Udalosti posledných mesiacov neboli pre najmenšiu krajinu Blízkeho východu láskavé. Nekontrolovateľná špirála dlhu, zhoršujúce sa ekonomické podmienky, príliv utečencov zo susednej Sýrie a hlboko zakorenená korupcia sú len niektorými z mnohých problémov, ktorým musí čeliť táto šesťmiliónová krajina.
Zatiaľ čo takmer rok do ulíc Bejrútu vychádzali frustrovaní občania dožadujúci sa systémových zmien, krajinu začiatkom augusta zasiahla ďalšia tragédia. Mohutná explózia 2 700 ton dusičnanu amónneho poškodila obrovskú časť hlavného mesta a zobrala strechu nad hlavou takmer 300-tisíc obyvateľom. Škody sa podľa predbežných odhadov vyšplhali na takmer 5 miliárd dolárov.
Celý svet veľmi rýchlo odpovedal prejavmi solidarity a súcitu, nešetriac pritom humanitárnou pomocou. Francúzsko, Rusko, Irán, Turecko, alebo Spojené štáty avizovali pomoc pre zruinovaný Libanon. Menované krajiny sa v mnohom líšia, ale spája ich jeden cieľ – zneužitie slabej pozície Libanonu a získanie čo najväčšieho politického a ekonomického vplyvu.
Vláda náboženských skupín
Jedným z hlavných zdrojov žalostnej ekonomickej a politickej situácie v dávnej perle Blízkeho východu je aktuálny politický systém. Etnická a najmä náboženská rozmanitosť miestnej populácie, ktorá sa cez stáročia organizovala najmä podľa náboženského kľúča, si vyžiadala vytvorenie neobvyklého politického systému.
Miera inflácie v Libanone prekročila hranicu 100 percent, krajina môže zbankrotovať
Keď sa Francúzi koncom druhej svetovej vojny rozhodli opustiť svoj koloniálny mandát, vznikli základy systému, ktorý bol záchranou, ale aj prekliatím Libanonu. Tzv. konfesionalizmus je unikátnou formou demokracie, kde hlavným kľúčom nie je hlas jednotlivca, ale hlas jeho náboženskej komunity. Parlament aj najvyššie funkcie sú kvótami rozdelené medzi 18 náboženských skupín.
V kombinácii so svetonázorovou diverzitou náboženských strán tak vznikla veľmi krehká rovnováha, ktorá obmedzuje konflikty medzi náboženstvami, ale zároveň zablokovala krajinu v legislatívnom šachu. Vzhľadom na to, že parlament nie je rozdelený len na základe náboženstva, ale aj politickej a geopolitickej orientácie, Libanon ako štát je prakticky nefunkčnou entitou.
Moderný feudalizmus
Krehká spoločenská dohoda dosiahnutá po mnohoročnej občianskej vojne v roku 1989 odsúdila krajinu k dlhodobej stagnácii. Nestabilita vládnych kabinetov zložených z ideologicky nekompatibilných politických táborov a praktická absencia akejkoľvek parlamentnej väčšiny odsúdil štátnu správu k pomalému zániku.
Francúzsky prezident sa v období svojich nespočítateľných zlyhaní na domácej scéne rozhodol ísť na výlet do „Paríža Blízkeho východu“
Postupný úpadok všetkých verejných služieb však otvoril cestu k ešte väčšej konsolidácii moci náboženských skupín. V Libanone nie je ničím neobvyklým, keď človek hľadajúci prácu, alebo zdravotnú pomoc sa obráti so svojou prosbou na lídrov miestnej náboženskej komunity.
Okrem obrovskej vlny korupcie a nepotizmu aktuálne politické usporiadanie v Libanone otvára cestu pre mnohých zahraničných sponzorov a aktérov, ktorí dokážu ešte viac roztrieštiť politické spektrum. Tradičné rozdelenie na proiránsky (Liga 8. marca) a prosaudský (Liga 14. marca) tábor sa môže v najbližších mesiacoch výrazne zmeniť.
Francúzska pomocná ruka
V čase, keď Libanon sa ešte len spamätával z následkov katastrofálneho výbuchu, do Bejrútu prišiel excentrický hosť. Dva dni po katastrofe sa v krajine objavil francúzsky prezident Emmanuel Macron so sľubmi pomoci pre zničenú a frustrovanú krajinu.
