Utrpenie, hrubosť a pokrytectvo. Esej o Ukrajine, Rusku a Západe

Hlavnú zodpovednosť nesie po 24. februári Putin, ale nie je v tom sám. Trošku optimizmu ponúka aspoň to, že vojna na Ukrajine možno predíde vojne na Taiwane, najmä ak sa vyhneme priamej vojne Ruska a Ameriky (NATO), ku ktorej sa ale, žiaľ, pomaly kĺžeme.

Začať ale treba inak.

Ako sa možno baviť s Rusmi, „keď krv je ich argument“? Citátom z Henricha V. reagoval nedávno Charles Moore v Spectatore na dianie na Ukrajine. Jeho verný čitateľ mu odpovedal iným Shakespearovým citátom: „Čo krvou kto získa, krvou stratí.“

Debata o Ukrajine je poznamenaná smrťou a, žiaľ, nemalo by nás to prekvapovať. Za dva mesiace vidíme škálu od Kyjeva cez Cherson po Mariupol – vidíme vojnu, ktorú Rusi viesť nedokázali a rezignovali na ňu (Kyjev), vojnu, ktorú majú problém vyhrať a kde čelia problémom, ktoré ani v duchu nečakali (Cherson) a vojnu, ktorú sa vyhrať rozhodli za každú cenu (Mariupol).

Timothy Snyder časť územia Ukrajiny nazval krvavým, na čo netreba zabúdať. Ale mali by sme vedieť ešte niečo, čo o krvi a Ukrajine napísal Michail Bulgakov, rodák z Kyjeva. V závere románu Biela légia, ktorý bol Stalinovým obľúbeným dielom, píše o beznádejnosti obete:

„Zaplatí niekto za preliatu krv? Nie. Nikto. Jednoducho sa sneh roztopí, zo zeme vyhúkne zelená ukrajinská tráva… vyrastú bujné siatiny… nad poľami sa bude chvieť horúci vzduch a po krvi nezostane ani stopy. Krv na červených poliach je lacná a nikto ju nevykúpi. Nikto.“

Platí to hrozné Bulgakovovo svedectvo z 20. storočia aj dnes?

1.

K tragédii Ukrajiny patrí viac než len Rusko, ktoré ju pred dvomi mesiacmi napadlo a vedie na jej území krutú vojnu. K tragédii Ukrajiny patria aj jej domáce elity, ktoré nesú hlavnú zodpovednosť za všetko, čo sa stalo do 24. februára. A k jej tragédii patrí aj pokrytectvo Západu, o ktorom sa sami postupne učíme svoje.

Najsmutnejšie na tom je, koľko sa toho vedelo vopred.

Nejde o to, že by sme to čakali, prvý výstrel vždy prekvapí. Ide o to, že zodpovední politici zo všetkých strán na to nebrali ohľad. Naopak, problém sa vedome – či už z ľahostajnosti, alebo chladného zámeru – zhoršoval.

Bolo to 5. marca 2014, len asi týždeň po tom, ako Rusi prenikli na Krym a bez jediného výstrelu ho ovládli, keď Henry Kissinger v denníku Washington Post napísal text, ktorý dnes patrí k povinnému čítaniu. Kissinger v tom článku popísal princípy, sledovaním ktorých sa dá vyhnúť vojne, týkali sa Ukrajincov, Rusov a Západu, oplatí sa citovať.

Znepokojovalo ho niečo väčšie ako anektovaný Krym: „Verejná debata o Ukrajine je plná konfrontácie. Ale vieme, kam tým smerujeme? Počas môjho života som videl štyri vojny, ktoré sa začali s veľkým entuziazmom a verejnou podporou, všetky sme neskôr nevedeli skončiť a z troch z nich sme sa museli stiahnuť samostatne. Testom politiky (policy) je, ako sa to skončí, nie ako to začína.“

Prvú výzvu smeroval Kissinger na Ukrajincov: „Až príliš často je ukrajinská otázka postavená ako vyloženie kariet na stôl (showdown): Či sa Ukrajina pripojí k Východu alebo k Západu. Ak má Ukrajina prežiť a prosperovať, nesmie byť základňou ani jednej strany proti tej druhej – mala by fungovať ako most medzi nimi.“

