Upriamovanie pozornosti na Západ a priveľa pochopenia pre Rusko nie je pri Ukrajine na mieste

Pozrime sa dôkladnejšie, ako to naozaj bolo so sľubmi o rozširovaní NATO a mierových garanciách Ruska pre štáty strednej a východnej Európy.

Na stránkach Štandardu aj v iných médiách a na iných fórach sa už dlhšie vedie diskusia o tom, aký je diel zodpovednosti Západu za vznik vojny na Ukrajine. Nikto nespochybňuje zodpovednosť Ruska, nikto nerelativizuje, že Rusko je agresor, ale predsa len viacero autorov hovorí o širšom kontexte, kde sa opisuje zodpovednosť Ameriky za vznik napätia, ktoré neskôr viedlo k vojne. Od Vladimíra Palka a Jaroslava Danišku v Štandarde cez pápeža Františka až po Henry Kissingera a jeho návrh na vzdanie sa časti ukrajinského územia v záujme mieru. Môj text bude polemika s týmito autormi, bude dlhý, pretože si tiež vyžaduje kontext. Štandard polemike a diskusii praje.

Od začiatku vojny zaznieva téza, že sme k vojne na Ukrajine nevyhnutne speli a ide v skutočnosti o konflikt medzi Ruskom a Západom, menovite USA. Oprášil sa Huntington, Kennan, Mearsheimer a ďalší politológovia, ktorí naznačujú západný diel viny ruskej invázie na Ukrajinu. Hľadanie nevyhnutnej vojny v úryvkoch ich textov bolo úspešné, ale kontext sa stratil v preklade. Začnime na sklonku studenej vojny.

Sloboda voľby a Parížska charta

Po roku 1989 sa začalo zásadne meniť svetové usporiadanie a prišlo na niekoľko zlomových dokumentov a konferencií. Viacero z nich obsahovalo záväzky o mierovom usporiadaní v Európe a slobodnom rozhodovaní osamostatňujúcich sa štátov o ich politickej budúcnosti.

Začať môžeme pri Parížskej charte pre novú Európu, ktorá vznikla na samite OBSE v Paríži na jeseň 1990 a podpísalo ju 34 hláv členských štátov vrátane Michaila Gorbačova. „Plne uznávame slobodu štátov vybrať si vlastné bezpečnostné usporiadanie,“ stojí na šiestej strane charty.

Ako to bolo pri zjednotení Nemecka

Evergreenom je argument o sľube o nerozširovaní NATO na východ. Sovietsky zväz súhlasil so zjednotením Nemecka s tým, že jeho východná časť sa stane súčasťou Aliancie, konkrétne v Zmluve o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku zo septembra 1990, známej aj ako „Zmluva dva plus štyri“. Odkryté archívne dokumenty ukazujú, že západní lídri skutočne hovorili Rusom o nešírení NATO na východ. Má to však niekoľko ale.

V prvom rade, zmluva o zjednotení Nemecka záväzok nerozširovať NATO neobsahuje. O veci sa diskutovalo, západní diplomati Rusku hovorili o sľuboch. Lenže sľuby sú sľuby a dohody sú dohody. Alebo sa ideme tváriť, že sovietskym sľubom počas studenej voľby sa dalo dôverovať?

V druhom rade, zďaleka sa nedá povedať, že Západ sľúbil Rusku nerozširovanie NATO. Hovorili o tom síce ministri zahraničných vecí Nemeckej spolkovej republiky a USA, ale v súvislosti so zjednocujúcim sa Nemeckom. Ako neskôr uznal Gorbačov, v tejto súvislosti bola reč o území Nemeckej demokratickej republiky, kde bol dohodnutý po zjednotení zákaz rozmiestnenia vojakov NATO a zbraní hromadného ničenia (čo mimochodom platí doteraz, americké jadrové zbrane sú na leteckej základni Büchel na západe Nemecka).

V treťom rade, v čase dohody o zjednocovaní Nemecka stále existovala Varšavská zmluva, a tak bolo rozmiestnenie vojsk NATO na území jej členov nemysliteľné. Zmluvne zanikla až vo februári 1991, rozpustená bola v lete toho roka. Nehovoriac o tom, že v čase debát o zjednotení Nemecka existoval Sovietsky zväz rozprestierajúci sa aj na Pobaltí, trojica tamojších republík ešte len snila o samostatnosti, úvahy o členstve boli sci-fi.

Budapeštianske memorandum

Od diskusií sa opäť vráťme k dokumentom a pripomeňme si Budapeštianske memorandum. Trojicu medzinárodných dohôd v roku 1994 podpísalo Rusko, USA, Spojené kráľovstvo a Ukrajina, podporili ho aj Čína a Francúzsko. Signatári sa dohodli, že poskytnú Bielorusku, Kazachstanu a Ukrajine bezpečnostné záruky a zachovajú ich územnú celistvosť, ak sa vzdajú jadrových zbraní.

Nezabúdajme, že Rusko narušilo územnú celistvosť Ukrajiny už v roku 2014. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov vtedy povedal, že memorandum neukladá signatárom „záväzok uznávať výsledok ozbrojeného štátneho prevratu“, ako Rusko zvykne označovať Majdan, hoci tento argument s územím Ukrajiny priamo nesúvisí.

