Zemný plyn je fosílne palivo. Spaľovanie fosílnych palív od začiatku priemyselnej revolúcie v 18. storočí je hlavným zdrojom emisií z ľudskej činnosti, ktoré v prevažnej miere spôsobujú klimatickú zmenu. Na druhej strane pri spaľovaní zemného plynu vzniká skoro o polovicu menej oxidu uhličitého než pri spaľovaní uhlia, nehovoriac o zanedbateľných emisiách mikroskopických tuhých znečisťujúcich látok (PM10 a PM2,5).

Nepriaznivá kvalita ovzdušia

Európska environmentálna agentúra vo svojom ostatnom reporte o kvalite ovzdušia v Európe uverejnenom v roku 2020 uvádza, že na Slovensku vzniká až 4 900 odvrátiteľných predčasných úmrtí ročne v dôsledku nepriaznivej kvality ovzdušia spôsobenej jemnými prachovými časticami PM2,5. Čo sa týka metánových emisií, ktoré môžu zhoršiť inak nízkoemisný profil zemného plynu, tak tie skutočne treba objektívne reportovať a hlavne efektívne znižovať.

V danom ohľade vítame závery ostatnej klimatickej konferencie (COP 21) a pripravované Nariadenie (EÚ) o znížení metánových emisií v energetickom sektore, najmä čo sa týka harmonizácie sledovania, znižovania a reportovania metánových emisií v Európe, ale aj u zahraničných partnerov.

Na Slovensku máme šťastie, pretože výroba elektrickej energie a tepla je už teraz mimoriadne nízkoemisná. Je to najmä vďaka vysokému podielu jadrovej energie, vodnej energie, „nových“ obnoviteľných zdrojov v elektroenergetike a zemnému plynu a biomasy v sektore vykurovania.

Eliminácia uhlia

Hoci na biomasu, v podstate prevažne kusové drevo, ktoré sa využíva v sektore domácností (približne 300 tis. rodinných domov, SOBD 2021), môžeme mať kritický názor, pretože ide o hlavný zdroj jemných prachových častíc a predčasných úmrtí spomínaných vyššie. V definitívnej eliminácii uhlia v energetike sme svetelné roky pred Nemeckom, Poľskom či Českom – u nás ide už len o elektráreň Nováky, Vojany a asi 30 tisíc. rodinných domov prevažne v dosahu poľských a českých hraníc.

Uhlie tiež ešte čiastočne využíva niekoľko veľkých systémov centrálneho zásobovania teplom (CZT), ktoré však už finalizujú svoju transformáciu na čistejšie zdroje energie.

Logicky by sme preto pri dokončení transformácie energetiky mali postupovať nasledovnými krokmi:

  1. dokončiť elimináciu uhlia v sektore elektroenergetiky, teplárenstva a domácností;
  2. nahradiť tuhé (drevné) palivá v sektore domácností nízkoemisnými alebo bezemisnými zdrojmi energie;

Eliminovať tuhé palivá v sektore domácností má svoj sociálny (reálne riešenie energetickej chudoby) a najmä environmentálny význam (z dôvodu ochrany ovzdušia). Práve na tieto nízkopríjmové domácnosti by sa mali zamerať dostupné verejné zdroje.

Toto je skutočná energetická chudoba – odkázanosť na najlacnejšie spôsoby vykurovania tuhým palivom. Dotácia na tepelné čerpadlá, pokrývajúca napríklad 95 percent investičných nákladov, tu dáva perfektný zmysel. Máme však dostatok dostupných finančných prostriedkov na takúto (ideálnu) náhradu? Investičné náklady na jedno tepelné čerpadlo predstavujú približne 7,5 tis. eur.

Ochrana ľudského života

Pri 200 tis. domácnostiach a dotácií vo výške 95 percent by celková finančná náročnosť daného dotačného programu predstavovala približne 1,4 miliardy eur. Ak by sme namiesto toho pre tieto domácnosti „zadotovali“ moderné plynové kondenzačné kotly, celkový náklad štátu by bol cca 320 mil. eur (pri cene plynového kondenzačného kotla vrátane montáže 1 700 eur (zdroj).

V oboch prípadoch by sme ročne zachránili 5 tis. ľudských životov. V druhom prípade by sme sa však museli spoľahnúť na dlhodobú víziu slovenského plynárenského sektora nahradiť fosílny zemný plyn bezemisnými alebo nízkoemisnými plynmi (biometán, vodík). Novo prijatá taxonómia podmieňuje environmentálnu udržateľnosť zemného plynu prechodom na obnoviteľné a nízkouhlíkové plyny od roku 2035.

Pokračujme však v transformácií slovenskej energetiky ďalej:

  1. ostáva nám využívanie zemného plynu v systémoch CZT (cca 450 mil. m3);
  2. individuálne vykurovanie domácností zemným plynom (cca 800 tis. domácností).

Práve spotreba systémov CZT rámcovo lícuje so strednodobým potenciálom výroby biometánu na Slovensku (do 400 mil. m3), čím by sa využila synergia úspory za emisné povolenky, splnenia definície tzv. „účinného systému CZT“ a navyše bez významných investícií do technologickej zmeny systémov CZT.

Zníženie emisií

Z pohľadu celkových emisií SR predstavujú všetky domácnosti vykurujúce zemným plynom (786 090 domácností) 6,9 percenta celkových emisií skleníkových plynov SR (2,77 mil. t CO2eq). Po kompletnom prechode týchto domácností do energetickej triedy A1 by tento podiel klesol na 1,38 mil. tCO2eq, po prípadnom prechode do A0 na 0,83 mil. tCO2eq, čo predstavuje 3,6 percenta resp. 2,2 percenta celkových (súčasných) slovenských emisií.