O kúsok nižšie píše: „Rozhodujúcim elementom sú Ukrajinci. Žijú v krajine so zložitými dejinami a mnohojazyčným zložením (polyglot composition).“ Následne vysvetlí, aké sú rozdiely medzi východom a západom, kde sa hovorí ukrajinsky a kde skôr rusky, kde žijú katolíci a kde pravoslávni, kto žije na Kryme a odkedy je súčasťou Ukrajiny, dnes už notoricky známe fakty. Lenže, podstatný je dôvetok: „Akýkoľvek pokus jedného krídla Ukrajiny ovládnuť to druhé – ako sa to stalo zvykom (pattern) – povedie nakoniec k občianskej vojne alebo rozdeleniu. Nakladať s Ukrajinou ako s časťou konfrontácie medzi Východom a Západom by na desaťročia zmarilo akúkoľvek perspektívu priviesť Rusko a Západ – osobitne Rusko a Európu – ku kooperatívnemu medzinárodnému systému vzťahov.“

Kissinger si dal záležať, aby upozornil na dôsledky pre všetky strany. Začnime s Rusmi: „Rusko musí akceptovať, že ak sa pokúsi vnútiť Ukrajine postavenie satelitu, a teda opäť posunúť ruské hranice, odsúdi sa tým na opakovanie vlastných dejín a sebanapĺňajúcich sa cyklov recipročných tlakov s Európou a Spojenými štátmi.“ O kúsok nižšie dodáva: „Rusko nebude schopné presadiť vojenské riešenie bez toho, aby sa uvrhlo do izolácie, a to v čase, keď mnohé z jeho hraníc sú už neisté (precarious). (…) Putin by si mal uvedomiť, nech sú jeho sťažnosti akékoľvek, že ak sa jeho politikou stane vojna (military impositions), povedie to k novej studenej vojne.“

Jedným dychom varoval aj západných politikov. Tí by nemali podceňovať Putina: „démonizácia Vladimira Putina nie je politikou, ale predstavuje alibi za chýbajúcu politiku“, Putin je podľa neho seriózny stratég, ktorý stavia na premise ruských dejín. Americkým hodnotám a psychológii nerozumie rovnako, ako Američania nerozumejú tým ruským. „Západ musí pochopiť, že pre Rusko Ukrajina nikdy nebude niečo ako cudzia krajina. Ruské dejiny sa začali tým, čo sa nazývalo Kyjevská Rus. Odtiaľ sa šírilo ruské náboženstvo. Ukrajina bola súčasťou Ruska po stáročia a ich dejiny boli prepletené. Niektoré najdôležitejšie vojny za nezávislosť Ruska, počnúc bitkou pri Poltave v roku 1709, sa viedli na ukrajinskom území. Čiernomorská flotila – ruský nástroj moci v Stredozemnom mori – je dlhodobo umiestnená v Sevastopole na Kryme. Aj takí známi disidenti, ako Alexander Solženicyn a Josif Brodskij, trvali na tom, že Ukrajina je integrálnou časťou ruských dejín, a vlastne Ruska.“

Aj EÚ musí mať na pamäti, dodáva Kissinger, že vyjednávanie o ukrajinskom vzťahu k Európe by nemalo viesť ku kríze Ukrajiny. Táto otázka, zdá sa, bude onedlho na programe dňa.

Kissinger v závere svojho textu formuluje štyri konkrétne body, ktorých rešpektovanie by mohlo viesť k mieru a dohode. Ukrajina by mala zaručenú nezávislosť a demokratické voľby, ale zdržala by sa nepriateľského hodnotenia Ruska, mala by skrátka napodobniť status Fínska počas komunizmu. Nestala by sa členom NATO ani by sa o to neusilovala. Mohla by ale smerovať do EÚ, ak by sa preto rozhodla. A napokon, ak by sa mal Krym vrátiť Ukrajine, museli by mu Ukrajinci zaručiť autonómiu, ktorá by fakticky priala ruskému obyvateľstvu a nijako by neobmedzila postavenie ruskej čiernomorskej flotily.

Je to ako čítať varovanie, ktoré zmenilo dejiny. Žiaľ, Kissingera nikto nevypočul.

Pred vojnou sme vedeli ešte niečo. Poznali sme casus belli. Príčinu, pre ktorú sú Rusi ochotní vstúpiť do vojny. Putin o tom hovoril v roku 2007 v Mníchove, prístup NATO sa však nezmenil. Pri prvej príležitosti, hneď v roku 2008, sa rozhodol prekaziť členstvo Gruzínska v NATO (gruzínska vojna) a hneď po tom, ako skončil pri moci ukrajinský prezident Janukovyč, sa rozhodol pre podobný krok voči Ukrajine (anexia Krymu, 2014).

