinmeiera: Niekoľko dní sa v prísnom utajení pripravovala cesta solidarity do Kyjeva, na ktorej sa mali spolu so Steinmeierom zúčastniť prezidenti Poľska, Litvy, Lotyšska a Estónska. Andrzej Duda a pobaltskí politici sa vrúcne s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským vítali, Steinmeier sa však do Kyjeva nedostal – Ukrajinci mu oznámili, že nie je v Kyjeve vítaný. Steinmeier bol v tom čase už na ceste, za niekoľko hodín mal v Poľsku nastúpiť do nočného vlaku do Kyjeva. Ponížene sa vrátil do Berlína.

Bol to doterajší vrchol dlhšie trvajúceho rituálu, ktorý už má svoje pevne zaužívané pravidlá: Ukrajinská vláda kádruje a karhá nemeckého politika, ktorý udržiaval pred 24. februárom čulé vzťahy s Ruskou federáciou (tých sa nájde veľa) – a dotyčný musí verejne pykať. Niek­to (ako napríklad Steinmeier) prizná chybu, niekto sa za­han­be­ne obhajuje, niekto (ako napríklad bývalá kancelárka Angela Merkelová) mlčí. Pozoruhodné je, s akou pokorou sa Nemci rituálu podriaďujú. Mu­selo dôjsť k medzinárodnej blamáži samotnej hlavy štátu, kým za­zne­li z oficiálneho Nemecka prvé pro­testy. Inak sa Nemci veľmi ne­sťažujú, mnohých politikov ťaží zlé svedomie, najmä (momentálne dosť pro­tirusky naladené médiá) považujú ukrajinské karhanie za spra­vodlivý trest. Nemecká elita je v tom iná ako tá fran­cúz­ska: 10. apríla volila väčšina Francúzov prezidentských kandidátov, kto­rí pred vojnou rôznymi formami spolupracovali s Putinom – a nik­to z nich sa rituálne nekajal.

Prvým kádrovákom je bezpochybne Zelenskyj, na­sle­duje odjakživa ne­diplomatický šéf ukrajinskej diplomacie Dmytro Ku­leba, ale v úlo­he nemilosrdného po­mstiteľa exceluje ukrajinský veľvyslanec v Berlíne Andrij Melnyk. Ten šedivý elegán je dnes – ex aequo so Ze­lenským a brat­mi Kličkovcami, ktorí urobili svoju boxerskú ka­rié­ru v Nemecku – najznámejší Ukrajinec v Nemecku. Priam legendárne sú (vo výklade sa­mot­ného veľvyslanca) udalosti 24. februára, keď Melnyka navštívili až traja kľúčoví členovia nemeckého kabinetu. Zelený vice­kan­ce­lár Robert Habeck, ktorý krátko pred voľbami žiadal dodávanie zbra­ní Uk­rajine, bol ale vlastnou stranou stopnutý, sedel skrúšene na gauči. Christine Lambrechtová, tretia v poradí úplne ne­kom­pe­tent­ných ženských ministrov obrany, si robila najmä starosti, aký do­pad môže mať vojna na jej imidž. No a minister financií Chris­tian Lind­ner, ako predseda liberálov a neformálne druhý vicekance­lár, „so zdvorilým úsmevom“ vraj Melnyka pripravil na nevyhnutnú po­rážku Ukrajiny. Odpojiť Rusko od SWIFTu a dodať Ukrajine zbra­ne, nič z toho podľa Lindnera nemalo zmysel – lebo „zostáva vám už len niekoľko hodín“.

Melnyk sa správa ako presný opak diplomata, sám si hovorí „obchodník so zbraňa­mi“, svojou výraznou osobnosťou však získal obrovský vplyv na smerovanie Nemecka v čase vojny. Ruského veľ­vy­slan­ca málokto pozná, ukrajinský je každý deň v televízii. Melnyk navyše ovlá­da nemčinu na takej úrovni, že Nemci pravidelne žasnú, akými krea­tívnymi neo­lo­giz­mami dokáže tento vyslanec inej zeme obohatiť ich jazyk. A to holubičí Nemci pritom majú viac ako zmiešané pocity z jeho výrokov. Steinmeierov kon­cert na podporu Ukrajiny bojkotoval, lebo tam videl „samých rus­kých sólistov“. Naozaj koncertovali aj ruskí občania, všetci však vyslovene odsúdili ruskú inváziu, čo Melnykovi nebránilo, aby v najlepšom mládežníckom slangu zvolal: „Nemám slinu na vy­sokú ruskú kultúru.“ Pri inej príležitosti vyhlásil: „Všetci Ru­si sú práve naši nepriatelia.“

Bol to Melnyk, ktorý sprevádzal demonštratívne „vyhostenie“ ne­meckého prezidenta s výrokom, že Steinmeier si pestoval celú „pa­vu­či­nu kontaktov s Ruskom“. Dodal: „Podieľa sa na tom veľa ľudí, ktorí sú teraz v semaforovej koalícii v zodpovedných pozíciách.“ Otázne je, či si Kyjev s obľúbeným Steinmeierom vybral správ­ny terč. Niek­dajší šéf kabinetu sociálnodemokratického kan­ce­lá­ra Ger­harda Schrö­dera, z ktorého je medzitým ostrakizovaný ruský lo­bi­s­ta, má ne­pochybne maslo na hlave – závislosť Ne­mec­ka od ruského plynu, ktorá sa pre podporu Schrö­derovej aj Merkelových vlád a plyno­vodu Nord Stream ešte zvýšila, ide tiež na jeho účet. Steinmeier si to však vo svojom kajaní priznal: „To, že som podržal Nord Stream 2, bola jednoznačne chyba. Držali sme sa mostov, ktorým Rusko už ne­verilo a pred ktorými nás varovali naši partneri. Môj odhad bol, že Vladimír Putin pre svoju imperiálnu mániu neprijme úplnú eko­no­mic­kú, politickú a morálnu skazu svojej krajiny. Tam som sa, po­dob­ne ako ostatní, mýlil.“