Pre porovnanie, podľa medializovaných informácií, je v prevádzke US Steel možné inštaláciou dvoch elektrických oblúkových pecí znížiť emisie o cca 6 mil. tCO2. Tým sa dostávame k ostatným sektorom - od r. 1990 do 2019 v SR skleníkové emisie z energetiky poklesli o 62 percent, v priemysle poklesli len o 10 percent, doprava narástla o 18 percent (s predpokladom ďalšieho rastu).

Zatiaľ čo v (nízko)uhlíkovej intenzite našej energetiky (výroby elektrickej energie a tepla) sme na top pozíciách v rámci celej EÚ, v ukazovateli uhlíkovej intenzity hospodárstva (tCO2 eq. na mil. eur HDP) sme v desiatke najhorších krajín.

Riešenie klimatických zmien

Environmentalistom nemožno vyčítať, že tlačia na čo najrýchlejšie znižovanie emisií – klimatická zmena je reálny problém, ktorý je potrebné riešiť. Búchajú však na nesprávne dvere. Namiesto tlaku na čo najväčšie a čo najrýchlejšie zníženie skleníkových emisií – napríklad v sektore priemyslu a zvrátenie negatívneho emisného trendu v sektore dopravy, či na riešenie zlej kvality ovzdušia a predčasných úmrtí s tým spojených, útočia na zemný plyn.

Chápem, že pocitovo sa môže zemný plyn (po uhlí) javiť ako ďalšie fosílne palivo, ktorého je potrebné sa čo najskôr zbaviť, realita je však omnoho komplexnejšia. Dekarbonizácia vyvolá dodatočné náklady, ktoré musí niekto zaplatiť a v konečnom dôsledku to budú vždy spotrebitelia a teda daňoví poplatníci.

Preto je nevyhnutné ju realizovať v súlade s filozofiou hodnota za peniaze t. j. znižovať emisie najprv tam, kde je to najefektívnejšie/najlacnejšie a súčasne v čo najväčšej miere využiť synergie so znižovaním sociálnych rozdielov a ochranou lokálneho životného prostredia, najmä ovzdušia. O náhrade plynu, nakoľko je to síce fosílne, no zároveň nízkoemisné palivo, by sme preto mali uvažovať až keď minieme všetky lacnejšie riešenia.

Do úvahy prichádza zachovanie súčasnej plynárenskej infraštruktúry prechodom na obnoviteľné a nízkouhlíkové plyny v dlhodobejšom horizonte. Na Slovensku už máme aj reálne projekty – či je to už prvá biometánová stanica v Jelšave alebo test primiešavania vodíka (projekt H2Pilot) v obci na južnom Slovensku. Vzhľadom na vývoj európskej i slovenskej legislatívy a priaznivé nastavenie európskych a slovenských verejných fondov, takýchto projektov bude už len pribúdať.

Navyšovanie cien

Čo však reálne chcú bežní ľudia? Z prieskumu agentúry AKO pre Slovenský plynárenský zväz z konca minulého roka vyplýva, že z 1 000 opýtaných ľudí 74 percent buď nie je vôbec ochotných platiť viac za energie alebo je ochotných platiť len do 10 percent (ak by vyššia platba za energie viedla k zníženiu množstva vypúšťaných skleníkových plynov). Aby sme sa vyhli sociálnym konfliktom, k dekarbonizácii musíme preto pristupovať mimoriadne citlivo, pričom navyšovanie účtov za energie cez dodatočné dane, či zahrnutie sektoru budov po EÚ ETS, nie sú dobré riešenia.

Smutné je, že niektorí environmentalisti sa uchyľujú k dezinterpretácii faktov alebo zamieňajú príčinu s následkom. Európska „odkázanosť“ na zemný plyn je spôsobená najmä potrebou masívne vyvažovať volatilné obnoviteľné zdroje energie (slnečné a najmä veterné elektrárne) a tiež nemeckým politickým rozhodnutím odstaviť tamojšie jadrové zdroje.

Plynové elektrárne sú totiž jeden z najrýchlejších a najflexibilnejších zdrojov na vyvažovanie elektrickej sústavy a už pravidelne zachraňujú Európu pred blackoutom. Naopak reálny problém, na ktorý environmentalisti poukazujú zväčša oprávnene, je, že zemný plyn sa pomerne často stáva súčasťou geopolitiky. Diverzifikácia dodávateľských zdrojov a čo najväčšia domáca európska produkcia obnoviteľných a nízkouhlíkových plynov sú preto ďalšími úlohami, ktoré musíme v Európe splniť.

„Odpísať“ modernú infraštruktúru, ktorú sme v Európe budovali desiatky rokov, stála stovky miliárd eur, a ktorá dokáže prenášať rovnako dobre americký či katarský plyn, či biometán a vodík, naozaj nie je dobrý nápad. Ani v minulosti sme nezatratili elektrické vedenia, ktoré prenášali elektrinu prevažne z uhoľných elektrární.

Richard Kvasňovský

Ing. Richard Kvasňovský pôsobí od júna 2019 v Slovenskom plynárenskom a naftovom zväze. Väčšinu profesionálnej kariéry spojil s verejnoprávnymi médiami. V rokoch 1998-2007 pracoval v Slovenskom rozhlase, kde vystriedal redakciu medzinárodného života a domácu redakciu, kde bol redaktor i moderátor spravodajských a diskusných relácií. Od roku 2009 pôsobil v tlačovej agentúre TASR ako vedúci domácej redakcie a člen Správnej rady TASR. Za svoju prácu získal viacero novinárskych ocenení.

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora