S výhrou Donalda Trumpa v amerických prezidentských voľbách sa začala skloňovať možnosť ukončenia vojny na Ukrajine dohodou medzi veľmocami. V praxi by to znamenalo rozdelenie Ukrajiny; pravdepodobne v dvoch fázach. V prvej by sa de facto a možno aj de jure uznali ruské územné zisky. Na zvyšku územia Ukrajiny by tak vznikol oklieštený a oslabený štát.
Pokiaľ by tento zmenšený štát celý nepripadol do ruskej sféry vplyvu, druhá fáza delenia môže zahŕňať rozdelenie zón vplyvu v rámci tohto štátu medzi Rusko a niektoré štáty východného krídla NATO. To môže potenciálne viesť až k ďalšiemu územnému deleniu. Rusi do tejto vojny investovali príliš veľa na to, aby sa uspokojili so ziskom časti ľavobrežnej Ukrajiny. Ide im o reálnu kontrolu čo najväčšieho územia tak, aby naplnili svoj koncept strategickej hĺbky.
Výsledkom už prvej fázy delenia by zrejme bola zóna nestability. Vojna je žiaľ, hra s nulovým súčtom. Zisk jednej strany je stratou tej druhej a naopak. Vojna na Ukrajine v podstate bola a je aj o tom, či tlakom na územný rozpad bude po strategickej porážke vystavené Rusko, alebo Ukrajina. I napriek posledným krokom Josepha Bidena na podporu Ukrajiny, zatiaľ to vyzerá tak, že Rusko počas Trumpovho funkčného obdobia môže na Ukrajine dosiahnuť svoje ciele.
Zakarpatsko v zóne nestability?
Podkarpatská Rus bola de jure súčasťou Československa od roku 1919 do roku 1946. Po jej včlenení do Sovietskeho zväzu sa začal používať názov Zakarpatská Ukrajina, resp. Zakarpatská oblasť.
Napriek petíciám a referendám, ktorými malo miestne obyvateľstvo požadovať pričlenenie k ZSSR, demokratickosť odtrhnutia tohto územia od ČSR je sporná. V roku 1991, po rozpade ZSSR viac ako tri štvrtiny obyvateľov tejto oblasti v referende požadovali v rámci Ukrajiny autonómiu, ktorú však Zakarpatsko dodnes nemá. Aj v posledných rokoch sa objavujú autonomistické snahy ktoré oficiálny Kyjev či už oprávnene, alebo neoprávnene, označuje za podvratné, alebo proruské.
Štát, od ktorého bola v roku 1946 Podkarpatská Rus odtrhnutá zanikol, podobne ako štát, ku ktorému bola pričlenená. V súčasnosti zaniká aj doposiaľ rešpektovaná podoba štátu, ku ktorému táto oblasť pripadla po rozpade Sovietskeho zväzu. Ak by sa územie Ukrajiny po prípadnej dohode Trump-Putin premenilo na zónu nestability, aj v zakarpatskom či podkarpatskom regióne môžeme očakávať nestabilitu.
Strategický význam oblasti
Na Podkarpatskej Rusi nebolo na prvý pohľad nič také, čo by Stalinov Sovietsky zväz nemal v podstatne väčšom množstve, kvalite a dostupnejšie niekde inde na svojom území. Neboli tam v sovietskom meradle významné zdroje surovín, odbytový trh, priemysel ani pracovná sila. Táto oblasť bola najzaostalejšou v rámci medzivojnového Československa.
Dôvodom sovietskeho záujmu o toto územie bola skôr jeho obrovská strategická hodnota z hľadiska vojensko-politického. Sovietske vedenie si dobre uvedomovalo, aké náročné bolo prekročenie Karpatského oblúka pri oslobodzovaní Európy od fašistického Nemecka. Karpatsko-Duklianska operácia bola jednou z najťažších v rámci celej vojny.
Zakarpatská oblasť Ukrajinskej SSR bola jediným miestom, kde hranice ZSSR prekračovali Karpatský oblúk smerom na západ a tvorili tak predmostie pri prípadnom pokuse o prekročenie tejto prirodzenej obrannej línie.