Je zaujímavé, ako dokážu niektorí analytici spájať vojnu na Ukrajine s vojnou v Čečensku zo začiatku jeho kariéry, ale ignorujú túto priamu väzbu, o ktorej hovoril Putin vopred. Pritom obidve tie veci súvisia, vojna je pre Putina pokračovaním politiky inými prostriedkami.

Rusi akceptovali rozširovanie NATO o strednú Európu, Pobaltie a časť Balkánu, ale odmietli akceptovať možné pripojenie Ukrajiny a Gruzínska. Keďže do NATO sa nehlási, ale pozýva, a keďže podmienkou má byť zvýšenie bezpečnosti samotnej Aliancie, na stole bola po celý čas otázka, prečo Američania (pozývajúca strana) stále o členstve Ukrajiny hovorili, keďže to k zvýšeniu bezpečnosti NATO neviedlo.

Otázkou môže byť aj to, prečo došlo k útoku na Ukrajinu práve v roku 2022. Definitívne sa to dozvieme zrejme až od historikov. Možno hrala rolu snaha o „barter“ za Krym (Putin vraj túžil vymeniť uznanie Krymu), ako si to myslel napríklad Zbigniew Brzezinski či spomínaný Kisinger, alebo zohral po roku 2016 rolu prezident Trump, s ktorým chcel mať Putin iné vzťahy ako s jeho predchodcami a rovnako Trump s ním (keby to neboli prekazili americké služby fabrikovaním ruskej hrozby doma v USA), a možno je to len náhoda. V každom prípade platí, že problémy, ktoré viedli k vojne, sme poznali a o možnom vojenskom riešení nehovorili len autori ako Kissinger, ale aj poradca prezidenta Zelenského a samotní Rusi.

2.

Keď Rusko vedené Leninom podpísalo v marci 1918 Brestlitovský mier, fakticky ústupky centrálnym mocnostiam, v dôsledku čoho stratili Rusi Ukrajinu a Krym, jeden z najväčších talentov ruskej moderny Alexander Blok napísal báseň Skýti. Začína sa citátom Solovjova („Panmongolizmus! Divé slovo, no môjmu sluchu lahodí.“ ) a pokračuje:

Spústa je vás. Nás masy, tmota tmôt.

Kto má chuť, nech si s nami začne!

Sme Skýti! Sme ten aziatský rod

a šikmé oči máme lačné!

Vám patril vek, nám patrí tento čas.

Štít držali sme rabskou dlaňou

na hranici dvoch nepriateľských rás –

Mongolov, Európanov! (…)

Je to silná báseň, rozporuplná, čierni sa v nej krv, leskne odboj, hrdosť aj túžba po mieri. Spomenul som si opakovane na Bloka, keď sledujem najabsurdnejšiu debatu po 24. februári u nás – obviňovanie časti konzervatívcov z náklonnosti k Rusku či údajné spájanie vojny s vnútornou krízou na Západe. Nikto u nás nič podobné nerobí, absurdity nemajú konca a projektovanie svojich domnienok s nimi. O ruskej idei, ruských západnikoch, Putinovi a jeho ideológoch (ktorí nimi často ani nie sú) a ďalších témach sa píšu texty, ktoré jednoducho neobstoja, všetko stavajú len na názore. Odsúdenie vojny ale neospravedlňuje jej nepochopenie.

Nie je to len slovenská pomätenosť, vidíme to aj inde. Na Západe sa spustila deputinizácia, akoby každý, kto v minulosti urobil krok, ktorým ho možno spojiť s Putinom, bol automaticky diskreditovaný. Od Tuckera Carlsona cez Annu Netrebko, Angelu Merkelovú po Viktora Orbána. Stačí, že ruská štátna televízia zacituje vnútropolitickú kritiku Carlsona a ten má byť automaticky diskreditovaný, stačí, že Netrebko podporí sumou 15-tisíc eur zničenú budovu opery v Donecku, a je z nej persona non grata. Najabsurdnejšie je to v prípade Merkelovej a Orbána, ktorý pritom odsúdil vojnu a vyjadril solidaritu s Ukrajincami, na rozdiel od Turecka podporil aj sankcie. Nestačí.

