Študentská esej | Nástup pandémie bol šok pre ľudstvo, jej ústup bol šok pre stredoškoláka

Týždenník TREND s portálom TREND.sk každoročne v máji vypisuje esejistickú súťaž pre stredoškolákov. Vyhodnocuje ju v júli a vybrané práce následne ponúkne aj svojím čitateľom. Uvádzame ďalšiu z nich.

*

Viac ako 97 miliónov nakazených a viac ako 2 milióny úmrtí. Ak to napíšete takto, znie to ako prvá veta, ktorú počujete, keď si z nejakého zvláštneho dôvodu zapnete na internete namiesto milej romantickej komédie horor.

Podľa môjho názoru však nič nie je až také strašné, ako sa na prvý pohľad zdá. Týmto iste nechcem povedať, že svetová pandémia je vec, bez ktorej by som si nevedela predstaviť svoj život.

Veľa ľudí sa však na veci pozerá príliš pesimisticky bez toho, aby boli schopní vidieť aspoň akú-takú svetlú stránku. Takže to skúsime zobrať z pozitívnejšieho hľadiska, veď koniec-koncov, čo nám už počas pandémie ostávalo iné, ako dúfať v šťastný koniec. No nie?

Viac ako 97 miliónov nakazených, viac ako 2 milióny úmrtí a viac ako 69 miliónov VYLIEČENÝCH. Toto sú aktuálne štatistiky, ktoré sa však ešte, samozrejme, môžu zmeniť.

Témou mojej eseje by však malo byť „Ako covid-19 zmenil svet“. Zatiaľ som napísala aktuálne štatistiky a moja esej pripomína skôr úvahu, takže je dosť možné, že ste ma už dopredu odpísali. Avšak verte či neverte, ale k podstate veci sa nakoniec dostanem.

Pred pandémiou život typického študenta vyzeral asi takto:

Študent (pred koronou)

Crrrrrrn!!! Je 6:30 ráno, vec vytiahnutá priamo z hĺbky pekiel s názvom budík stále nepretržito zvoní na všetky strany, netrpezlivý psík stojí celý nervózny pod dverami s kompletne plným mechúrom a študent už teraz vie, že aj keby pod momentom vyletel z postele a dobehol do kúpeľne na štýl Ussaina Bolta (áno, áno, skloňovanie tohto mena je slasť pre oči), jeho mladšia sestra, brat, alebo mama či otec už dobrú polhodinu okupujú kompletne celý priestor kúpeľne a on nemá ani minimálnu šancu dostať sa do tohto priestoru skôr, ako päť minút pred odchodom do školy.

A tak sa celý rozospatý rozhodne postaviť z postele a keď už nič iné, aspoň si vyčistiť zuby v kuchynskom dreze (najlepšie tak, aby ho mama nevidela, lebo veď samozrejme, kto by chcel dostať vynadané, keď ešte ani poriadne nerozlepil oči).

Skôr ako však stihne opustiť priestor miestnosti, ktorú môžeme nazývať jeho brlohom, stane sa niečo, pri čom by od bolesti zreval aj ten najtvrdší nindža bojovník. Roh postele a ten najmenší, najrozkošnejší prstík na nohe nikdy neboli práve najlepšia dvojica.

Nevadí. To predsa nevadí. Všetko je v poriadku. V najlepšom poriadku. Veď je ešte len ráno. Tak presne tieto vety sa odohrávajú v hlave študenta, ktorý v svojom mozgu práve otvoril priečinok „Nestratiť nervy hneď ráno“ či priečinok „Vety na podporu pozitívneho myslenia (v stave núdze)“.

Z týchto silne pozitívnych myšlienok ho však celkom iste dokáže vytrhnúť fakt, že už dobrých päť minút mal stáť na autobusovej zastávke, počúvať veľmi nahlas hudbu v slúchadlách a s nepríčetným pohľadom totálne rezignovaného zombíka pozorovať ľudí okolo.

Nevadí. Dnes sa ide autom. Teda možno. Ešte však musí o tomto svojom rozhodnutí chudák študent informovať jedného z rodičov. To bude zase radosti!