Samit v Bukurešti

Často sa spomína samit NATO v Bukurešti v roku 2008. Ukrajina bola v tom období neutrálna a žiadala len o vstup do takzvaného akčného plánu členstva (Membership Action Plan, MAP). Nie všetky členské štáty Aliancie tento akčný plán, ktorý je predpokladom na potenciálne budúce členstvo, podporili. Ukrajina sa preto do programu, mimochodom, doteraz nedostala, hoci o to Zelenskyj žiadal. I keď zapojenie do MAP nie je garanciou vstupu do NATO, všetky štáty, čo do Aliancie vstúpili od roku 2004 (vrátane Slovenska), ho majú za sebou. Je v ňom dokonca aj Bosna a Hercegovina. V deklarácii zo samitu sa v bode 23 píše: „MAP je ďalším krokom pre Ukrajinu a Gruzínsko na ceste do NATO.“

Zhrnuté a podčiarknuté, v kľúčovom momente niektoré členské štáty NATO nepodporili dôležitý technický krok na eventuálnej ceste Ukrajiny do Aliancie. Je známe, že námietky mali Nemecko a Francúzsko. V konečnom dôsledku sa teda namiesto reálneho posunu dočkali Ukrajinci len prísľubu o členstve v NATO. Bez konkrétneho dátumu, podmienok či plánu.

Je to niečo podobné ako samity Európskej rady, na ktorých štáty západného Balkánu pravidelne dostávajú prísľuby členstva alebo aspoň otvorenia prístupových rokovaní, ale na reálny posun márne čakajú dlhé roky. Macedónsko je kandidátskym štátom od roku 2005 – napriek urovnaniu sporu s Gréckom a zmene názvu dostáva len neurčité sľuby, ale reálny posun v podobne prístupových rokovaní je v nedohľadne. Podobne ako pri NATO, s rozširovaním EÚ majú niektoré štáty, napríklad Francúzsko, problém.

Toľko k ruským záväzkom a sľubom Západu.

Putin sa rok predtým na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii ohradil proti politike USA a vytiahol tézy o rozširovaní NATO z čias zjednocovania Nemecka, o ktorých sme písali vyššie. Hoci NATO dalo v apríli 2008 v Bukurešti Ukrajine a Gruzínsku len planú vidinu členstva v Aliancii namiesto spustenia MAP, ktorý nemal podporu všetkých členských štátov, v auguste Putin vojensky zakročil v Gruzínsku.

Niekdajší ruský imperializmus len dostal po sovietskom uvažovaní v zmysle sfér vplyvu nový názov, či už ako koncept blízkeho zahraničia, alebo v podobe argumentácie ochranou po rusky hovoriaceho obyvateľstva. Podstata zostala zachovaná – Rusko považuje za prirodzené reagovať na politické výzvy v okolitých štátoch vojenskými prostriedkami.

Veľmoci mali historicky vlastné sféry vplyvu, oblasti záujmu a predstavu, ako by mohli vyzerať režimy okolo nich. Rusi mali blízke pohraničie a záujem ovládnuť úžiny, USA Monroevu doktrínu, Francúzi s Britmi si delili Afriku a juh Ázie. To je jednoducho pragmatický fakt. Lenže od koncertu veľmocí a bipolarity sme sa dopracovali až k multilaterálnemu systému, ktorý má byť garanciou, že sa už neriadime len právom silnejšieho. Rovnako ruskú inváziu nijako neospravedlňuje veľmocenská politika USA, s ktorou nemusíme súhlasiť. Predstavte si, dá sa kriticky pristupovať k obidvom.

Poradie udalostí je dôležité

Koketovanie Ukrajiny s USA a vstupom do NATO sa dlho javilo nereálne, keďže Ukrajina bola do roku 2010 podľa ústavy neutrálna. Pozastavme sa pri poradí udalostí.

Po vzniku Ukrajiny a dekádach rusifikácie zostala úradným jazykom iba ukrajinčina. Ruština mala štatút pracovného jazyka. Úrady komunikovali v ukrajinčine, ale občania sa na ne mohli obrátiť aj v ruštine. V roku 2012 Kyjev prijal zákon, ktorý umožňoval menšinové jazyky povýšiť na úradné.

Napätie v rozdelenej ukrajinskej spoločnosti, ktorej západná časť sa prikláňala k EÚ a USA a východná k Rusku, explodovalo na jeseň 2013, keď ukrajinský prezident Viktor Janukovyč odmietol podpísať asociačnú dohodu s EÚ. Nasledovali rozsiahle protesty, takzvaný Majdan, proti ktorým vláda zasahovala tvrdou silou, zároveň treba uznať, že demonštrantom sa dostalo podpory od Západu. Výsledkom revolúcie bolo zvrhnutie Janukovyča.

Dodajme, že parlament jazykový zákon zrušil až po takzvanom Majdane, vo februári 2014. Vzhľadom na proruskú orientáciu Janukovyča a podporu, ktorú mal od Moskvy, pochopiteľne. Bodku za zákonom dal ukrajinský ústavný súd, ktorý ho neskôr uznal za protiústavný.

Vytriezvením bol pre Kyjev február a marec 2014, keď neoznačení ruskí vojaci anektovali Krym a Vladimir Putin napriek tomu zároveň tvrdil, že nebude na polostrove zasahovať silou. V apríli vypukla v Donbase vojna medzi proruskými separatistami a Ukrajincami.

Hoci sa Rusku dianie na Ukrajine nepáčilo, v roku 2014 ani v roku 2022 to nie je ospravedlnenie pre zásah vojenskou silou na ukrajinskom území.

Až v decembri 2014, teda deväť mesiacov po invázii, ukrajinský parlament schválil ukončenie neutrality. Za krok hlasovali dve tretiny (303) zákonodarcov, proti boli len ôsmi (celkovo má parlament 450 kresiel). Isteže, prispelo to k napätiu medzi Kyjevom a Moskvou, lenže to v prvom rade vojenskou silou rozdúchali ruské a Rusmi priamo podporované vojská, ktoré narušili územnú celistvosť Ukrajiny.

O vyvolenom nepriateľovi