Ďalším znepokojivým trendom je eurocentrizmus, ktorý po napadnutí Ukrajiny hovorí o jednote sveta a pritom zľahka opomína, že väčšina svetovej populácie a nezápadného sveta rusko-ukrajinskú vojnu sleduje ako spor, čo sa týka Západu. Človek chápe, že vojna vedie k binárnej debate, ale prečo si pri tom treba prispôsobovať aj realitu?

Prečo si analýzu zamieňať s polemikou? Ak niekto chápal, že vývoj viedol k vojne, neznamená to predsa, že si takú vojnu želal.

Ruská vojna, samozrejme, predstavuje veľký problém. Svojím charakterom sa blíži občianskej vojne, takí blízki si Ukrajinci a Rusi historicky sú. Vojna Ruska proti Ukrajine ale nie je občianskou vojnou – nepriateľ nie je súčasne aj zradca, pretože Ukrajinci sú samostatným národom a bojujú o svoju suverenitu. Napriek tomu vojna medzi takými blízkymi národmi, ktorých toho toľko spája, je občianskej vojne najbližšia.

A je to krutá vojna, aj keď vraždenie v Buči – zdá sa – nespĺňa kritériá genocídy, aj keď ukrajinské úspechy majú ďaleko k tomu, aby sa dali nazvať porážkou Ruska. V Štandarde na túto tému publikujeme viacero textov a nemienime s tým prestať. Sme si vedomí, že Rusko je agresor a sme si vedomí aj toho, že aj veľmoc sa môže vojensky stiahnuť, dokonca vojnu aj prehrať. Videli sme to v Afganistane aj vo Vietname, vojenská prevaha nemusí byť rozhodujúca, ako ukázali vojenské neúspechy v Iraku, Somálsku, dokonca izraelské stiahnutie sa z Libanonu.

„Tajomstvom politiky je dohoda s Ruskom,“ povedal vraj raz Otto von Bismarck. S Ruskom to nie je jednoduché. Nikdy nebolo.

Súčasťou európskej politiky je Rusko od porážky Napoleona, teda vyše 200 rokov. Hoci autor tohto textu odmieta akceptovať, že sovietske dejiny sú pokračovaním dejín ruských – protirečí tomu viac vecí, ako tú tézu podporuje (ale o tom inokedy v samostatnom texte), najsilnejšiu rolu hrala Moskva v európskej a svetovej politike po roku 1943. Skončilo sa to pádom komunizmu. Odvtedy sa na názor Ruska (Kosovo, rozširovanie NATO) nebral ohľad.

Vojnu na Ukrajine však nemožno zredukovať na ruský imperializmus. Ten, samozrejme, existuje (od roku 1552 do roku 1917 sa Rusko zväčšovalo priemerne o 100-tisíc kilometrov štvorcových ročne), lenže Rusko je dnes v najmenších hraniciach od Ivana Hrozného. O Ukrajine odmietalo rokovať s hocikým okrem USA, Rusom išlo zjavne o otázku americko-ukrajinskej spolupráce. Za Trumpa nezanikla, ale výraznejšej úlohy sa dočkala po nastúpení prezidenta Bidena. V septembri 2021 bolo podpísané strategické partnerstvo Ukrajiny a USA, vojenská spolupráca bola jeho súčasťou. A Rusi to považujú za existenčnú hrozbu.

Klasický argument znie, že Rusi nemajú na fóbiu z NATO právo, keďže Aliancia je obranná organizácia. Jadro toho argumentu je legitímne ruskému strachu zo všetkého západného, že za všetkým vidia „špionáž, sabotáž a diverznú činnosť“, ako to vo svojej skvelej knihe American Diplomacy z roku 1951 napísal George Kennan. Lenže on na to bral ohľad a žiadal, aby americká politika robila to isté. Ani Nemci nedokázali poraziť sovietsky režim a ruský národ, dodal. Ak Rusi považujú niečo za existenčnú hrozbu, môžeme s tým nesúhlasiť a polemizovať, ale ak sú ochotní kvôli tomu strieľať, musíme to brať vážne.

A Rusi, „ten aziatský rod“, ktorý sa vymedzuje aj voči Východu, aj voči Západu (ešte aj západníci 19. storočia sa definovali tým, že Rusko nemá opakovať chyby Západu) – ochotní strieľať sú.

3.