Svetu hrozí sekulárna stagnácia, nie sekulárna stagflácia, ako tvrdí Roubini

Väčšine vyspelých ekonomík, Číne a mnohým rozvíjajúcim sa trhom a rozvojovým ekonomikám hrozí sekulárna stagnácia – trvalý pomalší rast. Zástancovia tohto pohľadu poukazujú na starnutie populácie, deglobalizáciu, zmenu klímy, rastúcu nerovnosť a nadmerný dlh, zatiaľ čo optimisti namiesto toho vyzdvihujú potenciál mladších, dynamických krajín a technológií zvyšujúcich produktivitu.

Dokonca aj keby sekulárna stagnácia bola nevyhnutná, pravdepodobne nebude mať podobu sekulárnej stagflácie alebo toho, čo Nouriel Roubini nazýva „veľká stagflácia“. Stagflácia sa vzťahuje na vysokú infláciu s nezamestnanosťou nad jej prirodzenou úrovňou a produkciou pod jej potenciálom. Pravdepodobnejší scenár pre najvyspelejšie ekonomiky a Čínu je však mnoho desaťročí sekulárnej stagnácie so všeobecne nízkou mierou inflácie, prerušovanej príležitostnými epizódami prechodnej stagflácie.

Existujú dva odlišné faktory stagflácie, z ktorých oba môžu pôsobiť súčasne. Prvý nastane, keď negatívny agregátny ponukový šok zvýši infláciu a zároveň zníži produkciu a zvýši mieru nezamestnanosti, ako sa to stalo v prípade prudkého nárastu globálnych cien komodít a pandémiou vyvolaného prerušenia dodávateľských reťazcov. Ak je ponukový šok dočasný alebo ak sa agregátny dopyt prispôsobí smerom nadol na trvalo nižšiu úroveň agregátnej ponuky, inflácia nad cieľovou hodnotou bude prechodná.