Na Slovensku sa uplatňuje vodcovský princíp. Matovič to skúša dať na čínsku diktatúru

Zúfalá doba si vyžaduje zúfalé činy. Táto starodávna myšlienka vychádzajúca z učenia otca medicíny Hippokrata sa opäť nesie svetom. Lídrom, ktorý sa rozhodol pre zúfalé činy, je aj predseda vlády Slovenskej republiky Igor Matovič.

V čase druhej vlny pandémie sa vláda rozhodla pre mimoriadne odvážny krok – vykonať plošné testovanie celej populácie. Na prvý pohľad rozumné riešenie však narazilo na niekoľko závažných problémov.

Otázkou nie sú len efektivita antigénových testov, logistické zabezpečenie testovania a potenciálna možnosť nákazy na odberných miestach, ale aj sankcie spojené s nedostavením sa na protikoronový test. Premiérove výzvy na spoločnú zodpovednosť adresované opozícii a verejnosti sa striedajú s vydieraním obyvateľstva opätovným lockdownom.

Chaotické tlačovky, facebookové vyhrážky a absencia dôvery v štátne inštitúcie sú sprevádzané orchestrom Pandemickej komisie a Ústredného krízového štábu. Slová odborníkov však v posledných dňoch stratili hodnotu. Jediné slová, s ktorými dnes treba rátať, sú slová Igora Matoviča – prvého pandemického autokrata.

Čínske metódy, slovenské špecifiká

Keď v závere minulého týždňa premiér Igor Matovič vytiahol z rukáva eso v podobe celoplošného testovania, mnohí ostali v šoku. Prekvapením nebola len samotná škála plánu, prakticky nulová verejná diskusia, ale najmä chabosť detailov. Namiesto konkrétneho plánu sa verejnosť pri televíznych obrazovkách dočkala chvastúnskych vyjadrení o slovenskom prvenstve vo svete.

Problémom však je, že jedinými krajinami, ktoré boli schopné plošne testovať, sú Čína a Hongkong. Ani v jednom prípade však nešlo o celú populáciu. Zatiaľ čo v Číne sa pre plošné testovanie rozhodli v rodnom meste nákazy, Wuchane, (pomer 9 miliónov testovaných k 1,4 miliardy obyvateľov), tak v mestskom štáte Hongkongu počas dvoch týždňov vyzbierali vzorky len necelej štvrtiny populácie (z 1,7 milióna vzoriek tam v septembri objavili len 32 prípadov nákazy).

Premiér zrejme zabudol, že Slovensko nemá nič spoločné s ázijskými štátmi postavenými na tvrdej sociálnej hierarchií a autorite štátnej moci. Slovensko nie je autoritárska Čína, kde slobodná vôľa občana nemá žiadnu hodnotu a systém sociálnych kreditov umožňuje trestať nelojálnych občanov. Občania budú spolupracovať, len kým budú dôverovať svojim inštitúciám a osobám, ktoré ich vedú.

Existuje však mnoho indícií, že Igor Matovič by sa veľmi rád videl v pozícii pandemického autokrata, ktorého by neobmedzovali tradičné mantinely európskej demokracie.

Novodobý Savonarola?

Postava a vyjadrenia Igora Matoviča z posledných dní sa v mnohom podobajú na osobu Girolama Savonarolu. Tento florentský kazateľ asketizmu z obdobia talianskej renesancie dokázal na vlne strachu z francúzskej invázie postaviť utláčateľský teokratický režim, ktorý ovládol každú oblasť života obyvateľov Florencie.

Podobne ako jeho renesančný predchodca, Igor Matovič sa dostal k moci vďaka fanatizmu založenom na protikorupčnom odboji. Takisto si získal podporu verejnosti vďaka plamennému emotívnemu prejavu a poukazovaniu na prehnitosť predošlého režimu.

Slovensko sa vydalo cestou akejsi pandemickej autokracie, v ktorej jediné a finálne slovo bude mať premiér Igor Matovič

Zatiaľ čo základným kameňom Savonarolovej legitimity boli jeho vízie apokalypsy a Božieho trestu, tak Igor Matovič celú svoju premiérsku legitimitu stavia na „boji s hnusobou“. Predseda vlády si takisto neželá a vyslovene nedokáže akceptovať verejnú kritiku a je odhodlaný trestať tých, ktorí konajú proti jeho vôli.

Najväčším spoločným menovateľom Igora Matoviča a Girolama Savonarolu je však ich pocit morálnej nadradenosti a citu pre objektívnu spravodlivosť. Obaja vo svojej mysli konali v mene vyššieho dobra.

Na prvý pohľad opatrenia a rozhodnutia Savonarolu či Matoviča mali byť veľkým prínosom a zázračným liekom pre krízovú situáciu, ale ich neschopnosť rozmýšľať mimo svojej bubliny v konečnom dôsledku prispela k celkovému zhoršeniu situácie.

Pandemický vodca

Posledné dni svedčia o tom, že Slovensko sa vydalo cestou akejsi pandemickej autokracie, v ktorej jediné a finálne slovo bude mať premiér Igor Matovič. Tak ako sa jedného letného dňa vydal na svadbu, aby takéto svadby neskôr zakázal, tak podobný osud budú zrejme čakať aj iné opatrenia.

Vládna koalícia však nezabudla na politické tradície a drží sa starej socialistickej potreby zdôvodňovania každého svojho rozhodnutia. Presne túto nevďačnú rolu dnes prevzali Pandemická komisia a Ústredný krízový štáb. Dnes sú to len pripomienkovacie orgány, ktorých ustanovenia sú odvolateľné jedným facebookovým statusom.

Zostáva nám len dúfať, že Slovensko pod „ochrannými krídlami“ predsedu vlády dopadne lepšie ako Florencia za fanatika Girolama Savonarolu.