Slovensko sa zbláznilo už pred pandémiou. Treba vyhodiť nálepky, mať jeden názor nie je dogma

Kto nejde s nami, ide proti nám! Takto sa v poslednom období nálepkujú vzájomne ľudia na sociálnych sieťach i na verejnosti, ak niekto v ich okolí prejaví iný názor na akýkoľvek problém – od politiky počnúc, zdravotníctvom končiac.

Razom ho odsúdia, prípadne vymažú zo svojho virtuálneho priestoru, uzamknú sa vo vlastnom svete názorovej jednoty. Takto sa často správajú nielen ľudia, ale aj politici pri viacerých reformách, tú v zdravotníctve nevynímajúc. Ani tí nemajú takpovediac patent na rozum. Potrebujú iné názory, aby mohli mnohé procesy korigovať, kým je ešte čas a nenarobili viac škody ako osohu.

V legislatíve sa treba orientovať

Naposledy akoby rozbúrili stojaté vody u zamestnancov i pacientov vydávané právne nezáväzné usmernenia rezortom zdravotníctva. Vzbudili rozruch rovnako u očkovaných, ako aj u neočkovaných. S rôznymi názormi, aj s tým, či treba takéto témy verejne otvárať, sa roztrhlo vrece.

Usmernenia rezortu odporúčajú zamestnancom zdravotníckych zariadení preukazovať sa na pracoviskách buď očkovaním alebo PCR testovaním každých 72 hodín. Vzhľadom na to, že rezort zdravotníctva zaviedol v auguste spoplatnenie antigénových i PCR testov, mnohí by museli riadne načrieť do peňaženiek, čo sa už deje.

Inšpektorát práce a advokáti to vidia s prihliadnutím na zákonné normy inak, nejde o žiadnu povinnosť, len odporúčanie. Zákonník práce nikomu takúto povinnosť nestanovuje. Zamestnávatelia si museli poradiť v praxi aj s ďalšími otázkami.

A aj si poradili. Niektoré zdravotníctve zariadenia testujú nekompletne zaočkovaných a nezaočkovaných zamestnancov napríklad párkrát týždenne vo vlastnej réžii. Pred nástupom na hospitalizáciu však vyžadujú od všetkých negatívny PCR test, čo je v súčasnej zložitej pandemickej situácii potrebné.

V praxi sa vyskytujú aj ďalšie problémy. Na pracoviskách musia spolu zamestnanci fungovať všetci bez rozdielu, čo je úlohou pre zamestnávateľov, aby to zabezpečili rôznymi protipandemickými opatreniami.

Nemajú však právo v zmysle súčasnej legislatívy zisťovať, kto z nich je, či nie je očkovaný. A práve to sa nečakane rozhodol v týchto dňoch po takmer roku a pol zisťovať rezort práce. Pre zamestnávateľov je to trochu smutný pohľad, ale nie prekvapujúci.

Zamestnávatelia si poradili, museli

Uvedený rezort musí mať legislatívu v malíčku, držať sa právnych noriem a presadzovať ich zákonnosť. Ako to však vidieť pri poskytovaní bonusov pre očkovaných, pochybili viaceré štátne rezorty, lebo opäť – Zákonník práce v súčasnej forme nič také nepripúšťa.

Rovnako ako v minulosti, súkromný sektor je nie krok, ale míle vzdialený od myslenia politikov. Lepšie povedané, je ďaleké míle pred nimi. Núti ho k tomu prax. Podnikatelia si rokmi na tento paradox zvykli, len keby im to štát svojimi častými nezmyselnými pokynmi či zákonmi nekomplikoval.

Rozdiely na pracoviskách nemôžu existovať, napríklad ani pri poskytovaní benefitov pre očkovaných, konkrétne poskytnutím pracovného voľna v čase očkovania. To sa často prezentuje ako benefit, hoci návšteva lekára predstavuje pre každého zamestnanca legislatívny nárok.

Ak chcú politici vlády Eduarda Hegera akýkoľvek zákon zmeniť, nič im v tom nebráni. Musia však rátať s tým, že za všetky svoje rozhodnutia preberajú politickú zodpovednosť. Bolo to tak aj v minulosti a je to tak aj teraz.

Je zdravé komunikovať otvorene

Polarizácia v spoločnosti je veľmi veľká najmä v poslednom období, čo vidieť na každom kroku. Ak niekto nesúhlasí s určitým názorom, okamžite dostane nežiaducu nálepku. Dôvodom je chýbajúci zdravý dialóg, spoločnosť sa po 30 rokoch života v demokracii rozdelila. Štát ani verejnosť nevedia spolu hovoriť, polemizovať či si vzájomne porozumieť.

Už roky rokúce v médiách platí, že vyhľadávať ľudí s opačným názorom je prejavom zdravej spoločnosti. Bolo to zaužívaným pravidlom, ktoré sa v súčasnosti akosi vytráca. Keď vláda chystá zásadné reformy v spoločnosti či prijíma nové zákony, treba každému rezortu klásť mnoho otázok. A nemusia byť každému hneď po chuti. Jednoducho sa pýtať na dopady v praxi z rôznych uhlov pohľadu.

Aj štátni úradníci by sa mali stretávať nielen s tými, ktorí im pritakávajú, ale i s tými, ktorí jednoducho vidia niektoré témy inou optikou. Inak spoločnosť zakrpatie a zostane stáť na jednom mieste, kde sa jeden názor stane nežiadúcou, ale trvalou dogmou.

Ak to vláda myslí s bojom za právny štát dobre, mala by na to myslieť pri každom svojom rozhodnutí. Lebo ten na Slovensku chcú určite mať všetci. Rôzni ľudia, s rôznym názorom, vzdelaním i životnými skúsenosťami, ktorí živia tento štát, platia dane i odvody. Určite si to zaslúžia a musia mať nádej, že v ňom budú chcieť naďalej žiť.