Libanonský prezident poveril Mustafu Adíba zostavením novej vlády
V uliciach hlavného mesta sľúbil miestnym finančnú pomoc a nové politické usporiadanie, na ktorého realizáciu dal miestnym orgánom čas do 1. septembra. Miestna vláda sa podriadila a vysunula na post premiéra nového kandidáta Mustafu Adiba a sľubovala vznik nezávislej technokratickej vlády reforiem.
Sníva Napoleon Macronarte o kolóniách?
Na prvý pohľad môže francúzska pomoc smerom k systémovým reformám v krajine vyzerať úprimne a dobromyseľne. Francúzsky zásah nie je však ničím iným ako realizáciou francúzskej neokoloniálnej agendy, vďaka ktorej krajina galského kohúta dodnes prakticky vládne vo väčšine svojich niekdajších afrických kolónii.
Francúzsky prezident sa v období svojich nespočítateľných zlyhaní na domácej scéne rozhodol získať pozornosť médii a priazeň vlastných občanov výletom do „Paríža Blízkeho východu“.
Francúzsko bez Afriky by bolo veľmocou tretej ligy
Predloha, v rámci ktorej Francúzsko ponúka pomoc priamo obyvateľom, nie miestnej legitímnej vláde, sa v mnohom podobá na systém tzv. Francafrique, kde krajiny západnej a strednej Afriky sú monetárne a finančne závislé na aktivitách francúzskeho štátu a ním vlastnených spoločností.
Práve menová únia západo- a Stredoafrického franku, favorizácia francúzskych spoločností vo vládnych zákazkách a bujná vojenská prítomnosť umožnila Francúzom vytvoriť pokrytecký systém. Na jeho jednom konci je progresívna rétorika multikulturalizmu a tolerancie a na druhom vykorisťovanie dávnych koloniálnych území.
Hizballáh a jeho protektori
Samozrejme, Francúzi nie sú jedinými hráčmi, ktorí si brusia zuby na bezbranný Libanon. Bez pochýb najsilnejším hráčom v krajine je militantné šiitské hnutie Hizballáh. Táto šiítska strana so silným prepojením na Irán a Sýriu je posledným náboženským hnutím s reálnou vojenskou silou porovnateľnou s ozbrojenými silami libanonskej vlády.
Moskva si brúsi zuby aj na kontrakty na nákup vojenskej techniky
Podobne ako Francúzi, Hizballáh pod vedením charizmatického vodcu Hassana Nasralláha chce rozvrátiť systémové status quo v krajine. Ich cieľom je však transformácia krajiny v teokratický islamský režim na obraz svojich iránskych sponzorov.
Veľké slovo v Libanone má aj Moskva. Rusko aktívne využíva vplyv miestnej pravoslávnej komunity, spojenectvo so Sýriou a donorské kontakty s miestnymi elitami vo svoj prospech. Práve Rusko ukázalo veľký záujem o ložiská zemného plynu v spornom území medzi Libanonom a Izraelom. Moskva si brúsi zuby aj na kontrakty na nákup vojenskej techniky.
Erdoganové ambície
Sunnitský tábor sa roky tešil podpore Saudskej Arábie. V posledných týždňoch však jej tradičné miesto ochrancu sunnitských záujmov prevzalo Turecko. Ekonomická nestabilita na domácej scéne prinútila tureckého prezidenta Recepa Erdogana k asertívnemu konaniu na medzinárodnej scéne.
Erdoganomika kolabuje. Turci predávajú autá a domy, aby si nakúpili zlato
Turecko tým otvorilo po Líbyi ďalší front geopolitického boja s Francúzskom. Svojou prítomnosťou sa pripomenul aj šéf tureckej diplomacie, ktorý podobne ako francúzsky prezident navštívil Bejrút, pričom kritizoval francúzsky prístup za aroganciu a použil miestnu tureckú menšinu vo svoj prospech.
Rukojemník geopolitiky
Libanon sa po drastických udalostiach posledných mesiacov nachádza na kolenách. Zatiaľ čo inflácia a večné napätia priviedli krajinu k chudobe, Libanon sa stal obeťou svojej geopolitickej polohy. Miestne, aj svetové veľmoci veľmi rady zneužívajú korumpovateľnosť miestneho systému a udržujú krajinu v dlhodobej stagnácii.
Otázkou však je, aký osud čaká túto jedinečnú krajinu. Pozícia centrálnej vlády v Bejrúte je slabšia ako kedykoľvek predtým, ľudia v uliciach žiadajú zmenu a veľmoci len čakajú na moment, kedy budú môcť posilniť svoju pozíciu v regióne.
Jedno je isté, cédrové háje libanonských hôr budú svedkami nepokojných mesiacov