Možnosť prekročiť Karpaty bez boja môže vo vojne znamenať vyhnúť sa niekoľkotýždňovému až mesačnému pribrzdeniu bojových operácií, strate desiatok tisíc vojakov a množstva materiálu. Za určitých okolností môžu byť tieto benefity rozhodujúcimi faktormi pre uskutočniteľnosť bojovej operácie, alebo jej úspech.
Ak by v roku 1946 najvýchodnejšia oblasť ČSR nepripadla Sovietom, je možné, že ich vojenské zásahy v Maďarsku v roku 1956 a v Československu v roku 1968 by sa nezrealizovali a povojnová história Strednej Európy by bola iná. Stalin zrejme veľmi dobre vedel o čo mu ide, keď usiloval o pričlenenie zdanlivo bezvýznamného fliačka zeme k svojej obrovskej krajine.
Strategické benefity Zakarpatska platia aj dnes, v kontexte obrany východného krídla NATO. Je to jediné miesto, kde Karpaty nie sú na území členského štátu aliancie.
Geopolitický význam Zakarpatska pre Slovensko
Skúsenosti z rokov 1944, 1956 a 1968 ilustrujú obranný význam Karpatského oblúka aj pre nás. Kým v prvom prípade jeho obsadenie Nemcami významne sťažilo priebeh SNP, v roku 1956 Sovieti aj vďaka kontrole Zakarpatska ľahko prenikli do Maďarska a v roku 1968 sa im už nik nestaval na odpor. „Vychované“ štáty Strednej Európy v rámci socialistického bloku zradili Československo a to zostalo pasívne.
Význam Zakarpatska pre nás však spočíva i v tom, že je geopoliticky akousi bránou na Východ. Pri kontrole tejto oblasti napríklad Maďarskom alebo Poľskom, by bol východný vektor slovenskej zahraničnej politiky do značnej miery závislý od súhlasu Varšavy alebo Budapešti. Keďže viacvektorovosť našej zahraničnej politiky, ktorú zvlášť zdôrazňuje aj súčasná vláda, je jednou z výhod nášho, inak dosť geopoliticky slabého štátu, takéto oklieštenie našich možností v medzinárodnej politike by prispelo k zníženiu medzinárodného statusu Slovenska.
Bezprostredný význam Zakarpatskej oblasti pre nás spočíva aj v tom, že ako potenciálna zóna nestability priamo susedí s našim územím.
Slovensko nie je Československo
V laických diskusiách sa občas objavujú názory, že by sme mali uvažovať o opätovnom pričlenení bývalej Podkarpatskej Rusi. Takéto riešenie nie je v dohľadnej dobe možné, aj v prípade, ak by niekto spochybnil Zakarpatskú oblasť ako integrálnu súčasť Ukrajiny.
Štát, ku ktorému do roku 1946 Podkarpatská Rus patrila, už neexistuje. Rozdelili sme ho v roku 1993. Slovenská republika nemá dosť zdrojov na to, aby dokázala integrovať tak veľké územie do svojho štátneho systému. Vytvorenie federácie či konfederácie je v dohľadnej dobe nereálne aj vzhľadom k tomu, že Zakarpatská oblasť nemá vytvorené štátne štruktúry ba dokonca ani autonómiu, ako aj vzhľadom k veľmi rozdielnym sociálno-ekonomickým charakteristikám súčasného Slovenska a Zakarpatskej oblasti. Na druhej strane, nemalo by nám byť celkom jedno, čo sa v Zakarpatskej oblasti deje a aký záujem sa tam presadí.
Čo robiť?
Možná geopolitická situácia v Strednej Európe v nasledujúcich rokoch možno dá za pravdu tým, ktorí vystríhali pred rozdelením relatívne veľkého Československa na dva malé štáty. Československo však v súčasnosti nebude obnovené a preto by sme mali byť realisti. Slovensko nemôže Zakarpatskú oblasť pričleniť k svojmu územiu, ale je pre nás veľmi dôležité, aby sa v tejto oblasti nepresadil pre nás nevýhodný alebo dokonca nebezpečný záujem niekoho iného.