Aaaaa super! Vyšlo to! A teraz už len prežiť sedem hodín v škole, napísať aspoň tri písomky, nejako sa horko-ťažko dotackať domov a spraviť si domáce úlohy.

Ale to je v poriadku. Veď víkend to predsa istí. Možno...

Študent (počas korony)

Tak ako veľa rôznych vecí, aj život nášho chudáka študenta sa počas korony tak trošku zmenil. Z chudáka študenta sa počas dištančného vzdelávania stal tvor, ktorý celkom výrazne pripomínal rezignovaného slimáka.

Je 7:50 ráno a to znamená, že je ten pravý čas vstať z postele a presunúť sa k počítačovému stolíku. No pravý čas by aj bol, len študenta tento pravý čas asi akosi obišiel.

Je 7:51 ráno a študentov spánok sa pohybuje asi niekde medzi polnocou a hladinou alfa.

Je 7:52 ráno. Presne tri minúty do začiatku vyučovania. Aaa akosi stále nič.

Je 7:53 ráno. Nič? Vážne? Stále nič?

Je 7:54 ráno. No ale teraz to už musí vyjsť.

Je 7:55 ráno a to znamená, že pravý čas na vstávanie bol presne pred piatimi minútami, čas kedy by bolo vstávanie naozaj veľmi vhodné, bol presne pred tromi minútami a čas, kedy by už vstal aj ten najväčší flákač, bol presne pred minútou. A to znamená, že presne teraz prišiel ten čas, keď vstáva náš študent. No, vstáva, je, povedala by som, príliš silné slovo.

Vhodnejšie by asi bolo, presúva svoje ctené pozadie z nábytku určeného na spanie na nábytok určený na sedenie za počítačom.

Ale na jeho obhajobu. Vyšlo to. Náš študent sa nielen zvládol presunúť z jedného kusu nábytku na druhý, on dokonca do necelých troch minút (lebo to nič, že mešká na hodinu, veď povedzme si pravdu, nie je tam ešte polovica triedy) dokázal vtesnať aj návštevu toalety (áno teraz to stíha, lebo sestra vstáva až na druhú hodinu), prípravu raňajok (samozrejme, guličky v mlieku) a dokonca stihol aj vypustiť chudáka psíka na dvor a spraviť mu tak tú najväčšiu radosť, akú môže len jeden pes ráno pocítiť.

Počítač zapnutý, študent pripojený a profesor čítajúci dochádzku. Teda nič nenasvedčuje tomu, že by sa študentov tlak mal nejako výrazne zvýšiť. Veď dochádzka je predsa bežná vec.

No, dochádzka síce áno, dokonca aj to, keď sa profesor spýtal, či každý všetkému z minulej hodiny rozumie, ešte pripadalo študentovi ako fajn začiatok klasickej dištančnej hodiny, na ktorej povie, že mu nejde mikrofón alebo kamera a tým pádom môže dospať ten spánkový deficit, ktorý celkom iste nie je zapríčinený tým, že do tretej ráno náš študent nerobil nič iné než, že neustále stláčal tlačidlo next episode.

Po tejto na prvý pohľad celkom nevinnej otázke však prichádza niečo, čo by odrovnalo aj samotného Chucka Norisa.

„Tak si teda napíšeme krátky testík! Takže, zapnúť kamery a pripraviť si papiere.“ A presne v tomto momente sa študentov tlak vyšplhal tak vysoko, že ak by si okamžite nemusel napísať „krátky testík“ (ani tie úvodzovky ho nespravili kratším), celkom iste by utekal rovno na urgent. Keď už však aj ten najväčší triedny „presviedčač“ vidí, že profesor je pevne rozhodnutý stáť si za svojím rozhodnutím, tak každý vie, že už nie je cesty späť.

Desať minút do konca písomky (tým sa myslí ten „ krátky testík“, ktorý sa – už len tak pre info – píše pol hodiny). Študentovo zúfalstvo sa posunulo o level vyššie až do štádia rezignovanosti.

V tom momente však ako blesk z jasných nebies prichádza nápad. Aj sám študent je z toho prekvapený, lebo také niečo sa mu nestalo asi od začiatku korony. Plán, ktorý sa mu zrodil v hlave, je nepochybne viac prepracovaný ako Einsteinova teória relativity a tak sa študent s posledným odhodlaním, ktoré u seba našiel, ide zahrať na herca.

