Štát miluje zamestnancov a spraví pre nich všetko. Slovensko má jeden z najvyšších počtov sviatkov na svete. Minimálna mzda prudko rastie, Zákonník práce silnie, a prepustiť zamestnanca z pracovného pomeru je čoraz ťažšie. Má to však svoj skrytý dôvod – zamestnanci sú pre štát dojné kravy.
Priemerná mesačná čistá mzda v minulom roku bola 1 081 eur. Túto sumu dôverne pozná každý zamestnanec. Len málokto však vie, že celkové náklady na jeho prácu dosahujú až 1 933 eur. V ideálnom svete, kde by neexistovali dane a odvody, by zamestnanec dostal takmer dvetisíc eur namiesto tisíca.
Rozdiel medzi nákladmi na prácu a čistou mzdou si zoberie štát. V tomto prípade ide o 852 eur alebo 44 percent nákladov na prácu. Bežný Slovák to berie ako samozrejmosť. V skutočnosti to však samozrejmosť nie je.
Zo všetkých 38 štátov OECD ide o desiate najvyššie číslo. Sú krajiny ako Japonsko, USA, Spojené kráľovstvo alebo Austrália, kde je toto číslo na úrovni 30 percent. A potom sú štáty ako Švajčiarsko, Kórea alebo Nový Zéland, kde sa číslo blíži k 20 percentám.
Samozrejme, sú európske štáty, ktoré si z peňazí zamestnanca zoberú ešte viac, ako Belgicko, Nemecko a Rakúsko. Je to férový argument. Má však problém – tie štáty sú omnoho bohatšie. Znamená to, že ľudia dostávajú omnoho vyšší plat, a platiť vysoké dane z vyššieho platu je úplne iné ako platiť vysoké dane z nízkeho platu.
Inak povedané, kým Slovensko patrí medzi 10 krajín s najvyšším zdanením práce, zároveň patrí k desiatim krajinám s najnižšími príjmami. Slovensko má takmer rovnako vysoké zdanenie práce ako Švédsko nad ním a Luxembursko pod ním. Problém však je, že Švéd zarába dvakrát toľko ako Slovák a Luxemburčan takmer trikrát toľko.
Zamestnanci sú pre štát skutočne dojnou kravou, ktorú si pozorne chráni. Neuvedomujú si, že štát im berie omnoho viac príjmov, ako by bolo vhodné. Problém však je, že štátu to nestačí.
Po odhlasovaní 13. dôchodkov je potrené získať ďalšie zdroje od pracujúcich. Aby to postihlo voličskú základňu vlády čo najmenej, pravdepodobne sa nebudú zvyšovať spotrebné dane a nepopulárne dane z nehnuteľností.
Štát má iný zámer – zacieliť na tých, ktorí sa jeho nadmerným daniam a odvodom vyhýbajú – živnostníkov. Plánuje ich začať zaťažovať pomocou vyšších odvodov a daní zrušením paušálnych výdavkov. A aby toho nebolo málo, na najlepšie zarábajúcich pracovníkov, ako sú lekári, zavedie progresívne dane.
Ak to nová vláda skutočne presadí, dane a odvody z práce ešte viac stúpnu a Slovensko sa posunie ešte vyššie v rebríčku zdaňovania práce. Je to však najhorší spôsob zdaňovania, pretože tým zabíja motiváciu pracovať.
Nie je lepší príklad ako počet pracovníkov na čiastočný pracovný úväzok. Na Slovensku je ich počet najnižší zo všetkých krajín OECD. Dôvodom je neflexibilný Zákonník práce s jediným cieľom – zamestnávať ľudí na plný úväzok. Podobná snaha sa aktuálne deje aj vo vzťahu k živnostníkom diskusiami o fiktívnych živnostiach.
Pritom, ako poznamenáva INESS, každý asistent poslanca musí byť z povinnosti živnostník.
Celé je to nielen ekonomicky postavené na hlavu, ale aj absurdné. Štát zoberie viac ľuďom, pričom so získanými zdrojmi nevie efektívne narábať. Nevidno to na ničom lepšie ako na 13. dôchodkoch, energopomoci či prídavkoch na deti. Štát nedokáže selektovať ani tak triviálnu vec, ako je to, kto pomoc potrebuje a kto nie. Nevie adresne rozdávať dávky, a tak ich rozdáva všetkým, aj dôchodcom s nadpriemerne vysokými dôchodkami.
Kým ostatné dane sú pomerne nízke, najmä dane z nehnuteľností, dane a odvody zo mzdy tvoria viac ako polovicu všetkých daňových príjmov štátu. Rozprávať o ich ďalšom navyšovaní je aroganciou voči všetkým pracujúcim.