Spolupráca so Zakarpatskom je možná na regionálnej báze. V tejto situácií však nejde až tak o štandardnú regionálnu spoluprácu v oblasti ekonomiky, bežného cezhraničného styku, či v turistickom ruchu. Zaujíma nás hlavne to, čo sa bude na Zakarpatsku diať v oblasti branno-bezpečnostnej. Na toto by sme mali byť schopní reagovať v prvom rade na vlastnom území a toto by sme mali mať možnosť aj určitým spôsobom ovplyvniť v blízkosti našich hraníc.
Spoločenské štruktúry, ktoré nám chýbajú
Súčasná Slovenská republika ako štát a spoločnosť nemá rozvinuté branné štruktúry. Nemá moderný, resp. skoro žiadny systém prípravy občanov na obranu a prežitie prípadnej vojny. Občianske branné vzťahy symbolicky „odpísala“ mediálno-politická kauza okolo skupiny Slovenskí branci a diskusia o tejto problematike na Slovensku neprebieha – napriek jej aktuálnosti i tomu, že máme v tomto smere hlbokú a demokratickú tradíciu.
Občianske branné záležitosti sú nenásilnou a „mäkkou“ cestou, ktorou sa dá formovať branná kultúra najmä vlastnej spoločnosti. A v rámci korektnej spolupráce i v medzinárodnom meradle. Občianska branná činnosť slúži predovšetkým príprave vlastných občanov na zvládnutie vojnovej situácie. Cez formovanie brannej kultúry občianskej spoločnosti možno ovplyvniť aj vývoj brannej a bezpečnostnej situácie hlavne vo vlastnom štáte. Predovšetkým tým, že dokážeme ovplyvňovať alebo aspoň sledovať procesy brannej integrácie občanov.
Brannú kultúru a občianske branné záležitosti nepotrebujeme rozvíjať kvôli našej zahraničnej politike, ale najmä pre našu vlastnú potrebu. Štát s rozvinutou brannou kultúrou dokáže lepšie reagovať, ak by sa krízový vývoj preniesol na jeho územie, ale aj predchádzať takémuto scenáru. Možnosť formovať či aspoň monitorovať brannú a bezpečnostnú situáciu cez mäkšie nástroje ako sú tie vojenské, do istej miery aj medzinárodne, je len vedľajšou funkciou rozvinutej brannej kultúry, ktorá sa nám môže zísť v turbulentných časoch.
Slovenské politické a štátne elity však pojem „branná kultúra“ väčšinou nepoznajú a vystačia si s redukciou branného problému na nákupy drahej vojenskej techniky a výzbroje.
Dobudovať štát aj občiansku spoločnosť
Vyzbrojený štát so slabou občianskou brannou kultúrou nie je schopnejší prežiť vojnu, no hlavne nie je schopný predísť jej ani tak, ako menej vyzbrojený štát, ktorého branná kultúra je rozvinutá. Zbrane samé osebe ľudí nenaučia prežiť ozbrojený konflikt, no hlavne nedokážu problémy riešiť inak ako násilne. Vyzbrojovanie samo osebe môže zvýšiť riziko vojny. To, čo vo svete plnom zbraní môže vojne predísť alebo zmenšiť jej následky, je branná kultúra.
Princíp hry s nulovým súčtom môže platiť aj v nasledujúcich rokoch. V procese veľkých zmien v našom geopolitickom priestore môže nastať situácia, v ktorej prežijú len štáty a spoločnosti vybavené všetkými základnými funkciami vrátane brannej.
Bývalé Československo pred 2. svetovou vojnou i po nej, malo na úrovni svojej doby rozvinutú občiansku brannú kultúru. To umožňovalo vytvorenie funkčného branného systému a systému národnej obrany. Súčasná Slovenská republika v tomto smere zatiaľ nenadobudla úroveň plnohodnotne rozvinutého štátu a občianskej spoločnosti. Jej ďalšie fungovanie môže závisieť aj od toho, či túto úroveň dokáže dosiahnuť.
