Sú dva typy politikov. Jedni takí, ktorých primárnym zámerom je slúžiť národu – robiť, čo si želajú ľudia. A potom sú takí, ktorých zámerom je získať moc a robiť to, čo chcú sami. Komunikácia a konanie týchto politikov je v lepšom prípade marketing, v horšom manipulácia až klamstvo s cieľom obalamutiť voličov.
Toto je smutný prípad politického života na Slovensku, ktorý dostatočne jasne dokumentovali aj poslední premiéri.
Nečudo, že v takejto krajine je dôvera ľudí vo vládnych politikov na bode mrazu. Podľa štatistík OECD je Slovensko krajinou vôbec s najnižšou dôverou vo vládu zo všetkých 38 členských štátov. V roku 2021 slovenskej vláde dôverovalo necelých 22 percent voličov. Ide o ohromujúce číslo, o polovicu nižšie ako je priemer OECD. Bez preháňania je možné povedať, že politika je najväčším problémom Slovenska.
Ako sa z takejto žalostnej situácie dostať? Odpoveď leží na druhom konči rebríčka. Prvenstvo v dôvere vláde v krajinách OECD zožalo Švajčiarsko. Tamojšej vláde dôveruje takmer 84 percent voličov – pre Slovensko a vôbec krajiny východného bloku ide o nepredstaviteľné číslo.
Švajčiarsko sa k nemu prepracovalo priamou demokraciou. V krajine sa konajú zhruba tri referendá ročne. Ak ľudia namietajú proti schválenému zákonu, na vypísanie referenda stačí už 50-tisíc podpisov. Ak majú záujem o presadenie „ľudovej iniciatívy“, treba 100-tisíc podpisov, teda násobne menej ako na o polovicu menšom Slovensku.
No najdôležitejším prvkom švajčiarskej priamej demokracie je neexistencia kvóra – minimálneho počtu ľudí, ktorí sa musia na referende zúčastniť. Každé zo štyroch referend v minulom roku malo účasť iba 44 percent voličov. Znamená to, že keby sa na Švajčiarsko aplikovali slovenské zákony, Švajčiari by mali smolu a každé z ich referend by skončilo neúspechom.
Kvórum na účasť na referende, aké má Slovensko a mnoho ďalších východoeurópskych krajín, je zásadnou brzdou priamej demokracie. Politici si takto chránia status quo. Pretože pokiaľ je nastavené kvórum vysoko, veľká časť voličov sa nechce na referende zúčastniť s cieľom prekaziť ho. Ukázalo to aj to posledné konané cez víkend.
Za zmenu ústavy hlasovalo 97,5 percenta hlasujúcich, čo predstavuje takmer 1,2 milióna voličov. Paradoxné je, že to je takmer toľko hlasov, ako v posledných voľbách získali strany bývalej vládnej koalície, ktoré dokázali v parlamente vyskladať ústavnú väčšinu. Tieto hlasy ostali nielen nevypočuté, ale aj zosmiešnené. Smutný príbeh.
Keby malo referendum typickú volebnú účasť, s najväčšou pravdepodobnosťou by bolo úspešné. Ale nebolo, pretože predstavitelia väčšiny politických strán referendum sabotovali. Rovnako ako traja najdôležitejší ústavní činitelia. Toto nie je cesta k vyššej angažovanosti ľudí na politickom rozhodovaní.
Dôvod bol jednoduchý – ak by na referendum politici vyzývali, pravdepodobne by sa realizovali zmeny legislatívy, ktoré by podľa mnohých ústavných právnikov neprospeli stabilite politického prostredia na Slovensku. No práve takéto myslenie politikov je zásadným problémom.
Vedia politici lepšie ako občania, čo krajina potrebuje? Takéto niečo je zmyslom reprezentatívnej demokracie, na rozdiel od tej priamej. Avšak takéto myslenie a konanie radikálne znižuje záujem politikov stať sa služobníkom národa. Krajina sa dostáva do slučky populizmus, kde hlavný cieľ je získať voliča, nie vytvoriť prostredie pre prosperitu krajiny.
Priama demokracia je opakom ochrany ľudí pre sebou samými. Jej veľkou výhodou je, že ide o najtransparentnejšiu formu demokracie, kde sa dôležité zákony nerobia v zákutiach parlamentu. Ešte dôležitejšie je, že zodpovednosť za rozhodnutia, dobré aj zlé, nesú ľudia sami. A tým sa radikálne mení ich vnímanie politiky. Keď ľudia rozhodujú, musia viac komunikovať a kooperovať. To posúva celú krajinu dopredu míľovými krokmi.
Kedysi bolo Švajčiarsko na tom omnoho horšie ako Slovensko. Aj keď je Slovensko momentálne rozdelená krajina, stále nezažíva náboženské vojny, tak ako Švajčiarsko pri svojom vzniku pred vyše 150 rokmi. A nešlo len o náboženstvo, ale v krajine sa rozprávalo štyrmi rôznymi jazykmi, čo fungovanie federácie výrazne sťažovalo. Práve referendá sa stali spôsobom, ako krajinu spojiť a dať centrálnej vláde legitimitu.
Sú dva typy politikov. Jedni takí, ktorí slúžia národu. Ich zámerom je načúvať, diskutovať a argumentovať. No v konečnom dôsledku žijú povinnosťou realizovať to, čo chcú voliči. A potom sú tí druhí, ako na Slovensku. S jediný cieľom – udržať si moc.
História ukazuje, že zmeniť tento úzus nebude pri súčasnej legislatíve jednoduché. Ak sa má Slovensko posunúť dopredu, neostáva mu nič iné, ako začať pracovať na zvýšení podielu priamej demokracie v politickom rozhodovaní. Bude to bolestné a spraví sa pri tom aj mnoho chýb. Alternatívou ale nie je nič iné ako pokračovanie súčasného marazmu.
