Bola to katastrofa na domácej aj zahraničnej politickej scéne, ktorú krajina zažila na konci minulého roka. Ficova vláda sa čoraz viac radikalizuje, čím ohrozuje dôveryhodnosť Slovenska v očiach nielen zahraničných inštitúcií a investorov, ale aj samotných koaličných poslancov.
Zásadný obrat na domácej politickej scéne však nie je ani v novom roku príliš pravdepodobný. Nedávno zosnulý americký prezident Jimmy Carter ukazuje prečo.
Moody’s pokazil slovenským politikom Vianoce. Potvrdil, že s krajinou to ide dolu vodou
Carter predbehol dobu
S americkou ekonomikou to išlo v 70. rokoch minulého storočia z kopca. Keď v roku 1977 vyhral voľby J. Carter, krajina bola pod vplyvom inflácie a ropnej krízy v ťažkej situácii. Prezident začal s radikálnou dereguláciou a posúvaním ekonomiky viac k slobodnému trhu. Voliči to však neocenili a J. Carter utrpel drvivú prehru s Ronaldom Reaganom v roku 1980.
Práve R. Reaganovi sa pripisuje hospodárska politika založená na podpore strany ponuky v rozpore s dovtedajším keynesiánstvom. V podstate však iba pokračoval v ceste, ktorú nastavil predošlý prezident. J. Carterovi neprialo načasovanie – Američania na jeho politiku ešte neboli pripravení.
Mzdová dilema: Je plat premiéra príliš vysoký alebo priemerný plat Slováka príliš nízky?
Carterov zákon
Janan Ganesh vo svojom komentári pre Financial Times nazval Carterovým zákonom situáciu, keď významnú politickú zmenu dokáže priniesť iba hlboká ekonomická kríza. Bez nej voliči nemajú záujem o reformy, keďže ľudia takmer vždy preferujú zotrvanie status quo miesto neistých zmien. Situácia musí byť skutočne zlá, aby chceli zmenu.
Takúto situáciu zažilo aj Slovensko. Po katastrofickom Mečiarovom vládnutí prišla taká kríza, že ľudia si zvolili začiatkom storočia radikálnu zmenu, hoci bola bolestivá. Na takmer dve dekády však umožnila vládnuť R. Ficovi a zvýšiť sociálny štandard na neudržateľnú úroveň. Tým ale krajinu ekonomicky zdevastoval a Slovensko sa prepadlo na dno tabuliek Európskej únie.
Chudobní Slováci chudobnejú a bohatí miznú: Aj to je následok rastu minimálnej mzdy
Cesta dolu vodou
Na podobnú radikálnu zmenu v súčasnosti ešte nedozrel čas. Stále veľká časť voličov verí vo Ficovu zahraničnú aj domácu politiku, najmä po Matovičovom katastrofickom vládnutí. Politici pri moci sú iba odrazom preferencií domáceho obyvateľstva. Bez toho, aby sa ich preferencie pod vplyvom zlej ekonomickej situácie zmenili, nepríde ani k väčšej zmene slovenskej politiky.
Krajina môže upadať roky. Nie je to vec iba Slovenska, ale aj iných štátov ako Nemecko či Francúzsko. Ruské lacné energie im dali možnosť robiť štedrú sociálnu politiku bez potreby reforiem. So zastavením ich toku sa však situácia zmenila.
Politici dlho vedeli, najmä po anexii Krymu, že kupovať ruské energie nie je udržateľný scenár, hrozby však ignorovali. Až vojna ich donútila, aby sa prebudili do novej reality. Prechod z ruských energií na alternatívy bude o to bolestivejší. Obzvlášť pre Slovensko.
Slovenská stratená dekáda: Nielen majetok, ale Rumuni a Bulhari majú už aj vyššie príjmy
Cesta hore vodou
Keď ale príde dostatočne hlboká kríza, obyvateľstvo samo si bude pýtať zmenu. Pred 10 rokmi zažil juh Európy ekonomickú drámu, ktorá priniesla bolestivý pokles životnej úrovne, nárast nezamestnanosti a útek mladých ľudí. Štáty však dokázali priniesť pozitívne zmeny a reformami naštartovali ekonomický rast.
V súčasnosti majú južanské krajiny vyšší ekonomický rast ako jadro a majú aj lepšie vyhliadky. Výnos francúzskych dlhopisov porovnateľný s gréckymi hovorí za všetko.
Ekonomická kríza však nie je dostatočnou podmienkou pre radikálnu zmenu. Je iba podmienkou nutnou. Príkladom je Argentína, ktorá je v ekonomickom úpadku dekády. Až teraz sa jej však podarilo rozbiť status quo za pomoci motorovej píly Javiera Mileia.
Stratená generácia: Slovensko maskuje neschopnosť rásť čoraz väčším dlhom
Neistá cesta Slovenska
A tu niekde leží aj problém Slovenska. Súčasná vládna koalícia radikalizuje krajinu a devastuje jej inštitúcie do takej miery, že Slovensko nakoniec nemusí ísť pozitívnou gréckou cestou, ale omnoho ťažšou argentínskou cestou. Dôvodom je silné emocionálne vyhranenie obyvateľstva. Roky sa nemusí podariť nájsť stabilnú vládnu väčšinu ktorá dokáže po dvoch dekádach priniesť reformy.
V politike je to podobné ako v manželstve, ukončuje J. Ganesh. Od nespokojnosti k bodu zlomu je v oboch prípadoch veľmi ďaleko. Môže trvať roky, kým ľudia spravia zásadné rozhodnutia a vstúpia do neistoty. Väčšinou však len málo z nich svoje rozhodnutie na konci dňa oľutuje.