Báááác. Kamera je vypnutá. Takže má asi pol minúty, kým si to profesor všimne a tak rýchlosťou blesku fotí celý „krátky testík“.

Bod jeden – splnený.

Bod dva – v štádiu procesu. Bod dva zahŕňa asi toto. Napísať všetkým ľuďom, s ktorými nadviazal aspoň aký taký kontakt za posledné dva roky a poslať to tomu jednému, ktorý sa nad ním zľutuje.

Bod tri – modliť sa. A ono to vyšlo. Ten jeden sa predsa len našiel a teraz už ostáva len bod štyri, ktorý si však musí splniť profesor a to znamená opraviť „krátky testík“ (bude mať čo robiť, lebo v „krátkom testíku“ bolo asi tridsať otázok a samozrejme, že boli aj skupiny od A aspoň po D).

Študent úplne spokojný sám so sebou povie poslednú vetu, ktorá sa od neho na konci hodiny očakáva (Dovideniaaaaa!!!) a presunie svoje ctené pozadie z jedného kusu nábytku na druhý (áno, opäť na ten, ktorý je určený na spánok).

Študent (po korone)

Zazvonil zvonec a rozprávky je koniec... Touto vetou by sa asi dali zhrnúť siahodlhé tlačovky nášho ministra školstva o tom, či študenti nastúpia, alebo nenastúpia tohto roku ešte do školy. Aj keď si väčšina epidemiológov a odborníkov myslela, že poslať do jednej školy minimálne päťsto žiakov nie je práve rozhodnutie, ktoré by sa malo vydávať v stave svetovej pandémie, niektorí ľudia sú prosto múdrejší ako odborníci, ktorí danú problematiku študovali.

A presne preto sa aj náš študent tak ako státisíce ďalších študentov musel vybrať v máji do školy a tým pádom si úplne zmeniť priemery známok (a k dobrému to asi nebude).

Pomooooooooc!!! (Naozaj neviem, čo k tomu viac napísať.)

Svet ide ďalej

Samozrejme, nielen život študenta sa počas a po pandémii tak trošku zmenil. Život väčšiny ľudí na planéte sa za posledné dva roky menil asi ako menu v školských jedálňach. Čiže  naoko veľmi, ale popravde ste jedli celý týždeň aj tak len zeleninovú polievku, avšak s tým rozdielom, že v jednej bolo viac mrkvy a v druhej viac hrášku.

Je jedno, aké povolanie ľudia vykonávali. V každom sa stali nejaké zmeny, ktoré však nemuseli znamenať hneď katastrofu. Napríklad salóny pre psov boli zatvorené tak dlho, že psíci plemena yorkshire terrier sa pred očami menili z malých zlatých modelov na niečo, čo by sme v krajšom slova zmysle mohli nazvať chlpatou guľkou.

Tie najväčšie fabriky na výrobu rôznych vecí sa prvýkrát po naozaj veľmi dlhej dobe úplne zatvorili a státisíce profesorov a študentov sa museli naučiť pracovať s programami, ktoré im boli dovtedy úplne neznáme.

Ale ako vlastne covid-19 zmenil svet? Nijako. Ľadovce sa stále topia, včely stále opeľujú kvety a slnko stále každé ráno vychádza na oblohu.

Covid-19 nezmenil svet. Nič nemôže len tak zmeniť svet. Svet sa totižto nedokáže zmeniť. Zmeniť sa dokážu len ľudia a ich správanie. Napríklad taký študent. Myslíte si, že sa po pandémii v jeho živote niečo výrazne zmenilo? Áno. Samozrejme, že áno. Do školy musí nosiť rúško a vzťahy v jeho triede sú posunuté z bodu nula až jeden na bod mínus dvadsať.

Ale to predsa nie je koniec sveta. Vzťahy sa napravia a rúška pominú. Raz určite. A ten deň príde. A ako to viem? Jednoducho viem, pretože tomu verím. A ako raz povedal brazílsky spisovateľ Paulo Coelho: „ Keď niečo skutočne chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol.“

Simona Pittnerová

(krátené, medzititulky redakcia)